Prístup štátu a štátnych inštitúcií k sexuálnym službám patrí medzi tie verejné politiky, v ktorých východiská bývajú založené na morálke. Či už sa štát rozhodne sex biznis inštitucionalizovať ako legálnu formu zárobku (Holandsko), alebo sa k nemu postaví ako k forme násilia a štrukturálnemu útlaku (Švédsko), vždy bude táto právna úprava problematická. Sociálni vedci a vedkyne po vyše 15 rokoch po reforme vo Švédsku aj v Holandsku stále publikujú množstvo prác o tom, ako tieto právne úpravy ovplyvňujú život sex workerov a workeriek pozitívne aj negatívne.
Za posledných 15 rokov však v európskom feministickom aktivizme došlo ku (väčšiemu či menšiemu) konsenzu aspoň v niekoľkých bodoch: Nútenie osoby do sex biznisu by malo byť trestané vždy a ľudia dobrovoľne poskytujúci sexuálne služby by nemali byť trestaní za svoje aktivity.
Zároveň sa vo feministickom aktivizme často možno stretnúť s argumentom, že akákoľvek právna úprava, resp. reforma a regulácia sex biznisu by mala v prvom rade vychádzať zo skúseností a požiadaviek samotných ľudí v sex biznise. Tento predpoklad je však len zriedka podporovaný aj v praxi. Smerom, ktorý nereflektuje tieto požiadavky a vyhýba sa spolupráci s asociáciami ľudí v sex biznise, sa nejedenkrát vydali aj politiky Európskej únie.
Havelková a Bellak-Hančilová píšu, že sa na Slovensku sex biznis nachádza v právnom vákuu. Neexistuje zákon, ktorý by sex biznis rámcoval ako formu násilia a zároveň nie je možné sex biznis inštitucionalizovať ako formu práce. Podľa zákona o živnosti (č. 455/1991) nie je možné živnosť založiť na aktivitu, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi a podľa Ministerstva vnútra SR, poskytovanie sexuálnych služieb v rozpore s dobrými mravmi skutočne je.
Odhliadnuc od indoorového sex biznisu (napr. bary, salóny), ktorý je na Slovensku doslova neviditeľný, má na poskytovanie sexuálnych služieb vplyv iba mesto a aj to iba ak ide o poskytovanie pouličné. Pouličný sex biznis, teda či už mesto chce alebo nie, patrí k jeho „problémom“. Preto je relevantné klásť si otázku, ako vaše, moje a naše mesto k sex biznisu pristupuje. V nasledujúcich riadkoch sa preto budem venovať prístupu mestskej časti Bratislava – Nové Mesto, ktorého politiku boja so sex biznisom, možno rozhodne označiť ako aktívnu. Nové Mesto má tiež ako jediná mestská časť platné všeobecne záväzné nariadenie z roku 1996, ktoré zakazuje „ponúkať alebo poskytovať sexuálne služby alebo sa takýchto služieb dožadovať“.
29. apríla 2015 sa na Mestskom zastupiteľstve mestskej časti Nové Mesto odohrala rozprava o udeľovaní príspevkov neziskovému sektoru. Nezisková organizácia OZ Odyseus, ktorá poskytuje tzv. služby harm reduction (t.j. znižovanie zdravotných rizík) ľuďom v sex biznise a ľuďom, ktorí užívajú drogy, žiadala o príspevok na svoje aktivity v okolí Trnavského mýta. Hlavnou náplňou práce OZ Odyseus je pritom výkon terénnej sociálnej práce s poradenstvom a výmenou injekčných striekačiek.
Tieto aktivity vychádzajú z už spomínaného harm reduction prístupu k sex biznisu a užívaniu drog, ktorý je tiež možné nazvať aj ako prístup ľudskoprávny. Zároveň OZ Odyseus pracuje už roky v niekoľkých mestských častiach Bratislavy, v Novom Meste konkrétne už od roku 1998. Roky práce a skúseností tejto organizácii potvrdili, že jedným z najvhodnejších prístupov k ich klientele je vycestovať za ňou osobne. Klienti a klientky tejto neziskovej organizácie teda presne vedia kedy a kde nájdu sociálnych pracovníkov / pracovníčky a pomoc, ktorá za nimi chodí v bielej dodávke.
V roku 2015 OZ Odyseus od mestskej časti Nové Mesto financie na svoj projekt „Pomoc na ulici pri Trnavskom mýte“ nezískalo. Nezískalo ho ani v roku 2016. Čo ma však zaujalo bola rozprava o tejto žiadosti, ktorá sa v zastupiteľstve pred 2 rokmi odohrala a ktorá poukazuje na to, ako členovia zastupiteľstva o ľuďoch užívajúcich drogy a o ľuďoch pracujúcich v sex biznise uvažujú.
