Koncom minulého roka sa udiala nečakaná vec. Po takmer ôsmych rokoch sa Obamova administratíva odhodlala k vážnemu diplomatickému kroku voči Izraelu – nevetovala rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN odsudzujúcu budovanie izraelských osád v okupovanej Palestíne. Aký je reálny význam tohto rozhodnutia a čo môžeme očakávať do budúcna?
Viac osád, menej mieru
V prvom rade treba pripomenúť, že osady sú oblasti obývané Izraelčanmi budované na území Štátu Palestína, ktoré Izrael vojensky okupuje od roku 1967. Okolo 200 osád je podľa medzinárodného práva ilegálnych, pretože porušujú 4. Ženevskú konvenciu. Tá zakazuje presídlovanie civilného obyvateľstva okupujúceho štátu na územie, ktoré vojensky okupuje. Takmer polovica všetkých osád je navyše nelegálna aj podľa izraelského práva. Štát však namiesto ich zrušenia (okrem ojedinelých výnimiek) posiela svoju armádu na ich obranu a niektoré z nich aj retroaktívne legalizuje. Len včera izraelský parlament prijal zákon umožňujúci takto legalizovať ďalšie množstvo osád.
Nielen že sú osady postavené na území palestínskeho štátu, mnohé z nich stoja na súkromnej pôde vlastnenej Palestínčanmi, od ktorých si súhlas nepýtali. Palestínčania žijúci v tieni osád sú často terčom šikany a násilia osadníkov. Takto postihnutá je napríklad rodina Džaber, ktorá na tomto mieste žije niekoľko storočí. Keď sa v roku 1967 začala izraelská okupácia, Džaberovci vlastnili okolo 4000 árov úrodnej pôdy. Už nasledujúci rok vznikla v blízkosti ich domu osada Kirjat Arba, ktorá zabrala veľkú väčšinu z nej. Izrael im ponechal k užívaniu iba 15 percent. Aj tu im úrady kladú nezmyselné prekážky, napríklad v podobe zničenia zavlažovacieho systému. Niekoľkokrát im zbúrali dom, v ktorom bývajú, a osadníci doprevádzaní vojakmi a policajtmi ich beztrestne napádajú rovno za dverami domu.
Kvôli budovaniu a rozširovaniu osád čelia mnohé palestínske komunity búraniu domov, ničeniu dedín a vyháňaniu z vlastnej pôdy. Mnohí komentátori túto politiku označujú za pomalé etnické čistky. Um Al-Chair je jednou z beduínskych dedín, ktoré sú permanentne terčom izraelského inštitucionalizovaného násilia. Má byť zničená, aby sa susedná izraelská osada mohla rozšíriť na jej územie. Nikto by takýto režim nenazval demokraciou, ak by v ňom musel žiť on, ona alebo členovia rodiny.
Výzor niektorých osád skutočne zodpovedá ich názvu – pozostávajú z karavanov, stanov či plechových obydlí – iné vyzerajú skôr ako dediny a niektoré dosahujú veľkosť miest. Izrael ich buduje a rozširuje od začiatku vojenskej okupácie Palestíny bez prestávky až dodnes. Od podpísania dohôd z Osla v roku 1993, kedy sa počet osadníkov pohyboval okolo 200 000, ich počet narástol trojnásobne na dnešných približne 600 000 a Izrael v politike ich podpory neplánuje prestať.
Osady v skutočnosti nie sú nič iné ako moderné kolónie a izraelská politika budovania osád nie je ničím iným než posledným západným, tu a teraz prebiehajúcim koloniálnym projektom nezlučiteľným s ideou mieru, ľudských práv či rovnosti ľudí. Výstižným termínom “kolónie” ich začínajú označovať aj predstavitelia Západu.
Ich rozmach na obsadenej palestínskej pôde plasticky znázorňuje nasledujúca GIF animácia. Palestína je nimi doslova posiata.
