Článok Eduarda Chmelára Odmietnime voľbu medzi neoliberalizmom a fašizmom už vyvolal na sociálnych sieťach vlnu diskusií i trollingu. Zvykli sme si, že pri článkoch niektorých autorov na našom portáli je pre niektorých najväčší problém to, kto ich napísal a tým pádom je automaticky problematické aj to, čo napísal.
Tento problém je možno riešiť na spôsob foucaultovskej smti autora a publikovať texty anonymne, čo tvorcom dáva pri písaní článkov väčší pocit slobody. Prípadne ísť cestou publikovania pod pseudonymom, ak autorovi záleží viac na obsahu, než na vlastnej publicite. Možno to nie je potrebné vôbec – napokon, prečo by sa mal pri čítaní komentárov typu „hanba a čistá úbohosť takéto texty“ v defenzíve cítiť samotný autor, ak to je schopný uniesť.
Súhlasím, že existujú situácie, kedy je legitímne konfrontovať povedané s tým, kto to hovorí. Napokon to viac-menej prirodzene robíme a vďaka tomu sme k známym autorom buď zhovievavejší alebo naopak, kritickejší. Rovnako sú však situácie, kedy vyslovené presahuje svojho autora, ako sa to ukazuje aj pri probléme, ktorý otvára Chmelár. Pretože to nie je, ako niektorí stihli podotknúť, „klasická Chmelárova fake dilema“, ale reálna dilema desaťtisíciek francúzskych voličiek a voličov, ktorá navyše charakterizuje proces voličského rozhodovania v dvojkolovom volebnom systéme.
Stretli sme sa s ňou i pri dueli Mečiar-Gašparovič, Fico-Kiska, či naposledy Trump-Clintonová. V každom tomto prípade zostáva mimo hru obrovské množstvo voličov, ktorí sa oprávnene cítia vylúčení. Svoju frustráciu riešia absentizmom alebo morálnym kotrmelcom v druhom kole. Treba povedať, že obidve rozhodnutia – nevoliť vôbec alebo voliť „menšie zlo“ – sú legitímne a rovnocenné.
Agónia súčasného systému
Eduard Chmelár v článku konštatuje skutočnosť, že francúzsky ľavičiar by v druhom kole prezidentských volieb nemal voliť ani Macrona, ani Le Penovú a mal by radšej druhé kolo bojkotovať. Znamená to akceptovať volebné víťazstvo progresívneho neoliberalizmu, ale nevoliť ho, pretože „Macron má pohodlnú väčšinu a na víťazstvo nepotrebuje socialistické hlasy“.
Nepovažujem sa síce za akceleracionistu, no nemám problém súhlasiť s pointou textu, ktorá spočíva v tvrdení, že „v podmienkach, v ktorých žijeme, je to menšie zlo príčinou väčšieho zla” a že „Le Penová a jej epigóni sú neblahé symptómy, ale politickou chorobou Európy je Macron“. Skrátka, nie je vôbec jednoduché, ak je to vôbec možné, vnútorne sa vyrovnať s otázkou, či má naozaj zmysel predlžovať agóniu súčasného systému zvolením Macrona alebo prenechať priestor politickým nepriateľom, aby si zvolili Le Penovú a podstúpiť tak značné riziká – ešte väčšie ohrozenie menšinových práv a projektu Európskej únie.
Skutočná moc Macrona alebo Le Penovej vyplynie až z nadchádzajúcich parlamentných volieb. Kľúčovou otázkou víťazstva oboch kandidátov zostáva, či po voľbách do Národného zhromaždenia budú schopní utvoriť svoju väčšinu alebo nájsť spoločnú reč s inou väčšinou, o ktorej rozhodnú voliči. Ľahko sa môže stať, že nastane tzv. kohabitácia, t. j. situácia, kedy sú prezident/-ka a vláda donútení spolunažívať aj napriek tomu, že pochádzajú z rôznych strán a zoskupení. V takej situácii sa stáva silnejším predseda vlády, hoci takéto vládnutie môže byť poznačené množstvom konfliktov medzi vládou a prezidentom/-kou.