Niektorí poslanci mestského zastupiteľstva v diskusii z júna 2015 vnímajú klientov a klientky OZ Odyseus ako asociálov. Je to zjavné aj zo slov, ktoré na ich označenie volia (napr. „narkomani“ a „feťáci“). Primárne ich však pomenúvajú ako jedincov, ktorí stoja v opozícii ku „slušným“ občanom mestskej časti. Ako prehlásil jeden z poslancov: „Máme tam Tržnicu, s ktorou máme problémy, pretože tam odchádzajú ľudia a nevieme čo s ňou budeme robiť. A teraz si tam ešte dotiahneme, oni si tam tak či tak chodia, a do toho istého priestoru dotiahneme ďalších feťákov. Normálni ľudia nám do toho priestoru už len kvôli tomuto chodiť nebudú!“ Sú to len “normálni” ľudia, ktorí majú právo na tento verejný priestor a mali by byť chránení pred pohľadom na „tých ostatných“.
Jeden z poslancov vníma toto narušenie priestoru medzi dvoma pomyslenými svetmi ako hlavný problém: „Tu ide o to, že to prebieha vonku práve kde tí bežní občania chodia okolo týchto nebežných občanov do Tržnice“. V rozprave sa línia medzi verejným a súkromným priestorom začala postupne zmazávať a projekt OZ Odyseus bol dokonca mnohými považovaný za aktivitu, ktorá narúša aj súkromnú sféru “normálnych” občanov: „A čo tí ľudia, ktorí tam bývajú v tej rezidenčnej zóne, že to budú mať pod oknami?“ Poslanci tak vnímajú klientov a klientky OZ Odyseus ako jedincov s vlastnou klinickou individualitou. Táto identita je za každých okolností definovaná ich aktivitami, ktoré ich stavajú do pozície „tých druhých“.
Vo vyjadreniach poslancov miestneho zastupiteľstva možno tiež badať snahu prezentovať klientov a klientky OZ Odyseus ako osoby, ktoré stoja mimo pomyslenú komunitu. Ako by povedal Flint, sú ne-občanmi, resp. ne-členmi komunity. Ako sa vyjadril jeden z poslancov zastupiteľstva: „Ja si nemyslím, že by mestská časť mala míňať peniaze daňových poplatníkov na ľudí v pouličnom sex biznise a užívateľov drog. Fakt myslím si, že toto by mali riešiť iné organizácie. Máme tu kopu vecí v mestskej časti, na ktoré stále počúvame, že nie sú na to peniaze.“
Ďalší z poslancov zhodnotil tento projekt tak, že „nevidí adresnosť pre obyvateľov mestskej časti“. Diskusiu o užitočnosti projektu uzavrel ďalší z poslancov vyjadrením, že projekt nie je nápomocný deťom, ľuďom v núdzi a iným, ktorí by si to zaslúžili viac. Klienti / klientky užívajúci drogy a sex workerky, ktorým OZ Odyseus poskytuje rôznu pomoc, sú tak prezentovaní ako ľudia, ktorí si nezaslúžia pomoc. Mnohí poslanci miestneho zastupiteľstva zároveň predpokladali, že klientela OZ Odyseus prichádza za službami z iných mestských častí. Takéto vyobrazenie týchto ľudí zároveň utvrdilo poslancov medzi sebou v tom, že mestská časť nie je za týchto ľudí zodpovedná a nemala by na nich ani míňať financie.
Z diskusie medzi poslancami miestneho zastupiteľstva možno badať aj isté nepochopenie harm reduction služieb. Mnohí vnímajú tieto služby poskytované teamom OZ Odyseus ako faktor, ktorý do mestskej časti privedie ďalšie protispoločenské správanie. Ako sa vyjadril jeden z poslancov: „Tá situácia s bezdomovcami je z roka na rok horšia. Teraz si dávam otázku, že či to nie je aj preto lebo sa im tak pomáha tým bezdomovcom v tejto mestskej časti“. Koncepcia pomoci, ktorú OZ Odyseus predstavilo sa im nepozdávala ako dostačujúca. Ako zhrnul jeden z poslancov: „Vlastne oni sú podporovaní v tej svojej nemoci. A v tých chorobách ešte sa podporia, že sa im nakupujú injekčné striekačky, tie drogy si zabezpečia sami“.