(VOX, Giphy.com)
Svojou existenciou a pokračujúcou expanziou znemožňujú reálne vytvorenie palestínskeho štátu, čo je podmienka pre takzvané dvojštátne riešenie, ktoré je presadzované celým medzinárodným spoločenstvom. Inými slovami ak budú osady, nebude palestínsky štát a teda nebude mier v podobe dvojštátneho riešenia. Osady znamenajú vojnu proti Palestíne, znamenajú pokračovanie a prehlbovanie apartheidu, kolonizácie a vojenskej diktatúry nad miliónmi civilistov zbavených základných práv vrátane práva volebného – v západnom demokratickom svete niečo nepredstaviteľné.
Neviditeľná ruka USA
Schválenie rezolúcie OSN v Bezpečnostnej rade vyvolalo vo svete veľké ohlasy a v niektorých kruhoch aj dojem, že v histórii vzťahov medzi USA a Izraelom ide o niečo mimoriadne, že Barak Obama nebodaj porušil nejakú doktrínu vetovania všetkých rezolúcií kritických k Izraelu. Nič také, práve naopak. Jeho republikánski predchodcovia boli v tomto ohľade voči Izraelu omnoho menej ochranárski. Kým za osem rokov obamovej vlády USA nechali prejsť iba jednu takúto rezolúciu, aj to až na konci druhého volebného obdobia, jeho predchodca Geoge Bush mladší ich nechal prejsť šesť. Jeho otec Bush starší ich za jedno funkčné obdobie (viac nemal) nechal prejsť deväť. Za Reagana ich prešlo dvadsaťjeden. Administratívy týchto troch prezidentov sa nielen zdržali veta, ale pri viacerých rezolúciách aj hlasovali za ich prijatie. Množstvo podobných rezolúcií prešlo BR OSN aj za demokratických a starších republikánskych prezidentov. Obama sa vymyká z obvyklej politiky na pôde OSN voči Izraelu jedine svojou mäkkosťou.
Ak kritických rezolúcií prešlo aj s požehnaním USA za posledných 50 rokov toľko, prečo tak často počuť sťažnosť na ochrannú ruku Spojených štátov nad Izraelom v podobe pričastého používania veta? Nuž preto, že Washington skutočne nešetrí s použitím veta, keď to je na ochranu Izraela podľa neho potrebné. Zoznam vetovaných rezolúcii by nemal nechať nikoho na pochybách – najčastejšie ide o rezolúcie kritické k Izraelu. Posledné veto použila Obamova administratíva v roku 2011 a týkalo sa osád.
Za druhé, žiadna z rezolúcií, ktoré prešli, “nemá zuby”. Izrael k niečomu vyzývajú, niečo na jeho politike deklaratívne odsudzujú, no nijakým spôsobom realizáciu svojich rozhodnutí nevynucujú, nevolajú po sankciách či následkoch za ich nedodržanie. OSN rozhodne, že Izrael porušuje medzinárodné právo, vyzve ho, aby urobil nápravu a Izrael čo? Rezolúciu pokojne ignoruje a pokračuje v porušovaní medzinárodného práva ďalej. Takto to ide od jeho založenia. To je dôvod, prečo je Izrael štát s rekordným množstvom rezolúcií namierených proti nemu. Iné štáty museli čeliť sankciám či vojenským inváziám po omnoho menšom množstve porušení práva či vôle mocných.