Čím horšie, tým lepšie?
V tejto súvislosti som si spomenul na argumentáciu Slavoja Žižeka z čias prezidentských volieb v USA, ktorému kontruje Roman Kanda alebo i taký Noam Chomsky. Ak by Slavoj Žižek volil v amerických voľbách, volil by Donalda Trumpa. Poukazuje na to, ako sa občania rozhodovali tvárou v tvár výberu medzi Hillary Clintonovou a Donaldom Trumpom. Keď sa Stalina v neskorých 20. rokoch pýtali na to, ktorá odchýlka je horšia, či pravicová alebo ľavicová, odvrkol: „Obidve sú horšie!“ Nebolo to presne tak isto s výberom amerického voliča v prezidentských voľbách 2016? Trump je samozrejme „horší“: stojí za úpadkom verejnej morálky, sľubuje pravicový obrat. No aspoň sľubuje zmenu. Hillary je „horšia“, keďže považuje za správne nič nemeniť. Pri takomto výbere by nikto nemal strácať nervy a vybrať si to „najhoršie“, čo znamená zmenu – dokonca, aj keď ide o nebezpečnú zmenu – pretože to otvára priestor pre odlišnú, autentickejšiu zmenu. Nejde tu o to, či voliť alebo nevoliť Trumpa. Nikto by nemal hlasovať za takú spodinu. Podstata je cynicky sa priblížiť k otázke: „Koho víťazstvo je lepšie pre osud radikálneho emancipačného projektu, víťazstvo Clintonovej či Trumpa?“
Liberáli, ktorých chytila panika z Trumpa, odmietajú ideu, že by Trumpovo eventuálne víťazstvo mohlo odštartovať proces zrodu autentickej ľavice. Odvolávajú sa pritom na to, ako množstvo nemeckých komunistov uvítalo nacistický prevrat v roku 1933 ako príležitosť pre radikálnu ľavicu poraziť Hitlera. No podľa Žižeka nemá analogické prepojenie medzi Trumpom a Hitlerom opodstatnenie: pravicoví populisti nie sú automaticky fašisti. Liberáky, ktoré sa obávali Trumpovho víťazstva, nemajú strach z radikálneho pravicového prevratu. V skutočnosti sa boja radikálnej spoločenskej zmeny. Ak by sme parafrázovali Robespierra, píše Žižek, liberáli síce pripúšťajú existenciu nespravodlivostí nášho sociálneho sveta, chcú ich vyriešiť „revolúciou bez revolúcie“ (je to presná paralela k dnešnému konzumerizmu, ktorý ponúka kávu bez kofeínu, čokoládu bez cukru, pivo bez alkoholu atď.): vízia spoločenskej zmeny bez skutočnej zmeny, zmena, ktorá nikoho nebolí. Ako píše George Orwell vo svojom diele Cesta k Wigan Pier (1937): „Všetci bojujeme proti triednym rozdielom, no len veľmi málo ľudí ich chce zrušiť. Tu prichádzame k dôležitému faktu, že každý revolučný názor čerpá časť svojej sily z tajného presvedčenia, že nič nemôže byť zmenené.“ Žižek vidí v Trumpovom víťazstve veľké nebezpečenstvo, no podľa neho ľavica môže byť zmobilizovaná iba cez takúto hrozbu katastrofy.
Hoci by každá ľavičiarka alebo liberál subjektívne prirodzene inklinovali k voľbe kandidátky Demokratickej strany, Žižek sa rozhoduje „objektívne“ (hoci názorovo s Trumpom nesúhlasí). Svoj hlas obetuje na oltári ideálu politickej aktivizácie spoločnosti, ktorú by Trumpovo víťazstvo mohlo spustiť. No nepýta sa, či existujú predpoklady pre takýto vývoj: je spoločnosť pripravená na Trumpovo víťazstvo? Akú formu by takáto mobilizácia mala mať alebo kto by sa mal mobilizovať? Očakáva historickú udalosť, ale táto udalosť neprichádza. Literárny historik Roman Kanda píše, že Žižekova argumentácia pripomína starý okrídlený výrok „čím horšími sa veci stávajú, tým lepšie“. Sníva o rýchlom chopení sa historickej príležitosti, no aj taký Lenin sa na revolúciu pripravoval systematicky. História však ukazuje, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. Kanda poznamenáva, že Žižekova nádej je tak čistým hazardom: obeť položená za niečo, čo nemožno vidieť ani to nemožno pomenovať. Nepočíta s variantou, že Trumpova éra môže miesto aktivizácie občanov marazmus a dezilúziu v spoločnosti ešte viac prehĺbiť.
