Tento článok prináša zhrnutie realizovaného projektu Odborovo organizovaní a neorganizovaní pracujúci chudobní, ktorý realizovalo Občianske združenie POLE v spolupráci s nadáciou Rosa Luxemburg Stiftung. S výstupnými textami – sociálnymi reportážami – ste sa mohli stretnúť na stránke blogu POLE. Všetky štyri nájdete tu.
Projekt bol realizovaný od februára do júna tohto roku v mestách Rimavská Sobota, Žilina, Trnava a Bratislava. Jeho cieľom bolo priniesť do verejného diskurzu problematiku práce a života manuálne pracujúcich ľudí vo výrobe veľkých podnikov. V reportážach boli realizované štruktúrované rozhovory s otvorenými otázkami vo vybraných štyroch regiónoch Slovenska. V rozhovoroch bola artikulovaná téma práce z pozície aktérov, t.j. chudobných pracujúcich. Výber respondentov bol náhodný, zohľadňovaná bola iba rodová parita a vek respondentov nad 40 rokov. Analýzou a následnou komparáciou odpovedí všetkých respondentov sme vyhodnotili spoločné a odlišné premenné, ktoré sme zaradili do ôsmych bodov.
Finančné ohodnotenie
Na otázku či sú naši respondenti spokojní so svojou prácou prekvapivo väčšina odpovedala pozitívne, že ich práca baví, v lepšom prípade je pre nich práca dokonca ich koníčkom, prípadne neutrálne konštatovali, že ich práca musí baviť. Prvý aspekt, ktorý sme odpozorovali a na ktorom sa zhodli takmer všetci respondenti našich sociálnych reportáži je nespokojnosť s finančným ohodnotením. Okrem jednej respondentky sú všetci nami oslovení pracovníci nespokojní s finančným ohodnotením ich práce. Čiže práca ako taká, svojim zameraním, ich baví, ale na druhej strane si pracujúci uvedomujú nedostatočné ocenenie vyplývajúce z fyzickej, prípadne časovej náročnosti ich práce. Naši respondenti sú pracujúci vo výrobe, „za pásom“ pracujú v prípade nepracovania nadčas klasicky osem, respektíve sedem a pol hodiny denne na tri, dokonca aj štyri zmeny. V prípade, že pracujú nadčas jedná sa o desať, dvanásť, ale aj šestnásť hodín denne. Najnižší plat, na úrovni minimálnej mzdy, dostáva respondentka z Rimavskej Soboty a naopak najvyšší plat respondent z Trnavy. Zatiaľ čo pracujúci v Trnave a Bratislave vyžijú zo svojej výplaty, spomínaná respondentka z Rimavskej Soboty by bez poberania ďalšieho príjmu, v tomto prípade vdovského dôchodku, nevyžila. Na hranici vyžitia zo svojej výplaty sa nachádza aj respondent zo Žiliny, ktorý zároveň uvádza, že jeho príjem je pre neho postačujúci len z toho dôvodu, že je slobodný, ak by mal rodinu, bolo by to neudržateľné.
Politika, informácie, voľnočasové aktivity
Kým pri otázkach o pracovných podmienkach, spokojnosťou s prácou boli naši respondenti väčšinou výreční, otvorení, ochotní porozprávať nám svoj životný príbeh, pri otázkach zameraných na voľnočasové aktivity, na ich záujem o politické dianie, napríklad Zaujímate sa o politiku? Chodievate voliť? Odkiaľ čerpáte informácie? Ako trávite voľný čas? nasledovali strohé, apatické odpovede. Z toho dôvodu sme tieto otázky nezaradili do už publikovaných reportáži. Všetci opýtaní odpovedali, že sa o politické dianie nezaujímajú, dokonca až šesť z ôsmich opýtaných neboli v posledných voľbách voliť. Respondenti informácie čerpajú náhodne, doslova z toho, čo na nich „skočí“ na internete, prípadne v televízii. Aj naši respondenti si uvedomujú skutočnosť, že veľká firma rovná sa veľký obrat, ten sa rovná možnosť práce nadčas, čiže prácu aj cez víkend či sviatok, čo znamená príplatky a v konečnom dôsledku vyšší príjem. Keďže priorita je vyšší príjem, voľného času má väčšina oslovených skutočne málo. Keď nepracujú, najčastejšie uviedli, že sa venujú rodine, prípadne voľný čas využívajú na vybavenie si potrebných nákupov, prácu okolo domu.
Kolektív
V štyroch z ôsmych rozhovorov sa ukázalo, možno pre niekoho prekvapivo, ako vysoko pri hodnotení svojej práce zamestnanci radia pracovný kolektív. Polovica respondentov úplne spontánne vyslovila tvrdenie, v ktorom konštatovala ako je mimoriadne dôležité, aby bol v práci dobrý kolektív. Z priorít zamestnancov stojí význam pracovného kolektívu ihneď za finančným ohodnotením. Dvaja sa dokonca vyjadrili v zmysle, že pred pár rokmi ešte platilo, že „hoci človek nezarobí bohvieako, ale v robote je aspoň sranda“ vďaka dobrému kolektívu.
Vnímanie kariérneho rastu
Ďalší spoločný znak prítomný vo všetkých reportážach je vnímanie kariérneho rastu, ktorý, zjednodušene povedané, oslovení pracujúci chápu ako postupovanie v platových triedach na tej istej pracovnej pozícii, väčšinou na základe odpracovaných rokov, nie ako zmenu náplne práce alebo ako postup na vyššiu pozíciu.