USA držia ochrannú ruku nad Izraelom v prvom rade v tom zmysle, že nedovolia žiadnu skutočne účinnú rezolúciu, ktorá by ho donútila pod hrozbou následkov rešpektovať ju. A to je kameň úrazu. Rôznych vyhlásení či už zo strany OSN, rôznych administratív Spojených štátov, predstaviteľov EÚ či jej členských štátov o tom ako odsudzujú ten či onen nepriateľský krok Izraela bolo neúrekom, no počet reálnych krokov, ktoré by Izrael donútili rešpektovať medzinárodné právo a ľudské práva Palestínčanov, či pristúpiť k ukončeniu okupácie Palestíny a mierovému riešeniu s ňou sa limitne blíži k nule. Keďže washingtonský konsenzus nedovoľuje prijatie tvrdých rezolúcii, USA svoju frustráciu s ním ventilujú aspoň tými neúčinnými symbolickými. Aj tie však často musia prejsť ich prísnym pro-izraelským filtrom. Decembrovú rezolúciu museli predkladajúce štáty do poslednej chvíle editovať a zjemňovať, aby voči Izraelu nebola kritická príliš, ale iba mierne. Len vtedy bolo možné počítať so zdržaním sa USA pri hlasovaní.
Hádzanie hrachu na betónový múr
Decembrové rozhodnutie je teda ďalšie v rade nič neznamenajúcich rezolúcií. Izrael na ňu napriek tomu zareagoval hystericky, akoby šlo zo strany USA o zradu, predvolal si veľvyslancov štátov, ktoré za jej prijatie hlasovali, a vládu Nového Zélandu, ktorá hrala významnú úlohu v jej prijatí, varoval, že to bude považovať za deklaráciu vojny.
Aby sme boli presní, rezolúcia OSN kladie Generálnemu tajomníkovi organizácie za povinnosť každé tri mesiace predložiť správu o stave budovania osád, vyzýva štáty sveta, aby rozlišovali medzi osadami a samotným Izraelom, čo by mohlo vyústiť k bojkotu osád, a môže ovplyvniť vyšetrovanie Medzinárodného trestného tribunálu v neprospech Izraela – všetko symbolické či hypotetické následky. Ešte aj mainstreamová Amnesty International rezolúciu síce prijala pozitívne, no zároveň sa vyjadrila, že mala byť dôraznejšia a že Bezpečnostná rada má zabezpečiť jej splnenie, čo sa nestane.
Bezvýznamnosť rezolúcie možno dokladovať faktom, že ju Izrael už stihol ostentatívne odignorovať a porušiť. V rozširovaní kolónií, ako ukazujú zábery z niekoľkých osád, bez škrupúľ pokračuje ďalej.
Rovnako pokračuje v búraní palestínskych domov napríklad v dedine Chan Al-Ahmar, kde zničil 11 obytných budov a v najväčšej zime nechal okolo 87 ľudí bez prístrešia. Za prvý týždeň roku 2017 Izrael zbúral domov 151 ľuďom pod okupáciou. To je štvornásobok minuloročného týždňového priemeru, pričom už minulý rok bol z hľadiska búrania palestínskych domov za posledné desaťročie rekordným.
(VIDEO: Rabbis for Human Rights)
Kvôli stavbe cesty k osade zničil okolo 1000 olivových stromov poskytujúcich živobytie palestínskym farmárom v okupovanej dedine Nabi Elias. Niektoré z nich pracovníci Civilnej správy presadili – bez garancií, či sa po takomto zásahu ujmú.
(Activestills)
Nerozlučné (ne)priateľstvo
Celých osem rokov Obamovej vlády bolo poznačených napätím medzi ním a jeho izraelským partnerom, premiérom Netanjahuom. Obama síce spočiatku tlačil (opäť iba slovne) na Izrael, aby zastavil budovanie osád v Palestíne, no keď pochopil, že Netanjahu ani túto minimálnu požiadavku nesplní a bude tvrdohlavo pokračovať v ich budovaní, izraelskému premiérovi dal voľnú ruku a o Palestínu sa radšej prestal zaujímať.
Jeho administratíva sa obmedzila iba na občasnú neúčinnú kritiku Izraela, v praxi však pokračovala v podpore izraelskej armády a jej militantnej politiky. Keď uprostred masakra v Gaze roku 2014 Izraelu začali dochádzať obrovské zásoby munície, ktorú zhadzoval na obyvateľov Gazy, Spojené štáty síce vyzvali obe strany na zastavenie bojov, no Izraelu pohotovo dodali ďalšie kvantá munície, aby zabíjanie z jeho strany mohlo pokračovať.