Opozíciu voči projektu OZ Odyseus možno vidieť aj vo vyjadreniach niektorých poslancov, podľa ktorých projekt nepredstavuje dostatočnú intervenciu a vyžadujú „vyriešenie tohto problému“. Jeden z poslancov sa zároveň vyjadril o drogovo závislej klientele OZ Odyseus ako o skupine, ktorá nepodstupuje nutné zdravotné prehliadky a tým ohrozuje ostatných občanov. Poslanci tak svojimi vyjadreniami vyzývajú klientov a klientky OZ Odyseus k individuálnej zodpovednosti. Ak si ju neplnia, strácajú automaticky možnosť podieľať sa na členstve v tejto komunite.
Vo vyjadreniach poslancov zastupiteľstva sa klienti a klientky OZ Odyseus stávajú ne-občanmi, resp. občanmi druhej kategórie na základe toho, čím údajne sú. Argument, že pomoc poskytovaná neziskovým sektorom v uliciach Bratislavy je zároveň zdravotnou prevenciou pre ľudí užívajúcich drogy a sex workerky, ako aj pre ostatné obyvateľstvo, pre nich nie je dostačujúci. Požadujú radikálnejšie riešenia, ktoré sú však s rozpore s ľudskoprávnym prístupom ku klientele OZ Odyseus. V ich ponímaní sa tak problém užívania verejného priestoru týmito klientmi a klientkami redukuje na jednoduchú otázku s jednoduchou odpoveďou – Kto sú tí občania, ktorí si zaslúžia pomoc mesta? Oni nie.
Ako najproblematickejšiu zároveň vnímam debatu ohľadom miesta, na ktorom OZ Odyseus plánoval služby poskytovať. Trnavské mýto je považované za komerčné centrum Nového Mesta, čo je zjavné aj z diskusie, ktorá sa ďalej v zastupiteľstve odohrala. Podľa mnohých poslancov prítomnosť tejto klientely ešte viac zníži záujem predajcov o trhovisko. Jeden z poslancov označil Trnavské mýto ako „naše miesto, kde si chodia vymieňať feťáci z celého mesta striekačky“. Podľa poslancov mestskej časti nedôjde k revitalizácii tohto priestoru ak bude naďalej spájaný s predajom drog a sex biznisom.
Mestské zastupiteľstvo nahliada na túto nehomogénnu skupinu ako na, slovami Zygmunta Baumana, „nevhodných kupujúcich“, ktorých blízka prítomnosť bráni komerčnému rozvoju priestoru. Proces premiestnenia istých skupín obyvateľstva riadený mestom / štátom za cieľom kapitalistického rozvoja konkrétnych lokalít zároveň nie je neobvyklý. Jedinci, ktorí sa nedokážu prispôsobiť tejto „priestorovej komerčnej racionalite“, ako píše Bancroft, budú buď vylúčení alebo pohltení. Komerčný rozvoj priestoru má prednosť pred potrebami ne-občanov.
Záverom diskusie niekoľko poslancov navrhlo „premiestniť“ klientelu OZ Odyseus do dvora vo vlastníctve mesta, kde sa združujú ľudia bez domova a kde s nimi pracuje iná (kresťanská) nezisková organizácia. Ako poznamenal jeden z poslancov: „Keď tento priestor sme už tak či tak degradovali tým, že bude sa tam vydávať polievka a stáva sa z toho priestoru priestor dajme tomu druhej kategórie“.
Proti tomuto návrhu ostro vystúpil prítomný zamestnanec OZ Vagus, ktorý poslancom vysvetlil riziko miešania týchto troch klientských skupín. Ako ďalej vysvetlil, sex workerky a ľudia užívajúci drogy preferujú zostať v anonymite. Ich premiestnenie do monitorovaného priestoru, v ktorom by sa združovali aj s inými ľuďmi by viedlo len ku strate ich dôvery. Diskusiu rozprúdil jeden z poslancov otvorenou otázkou: „Ja by som to zhrnul. Teda narkoman to musí mať blízko a musí mať aj anonymitu aby ho nikto nevidel. A musí to mať na Trnavskom mýte. A čo tí ľudia, ktorí tam bývajú v tej rezidenčnej zóne, že to budú mať pod oknami? Tá sloboda jedného končí tam, kde začína sloboda druhého?“
Proti tomuto vyjadreniu vystúpil aj starosta mestskej časti, ktorý sa postavil za princípy harm reduction pomoci: „Títo ľudia, ale nielen títo, ale aj ďalšie občianske združenia robia prácu… jednoducho suplujú niekoho, suplujú štát, suplujú samosprávy. To najmenej čo môžeme spraviť, je podporiť tých, ktorí chcú, vedia a majú záujem a majú výsledky. Je najľahšie hovoriť, nie, nechceme ich. Nechceme bezdomovcov, nechceme narkomanov, ale jednoducho oni sú tu!“.