Nevoliť nie je iracionálne
Na opačnom brehu než Chmelár stojí bývalý grécky minister financií Yanis Varoufakis, ktorý hovorí: „Voľte Macrona s rovnakou energiou a rovnakým entuziazmom, s akým mu budete odporovať odo dňa jeho zvolenia za prezidenta.“ Varoufakis si zrejme uvedomuje, že procedurálna legitimita, ktorú získa Macron vo voľbách, nie je konečná a definitívna. Voľbami sa demokracia nekončí, ale začína.
Varoufakis pokračuje: „Pokiaľ ide o mňa, môj prísľub Emmanuelovi je takýto: budem sa plne mobilizovať, aby som ti pomohol poraziť Le Penovú s takým istým úsilím, s akým sa pripojím k ďalšiemu Nuit Debout, aby som sa postavil proti tvojej vláde, keď, ako prezident, sa budeš snažiť pokračovať vo svojej slepej ceste, nefunkčnom neoliberalizme.“
Francúzsky historik a politológ Pierre Rosanvallon píše, že legimitu ako čistý a nesporný výsledok volieb, doplňuje neviditeľná inštitúcia dôvery a rozširuje tak tento procedurálny atribút o morálnu (integrita v najširšom zmysle slova) a substantívnu dimenziu (starosť o spoločné dobro):
Voliči udeľujú svoj mandát vo svete, ktorý je politicky menej predvídateľný, čím mám na mysli, že svet už viac nie je definovaný disciplinovanými politickými organizáciami s vyhranenými platformami ponúkajúcmi jasný rozsah politických volieb. Existuje teda oveľa väčší rozdiel než v minulosti medzi legitimitou vládnucich a legitimitou ich konania. V minulosti voľby úzko zväzovali tieto dve dimenzie, dnes je ich vplyv obmedzenejší. Legitimita politík, ktoré prijímajú, je neustále pod kontrolou a musí byť dobýjaná deň po dni a prípad od prípadu.
Jednoducho povedané, v zložitosti dnešnej politiky je potrebné neustále preskúmavať legitimitu prijímaných politík a pýtať sa, či reprezentujú usudzovanie občanov, slúžia spoločnému dobru, zohľadňujú fundamentálne hodnoty a zlepšujú životnú situáciu širokých vrstiev. Tieto záležitosti nemôžu byť naďalej vecou, o ktorej sa bude rozhodovať až v najbližíšch voľbách. Bude úlohou médií, watchdog organizácií, ale i aktivistov, konfrontovať politiku Emmanuela Macrona – a to nielen sľubmi, ktorými sa zaviazal, ale i hodnotami, ktorým sa spreneverí. To je v konečnom dôsledku výzva nie len pre tých, ktorí ho budú voliť, ale i pre tých, ktorí ho voliť odmietajú: moc nie len kontrolovať, ale sa proti nej i aktivizovať a pripravovať sa na to byť jej alternatívou.
Obe argumentácie – Chmelárova i Varoufakiskova – mi prídu rovnako logické a relevantné. Každý sa totiž na problém pozerá z odlišných pozícií, z ktorých ani jedna nie je menej legitímna než druhá. Navyše, obe rozhodnutia – voliť Macrona alebo nevoliť vôbec – predstavujú pomerne komplikovaný výsledok vnútorného rozvažovania každého jednotlivca, s ktorým nemôže byť úplne vysporiadaný nikto, kto očakával v druhom kole súboj iných kandidátov. Kto si dovolí na základe toho hodnotiť, či je niekto väčší alebo menší ľavičiar?
Foto: Ilustračné foto, zdroj: twitter.com