Na verejnosť sa dostal súkromný názor Johna Kerryho v telefonickom rozhovore, kde kritizoval veľké množstvo palestínskych obetí izraelského masakra v Gaze, ako aj jeho varovanie na uzavretom stretnutí, že sa Izrael môže stať štátom apartheidu, ak neuzavrie mier s Palestínčanmi. Ústretová politika voči Izraelu však pokračovala ďalej.
Nepriateľstvo voči Obamovej administratíve z Netanjahuovej strany bolo o poznanie priamočiarejšie. Pred znovuzvolením Obamu roku 2012 Netanjahu otvorene podporoval jeho súpera Romneyho. Vyvíjal tiež obrovské úsilie na sabotovanie Obamových snáh o dohodu o jadrovom programe Iránu. Za tým účelom obišiel Obamu, čím porušil všetky diplomatické zvyklosti a na pôde Kongresu ostro zaútočil na črtajúcu sa dohodu s Iránom. Kongres takto zneužil nielen na útok proti Obamovi, ale aj na vlastný vnútropolitický boj, keďže sa jeho návšteva odohrala počas izraelskej predvolebnej kampane.
Napriek tomu sa Obamova administratíva nielen že neodvážila vážnejšie proti nemu zakročiť, ale pred dvomi mesiacmi ho dokonca odmenila rekordne vysokou vojenskou pomocou vo výške 38 miliárd USD na obdobie 10 rokov. To je 3,8 miliard dolárov ročne. Už doterajších 3 miliardy ročne boli viac ako vojenská pomoc všetkým ostatným štátom dokopy. Teraz to bude o takmer miliardu viac. (Pre porovnanie – celý rozpočet ministerstva obrany SR pre rok 2017 je necelá jedna miliarda EUR.) Toto je obraz politiky celého Západu k Palestíne a Izraelu: slovné výzvy k mieru, na zdržanie sa nepriateľských činov (na oboch stranách), ale praktická pomoc silnejšej strane v pokračovaní koloniálnej, okupačnej a militantnej politiky voči tej slabšej.
(VIDEO: AJ+)
Po odhlasovaní rezolúcie mal minister zahraničia Kerry dlhý prejav, v ktorom sa, popri obvyklých klišé o nerozlučnom priateľstve, zastal rezolúcie a podrobil Izrael ostrej kritike. Povedal, že súčasná vláda v Tel Avive je najpravicovejšia (rozumej najnacionalistickejšia) v histórii štátu. Povedal, že budovanie osád znemožňuje vytvorenie palestínskeho štátu a teda realizácii mieru na základe dvoch štátov. Že ak Izrael neumožní vytvorenie palestínskeho štátu, bude si musieť vybrať medzi tým, či bude štátom židovským (s miliónmi Palestínčanov bez občianstva a volebného práva) alebo demokratickým (s približne rovnakým počtom židovských a Palestínčanov občanov), pretože demokratickým a zároveň židovským za týchto podmienok byť nemôže. Pekné počuť po ôsmych rokoch takéto jednoznačné stanovisko, ale kde zostali skutky?
Barack Obama tento rozpor medzi slovnými deklaráciami a cieľavedomým vyhýbaním sa skutkom jasne vyjadril na svojej poslednej tlačovej konferencii niekoľko dní pred inauguráciou Trumpa, kde zopakoval výhrady proti izraelskej politike. Dokonca zdôraznil, že milióny Palestínčanov pod izraelskou vládou nie sú ani občanmi. Takáto realita sa nazýva Apartheid. Nie je to niečo, čo sa môže stať v budúcnosti, ona už existuje niekoľko desaťročí. Na strane druhej povedal aj niečo, čo vo videoukážke neodznelo: “Nemôžeme obe strany donútiť k mieru.” Inými slovami, neurobíme prakticky nič, aby sme zastavili izraelskú politiku, ktorá ničí možnosť mieru.
