V kruhoch krajnej ľavice existuje už takmer storočie neustála diskusia a hľadanie vysvetlení priepasti medzi objektívnou a subjektívnou situáciou, v ktorej sa kapitalistická spoločnosť nachádza. Objektívna situácia sa najmä v dnešnej dobe krajne pravicovej renesancie ukazuje už dlho ako zrelá na revolúciu a čím ďalej, tým viac sa vylepšuje, zatiaľ čo subjektívna situácia vedomia obyvateľstva je, dá sa povedať, najhoršia za celé storočie. V tomto článku sa pokúsim analyzovať, do akej miery to je samotným pričinením krajnej ľavice a čo možno pre zlepšenie situácie spraviť.
Krajnú ľavicu ako pojem používam preto, aby som sa vyhol pojmu extrémizmus, ktorý považujem za neurčitý, ideologický a implikujúci násilie a antiliberalizmus. Krajná je preto, lebo je na kraji alebo za krajom ústavy, teda nesúhlasí so základnými princípmi ústavného poriadku ako sú súkromný majetok a parlamentný poriadok, ktorý chce rozšíriť k priamej demokracii, v prípade niektorých smerov prechodnou diktatúrou. Krajná pravica nesúhlasí takmer so všetkými základnými ústavnými princípmi; nová krajná pravica sa navyše vyznačuje tým, že robí skoro úplné ústupky parlamentarizmu.
Ak sa pozrieme na zloženie krajne ľavicových skupín v Nemecku a v Rakúsku, prvá vec, ktorá človeku napadne, je, že je krajná ľavica roztrieštená. Okrem jasných deliacich čiar podľa maoizmu, stalinizmu, trockizmu a anarchizmu existuje skoro dvadsať marxistických internacionál. Jasné programové a ideologické rozdiely sú vždy uvádzané ako verejné vysvetlenia. V súkromných rozhovoroch vám ale ľudia priznajú, že veľká časť nepriateľstiev je arbitrárna alebo daná hierarchickou štruktúrou skupín, ktorých vedenie má svoje vlastné materiálne záujmy.
Moje podozrenie je, že keďže sa politické presvedčenia vytvárajú v spoločnosti, skupinách a vo veľkej miere sú nimi aj určované, roztrieštenie je výrazne sociálne determinované a udržiavané skupinovou konformitou. Štruktúry sú tak v podstate pozostatkom „sovietskeho“ experimentu. Tieto štruktúry potom majú na svedomí, že ľudia, ktorí sú sympatizanti marxistických myšlienok by inak možno zastávali iné politické pozície. Krajná ľavica v Nemecku a v Rakúsku je ešte stále zaťažená „sovietskou“ skúsenosťou, stále prežívajúcim stalinizmom (hoci ten takto sám seba nenazýva), protikladmi zmietaným trockizmom a na druhej strane neexistujúcou rozumnou alternatívou. Anarchistické skupiny sú buď dezorganizované alebo im dominujú Autonómni, ktorí sú jedinými rutinne násilnými aktivistami (navyše v podobe ničenia majetku a hádzania dlažobných kociek), a tak vytvárajú dôvod pre pokračujúce sledovanie štátom a označenie „extrémizmus“.
Jedinou skutočnou novou silou v krajnej ľavici od konca studenej vojny, ktorá je možno najväčšou zo všetkých tendencií, sú Antideutsche, Anti-nemci. Táto skupina ale v sebe spája najabsurdnejšie politické pozície tým, že stojí v rezolútnej obrane a podpore Izraela z rôznych dôvodov, najmä z tých, že verí v inherentný antisemitizmus nemeckej kultúry a súčasne vo svojej idealistickej analýze podporuje sionizmus s tým, že to je útočisko Židov (lebo okrem iného verí v príchod Štvrtej ríše). Súčasne sa vyznačuje militantným antinacionalizmom, ideológiou, ktorú asi nemožno označiť ako marxistickú, subkultúrnou prezentáciou a jej členovia nie sú organizovaní ani veľmi aktívni.