Ako som už spomenula, miestne zastupiteľstvo projekt neodsúhlasilo, OZ Odyseus však služby svojej klientele na verejných priestranstvách Nového Mesta naďalej poskytuje, keďže čerpá prostriedky z iných grantových schém. V minulom roku táto organizácia získala v lokalite Nové Mesto vyše 30 000 použitých striekačiek. Ako nutné však vnímam venovať pozornosť tomu, ako na klientelu OZ Odyseus miestne zastupiteľstvo nazerá.
Potreba zarámovať klientov a klientky ako nezodpovedných jedincov, ktorí svojim správaním ohrozujú „normálnych“ obyvateľov mesta vedie k snahe zbaviť sa zodpovednosti za túto skupinu. Prítomnosť klientely OZ Odyseus je problematická i z hľadiska „priestorovej komerčnej racionality“, ktorá ich označuje za „nevhodných kupujúcich“, ktorých prítomnosť je problematická. Nemusí ísť pritom ani o špecifické aktivity, problematická je ich samotná subjektivita, ktorá sa môže demonštrovať aj cez výzor. Projekty harm reduction sú zároveň poslancami považované vo svojom ľudskoprávnom prístupe za neefektívne, keďže nevyhnutne nevedú k reforme jedincov.
Paradoxne však výskumy ukazujú, že projekty výmeny striekačiek zvyšujú tiež pomer ľudí, ktorí ďalej vyhľadávajú liečbu. Nikdy totiž nejde len o výmenu striekačiek, sociálni pracovníci a pracovníčky majú cez túto aktivitu možnosť s klientelou nadviazať kontakt, porozprávať sa s nimi, zistiť aké sú ich problémy a ponúknuť ďalšiu pomoc. Argument, že systematický zber použitých striekačiek v mestskej časti vedie aj ku zvýšenej ochrane zdravia všetkých obyvateľov mesta, sa zastupiteľstvu tiež nezdal relevantný.
Parafrázujúc slová starostu Nového Mesta, ktorý ako jediný obhajoval ľudskoprávny prístup ku klientele OZ Odyseus, to, že „oni sú tu“, predstavuje pre mestskú časť problém v každom bode. „Oni“ musia podľa poslancov mestskej časti zmiznúť, aby mohla lokalita ekonomicky a morálne prosperovať. Metóda prevencie nie je dostatočne efektívne riešenie problému „my“ vs. „oni“, resp. „normálni“ vs. „nenormálni“.
Zároveň je takéto vysvetlenie ako nedostatočné, tak aj nebezpečné, keďže sú sociálne problémy odolné voči lusknutiu legislatívnych prstov. Svojim prístupom k ľuďom užívajúcim drogy a ľuďom v sex biznise sa Nové Mesto rozhodlo vyčleniť týchto ľudí z komunity obyvateľov Nového Mesta, pričom ako hlavný argument im poslúžila revitalizácia komerčného priestoru a potreba ekonomického zisku. V systéme, kde sú stigmatizovaní jedinci neviditeľní, je to práve mesto, ktoré svojimi politikami nielen určuje (ne)riešenie problému, ale ho aj samo definuje.
Autorka je doktorandkou na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave kde sa venuje verejným politikám rodovej rovnosti. V rámci svojej vedeckej a aktivistickej činnosti spolupracuje s občianskym združením Odyseus.
Autorka ďakuje Ivete Chovancovej z OZ Odyseus a Daniele Strýčkovej z Fakulty zdravotníctva a sociálnej prace Trnavskej Univerzity v Trnave za ich pripomienky k textu.
Zdroje:
Bancroft, A. (2010). Closed Spaces, Restricted Places: Marginalisation of Roma in Europe. Space and Polity, 5(2), 145-157.
Bauman, Z. (2004). Wasted lives: Modernity and its Outcasts. London: Polity Press.
Dixon, J., et al. (2006). Locating Impropriety: Street Drinking, Moral Order, and the Ideological Dilemma of Public Space. Political Psychology, 27(2), 187-206.
Flint, J. (2002). Social Housing Agencies and the Governance of Anti-Social Behaviour. Housing Studies, 17(4), 619-637.
Foucault, M. (1991). Discipline and Punish: The Birth of the Prison. London: Penguin.
Havelková, B., Bellak-Hančilová, B. (2014): Představení zahraničních debat o fenoménu prostituce a pozic autorek. Havelková, B., Bellak-Hančilová, B. (Eds.) Co s prostitúcí? Veřejné politiky a práva osob v prostituci, 18-44. Praha: SLON.
Marcuse, P. (1993). What’s So New About Divided Cities. International Journal of Urban and Regional Research, 17(3), 355-365.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.