(VIDEO: AJ+)
Samozrejme, že môžu donútiť Izrael zvoliť si radšej cestu mieru než kolonizácie a vojny. Tak, ako držia na krátko pro-mierového prezidenta Palestíny Abbása, rovnako môžu držať na krátko aj izraelskú vládu, teda podmienením všetkej vojenskej, finančnej a politickej podpory splnením požiadaviek nutných pre mier. Keby Abbásova vláda vyslala na územie Izraela svojich (hypotetických) kolonistov v doprovode svojej armády (ktorú nemá) vybudovať palestínske dediny, ktoré pričlení k Palestíne, USA by nielen pozastavili všetku pomoc jeho vláde, ale by aj podporili vojenský úder Izraela proti nej, v rámci ktorého by zmasakrovali tisíce palestínskych civilistov. Keď to isté robí Izrael voči Palestíne, prezident USA ani len nepohrozí zastavením pomoci Izraelu a vyhovára sa že “nemôže”. Môže. Izrael je predsa od podpory Západu závislý. Nechce. Toto je kľúč k záhade ochrannej ruky, ktorá ale zároveň svojho miláčika slovne karhá a umožňuje prijatie rekordného množstva symbolických no neúčinných rezolúcií.
Ešte pevnejšie spojenectvo
S nástupom Trumpa sa to však zmení. Nie, neprestane podporovať Izrael a dodávať mu zbrane, prestane predstierať, že mu jeho rasistická politika prekáža. Sám sa do Bieleho domu vyviezol na vlne aj ním živeného rasizmu a obklopil sa otvorenými zástancami ultrapravicovej politiky Izraela. Na post veľvyslanca vybral Davida Friedmana, známeho podporovateľa osád a odporcu dvojštátneho riešenia, ktorý predstavuje ešte väčší extrém než Netanjahu. Trumpov zať Jared Kushner prostredníctvom rodinnej nadácie finančne podporuje osady aj organizáciu spriaznenú s izraelskou armádou. Tento „dream team“ plánuje bezprecedentné presunutie veľvyslanectva z Tel Avivu do Jeruzalema, čím by porušili celosvetový konsenzus.
Izrael, posmelený víťazstvom Trumpa, ani nie dva dni po jeho inaugurácii stihol schválil výstavbu vyše 550 nových osadníckych bytov v palestínskej časti Jeruzalema. O pár dní neskôr s komentárom “vraciame sa k normálnemu životu” vláda schválila výstavbu ďalších 2500 osadníckych bytov. O ďalších pár dní úrady schválili dodatočných 153 bytov a o týždeň neskôr vláda schválila ďalších 3000. Vláda za ten krátky čas stihla odštartovať plánovanie ďalších 11000 bytov Teraz sa už nemusia obávať ani symbolických protestov.
(Foto: Gisele Dessault)
Nasledujúce roky môžeme čakať pritvrdenie v politike Izraela a zhoršenie bezpečnostnej situácie všetkých obyvateľov pod jeho kontrolou. Otvorené spojenectvo medzi Trumpovými Spojenými štátmi a Netanjahuovým Izraelom však môže mnohých prebrať z ilúzie. Aspoň ľuďom, ktorým je jasné, že Trump je nacionalistický autoritár, sa bude ťažko bez straty tváre tvrdiť, že omnoho nacionalistickejší a brutálnejší spojenecký režim Izraela je demokracia hodná obhajoby, i keď sa nepochybne nájdu aj takí experti.
Súvisiace články
Prečo by sa slovenskí politici nemali stretnúť s izraelskou ministerkou spravodlivosti?
Keď okupácia mizne v prejavoch, nie v realite
Foto: Illegal Settlement. Autor: Montecruz Foto, zdroj: Flickr.