Na druhej strane ľavicových kuriozít potom stoja maoisti, ktorí svojím fanatizmom a bláznovstvom predstavujú pre štátnu a mediálnu propagandu výkladnú skriňu toho, ako je krajná ľavica nebezpečná. Stručne povedané, rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou situáciou je podľa môjho názoru spôsobený najmä ideologickým zmätením a chýbajúcim hnutím krajnej ľavice, a teda jej neschopnosťou zaplniť obrovský priestor medzi sociálnou demokraciou (do ktorej rátam aj alebo len Die Linke, ktorá nemá jasne marxistický program) a leninistami a anarchistami.
Na Slovensku je oproti tomu situácia v niečom lepšia a v niečom zasa horšia. Lepšia je v tom, že krajná ľavica nie je tak roztrieštená a teda možno od začiatku, predtým, než sa to stane, zabrániť takémuto vývoju. Tiež možno zamedziť jej sociálnej izolácii. Na druhej strane je krajná ľavica (čítaj organizovaná) takmer úplne ovládaná stalinistami. Podobne ako inde v bývalom východnom bloku, tento stalinizmus je ale zvláštne premiešaný s reakčnými, šovinistickými až rasistickými pozíciami. Tento stav ale možno tiež interpretovať ako pozitívny, nakoľko je možné vytvoriť nové štruktúry, nezaťažené leninistickým dedičstvom.
Problém krajnej ľavice na Slovensku teda plynie z dvoch faktorov: jednak z pozostatkov doktrinálneho leninizmu ako dominantného marxistického prúdu, jednak z pokračujúcich štátnych zásahov, vylučovania z verejnej diskusie a z represie. K leninizmu je treba podotknúť, že ako doktrína vznikol až po smrti Lenina, určite tiež proti jeho vôli, spolu s marxizmom cudzím kultom osobnosti a strany. Ak sa človek pozrie skutočne na Leninove príspevky, zistí, že boli viazané na veľmi konkrétne podmienky, z ktorých možno len málo, ak vôbec, zovšeobecňovať. Čo však možno z toho obdobia prevziať s istotou, sú negatívne pravidlá, čo nabudúce nespraviť. V týchto skupinách ale ešte stále vidieť pozostatky niečoho, čo by som nazval marxistickým idealizmom – zotrvávanie pri doktríne ako ideáli, vytváranie ideálov namiesto konkrétnych cieľov a používanie rôznych idealistických nadávok a kódovaného jazyka. Odzrkadľuje sa to v zotrvávaní na princípoch demokratického centralizmu, ktoré nie sú prispôsobené na dnešné podmienky a tiež neúmyselne viedli k stalinizmu. Tento princíp potom z veľkej časti spôsobuje roztrieštenosť ľavice, keďže si žiada jednotný program a kádrová hierarchia podobne spôsobuje neflexibilitu a povzbudzuje názorovú vyostrenosť a disciplínu. Okrem toho, správne princípy ako kritika a sebakritika v praxi nie sú natoľko vládnucimi normami, ako by si človek prial.
Druhý faktor je niečo, čo netreba podceňovať. Rozdiel medzi arbitrárne definovaným extrémizmom a populizmom je tým, čo pravdepodobne umožnilo krajnej pravici dostať sa k moci v USA a na víťazný vlak v celej Európe. Podobne ako v USA nacisti a fašisti nikdy neboli veľkým problémom pre štátne štruktúry, ktoré sa dlhý čas (a možno dodnes) zaoberali len bojom proti ľavici a to aj takej, ktorá nebola v Európe považovaná za extrémistickú. Tak ako nie sú popieranie holokaustu a otvorený nacizmus nijako stíhané a sledované v USA, tak je podobne i v Európe krajnej pravici umožnené prenikať do mainstreamu a štátnych štruktúr, keďže je ako „extrémistická“ označovaná iba násilná krajná pravica.
Podobne ako na Slovensku, len v omnoho menšom meradle, je pre túto krajnú pravicu úplne normálne agresívne nevyprovokované fyzické násilie a aj pripravenosť zabíjať, ktorú otvorene prezentuje na sociálnych sieťach. Zatiaľ čo u krajnej ľavice však štátne štruktúry kompenzujú jasnú absenciu fyzického násilia, častokrát aj v prípade potenciálnej sebaobrany, konštatovaním pripravenosti k násiliu, čo však môže platiť o komkoľvek. Na druhej strane treba spomenúť, že aj v krajnej ľavici existuje pripravenosť k zabíjaniu (a nielen v rámci stalinizmu). I keď ide o menšinový úkaz, netreba ho podceňovať a pre jeho zachytenie tu preto používam približný pojem stalinizmu.