Neschopnosť pracujúcich definovať, čo by zlepšilo ich situáciu
Zaujímavým aspektom vyplývajúcim z analýzy rozhovorov je triedna identifikácia respondentov. Dvaja respondenti v priebehu rozhovoru uviedli, že sa radia k strednej triede a jedna respondentka k nižšej robotníckej triede. Pracujúci sú si vedomí svojho postavenia a aj toho, s čím nie sú spokojní. Na otázku – čo by zlepšilo ich spokojnosť s prácou, prípadne aká by bola pre nich ideálna práca, či v čom vidia hybnú silu zmeny ich súčasnej situácie – zazneli väčšinou odpovede: „keby som viac zarábal/a, keby nebola práca na zmeny, keby sa nerobili víkendy“.
Regionálne rozdiely
Pri komparovaní reportáži sme definovali nielen spoločné znaky, ale do popredia sa nám rovnako dostávali aj zásadné rozdiely vo vnímaní práce. Z regionálneho hľadiska môžeme konštatovať, že z čím chudobnejšieho regiónu náš respondent pochádza, tým je menej nespokojný, respektíve viac spokojný so svojou prácou. Je tu prítomný akýsi prvok skromnosti, vyplývajúci z prechodu z „horšieho“ do „lepšieho“. Pochopiteľne, keď niekto pracuje viac ako tridsať rokov za minimálnu mzdu a odrazu zarobí takmer raz toľko, nesťažuje sa na pomyselnú „daň“ za túto skutočnosť vo forme odlúčenia od rodiny, či minima voľného času. Typickým príkladom regionálneho rozdielu vo vnímaní práce sú platové očakávania. Kým napríklad v Rimavskej Sobote pracujúci uviedol, že by bol spokojný ak by dostával o stovku viac – čiže jeho plat by sa približoval k sume 700 eur, pracujúci v Trnave vyslovili požiadavku, aby sa ich hrubý príjem rovnal čistému, čiže žena by podľa slov respondentky nemala v ich firme zarábať pod 1000 eur v čistom, muž uviedol sumu 1200 eur.
Odborová angažovanosť
Skúsenosti zamestnancov s odbormi boli rozmanité. Najmenšiu spokojnosť s prácou odborov pociťovali v Rimavskej Sobote, čiastočne v Bratislave. Naopak, prácu odborov si pochvaľovali v Trnave. Dvaja respondenti svoju skúsenosť s odbormi popísať nedokázali, nakoľko sú alebo donedávna boli len agentúrnymi zamestnancami, čiže neboli kmeňovými zamestnancami firmy, ich sťažnosti riešila agentúra nie odbory. Pokiaľ sa jedná o sťažnosti ohľadom práce odborov na pracovisku, zazneli námietky ako neinformovanie zamestnancov, slabá komunikácia odborárov smerom k zamestnancom či neplnenie sľubov. O samotnej angažovanosti a organizovanosti v odborových organizáciách podnikov môžeme však hovoriť iba v prípade jedného respondenta – pracujúceho z Bratislavy. Ďalší dvaja muži – jeden z Trnavy a druhý z Rimavskej Soboty – uviedli, že v odboroch pôsobili v minulosti.
Vnímanie práce z pozície muža a ženy
Keď sa pozrieme na našich respondetov z rodovej perspektívy, muži v rozhovoroch vystupovali sebavedomejšie a odvážnejšie. Ženy na rozdiel od mužov zažívali menšiu kontinuitu v kariére, keďže v minulosti boli na materskej dovolenke, venovali sa rodine. Zároveň sa javili vďačnejšie za prácu, ktorú majú, bez odvahy ju meniť alebo sa pokúsiť zamestnať inde. Ženy sa prirodzene viac zmieňovali o túžbe tráviť viac času s rodinou, pociťovali potrebu starať sa o domácnosť a skôr by privítali voľno počas víkendov a sviatkov. Pokiaľ ide o zahraničné pracovné skúsenosti, tí, ktorí nimi disponovali, boli výlučne muži.
***
Na záver by sme sa chceli poďakovať našim respondentom. Viacerí boli oslovení cestou z práce a aj napriek tomu boli ochotní odpovedať na naše otázky. Finančný i časový rámec projektu nám neumožnil komplexne a vyčerpávajúco pokryť túto tému a všetky otázky s ňou spojené, ani nebolo v našich silách vytvoriť reprezentatívnejšiu vzorku respondentov. Jedná sa o individuálne skúsenosti a originálne príbehy jednotlivcov. Z toho dôvodu si nenárokujeme na všeobecne platnú interpretáciu a analýzu problémov, ktoré sú v reportážach zachytené. Pri reportážach sme zachovali zásadu anonymity respondentov i názvov podnikov. Projekt bol realizovaný s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung.
Prečítajte si naše sociálne reportáže:
Práca ma musí baviť, pretože inde sa človek ani nemá možnosť zamestnať (1. diel)
Keď by sme prestali robiť nočné a víkendy, nezarobíme nič (2. diel)
Nemáš prácu, nemáš chlieb. Viem, čo to znamená (3. diel)
Ak sa aj človek narobí, mal by to mať zaplatené. Nie drieť ako mulica a za pár korún (4. diel)