V posledných rokoch a mesiacoch sa ukazujú nebezpečné tendencie v rámci revolučných marxistických skupín aj v Rakúsku či na Slovensku ohľadom stalinistických zločinov, ktoré sú tematizované v podobe „vtipov“ na internete (Facebook memes o gulagoch) a slúžia podobne ako v prípade protofašistických kruhov ku kódovanému označeniu budúcich úmyslov, súčasnému úkrytu v rámci hnutí nepostihnutých touto chorobou, a obrane proti kritike a diskusii. Proti podobným tendenciám je potrebné bojovať od začiatku a veľmi otvorene ich odsúdiť vo vlastných skupinách aj vo verejnej diskusii.
Eventuálna revolučná strana musí byť od začiatku rezolútne v opozícii voči stalinizmu a protostalinistickým politickým pozíciám, ktoré k nemu viedli – podpora a obhajoba teroru, nútenej práce, centralizácie moci, objektivizácie dejín a indivíduí a odmietanie etických a morálnych hraníc. Stalinisti, kariéristi a ľudia, ktorí majú v úmysle emancipačné myšlienky zneužiť pre vlastné mocenské účely sú rovnakí, ak nie väčší nepriatelia oslobodenia než príslušníci znepriatelených štátnych štruktúr a vládnucej triedy. Stalinisti musia byť odmietaní tak ako fašisti a vylúčení či nepripustení do perspektívnej politickej strany. To je možno jedno z mála pozitívnych poučení zo skúsenosti s leninistickým projektom.
V súvislosti s represiou a inými štátnymi akciami netreba podceňovať, akú úlohu môžu plniť štátne alebo iné sabotáže a infiltrácie, ktoré majú za cieľ buď len získavať spravodajstvo, alebo aj cielene brániť úspechu a rastu týchto hnutí. Ako dokladajú konkrétne príklady, nejedná sa vždy o paranoju. Za účelom zabrániť takýmto akciám by mali existovať vlastné mechanizmy preverovania možnej infiltrácie, bývalých členov Štb v rámci vzájomného dobrovoľného obmedzenia súkromia.
Ešte dve poznámky k článku „Čo robiť?“:
Perspektívna politická strana by sa mala strániť centralizácie moci, a preto by vedenie malo uzavrieť s členstvom záväzný mandát a ako opatrenie proti korupcii by sa vedenie, neskôr aj s celou byrokraciou, malo vzdať súkromia v čase výkonu funkcie. Účelom osvety pred revolúciou by malo byť vymazávanie deľby práce medzi duchovnou a materiálnou prácou, čo môže byť dosiahnuté vytvorením akademicky overenej databázy (niečo ako Wikipédia), ktorá umožní pracujúcej triede mimo akademických kruhov nadobudnúť poznatky v krátkom čase.
Na záver k starému nepriateľstvu medzi krajnou ľavicou a ľavicou: Deliaca čiara medzi reformistami a revolučnými marxistami je z veľkej časti spôsobená Ruskou revolúciou a jej degeneráciou v diktatúru (menšiny). Preto tiež moje používanie pojmu sovietsky v úvodzovkách, keďže soviety boli prejavom radikálnej až priamej demokracie, toho, čo mohlo byť – vlády výborov v každom podniku, meste, dedine. Akonáhle soviety prestali mať rozhodujúcu úlohu v štáte a ich miesto bolo nahradené jednou stranou, názov „Sovietska únia“ prestal mať opodstatnenie. Rovnako reformisti, aj tí revoluční, nerozumejú, že revolúcia znamená len vytvorenie robotníckeho štátu z dnešného podnikateľského, prevzatie moci väčšinou, vytvorenie demokracie a teda môže byť parlamentná, pokojná, záleží na podmienkach a rozhodnutiach, aj keď vždy musí byť demokratická.
Autor je študentom na Viedenskej univerzite.
Foto: SteveAllenPhoto.
