Svet je zložitý, a to je fakt, s ktorým sa treba vyrovnať. Nesmieme ho nenáležite redukovať iba preto, aby bol jednoduchší na pochopenie.
Zložité sú aj komplexné výseky sveta, príklad: jazyk (vypomôžem si ním, keďže som študoval lingvistiku). V štrukturalistickej paradigme mal jazyk charakter systému, ktorý bol vo veľkej miere postavený na binárnych opozíciách. Tie fungujú ako skvelý usporadúvací princíp, ale iba ak nie je usporadúvaný systém príliš zložitý. Lenže veta nie je chemická molekula, ktorá sa za akýchkoľvek okolností správa plus mínus rovnako. Lingvistický štrukturalizmus napokon nahradila menej skresľujúca pragmalingvistika, vychádza z analýzy realizovaných jazykových prejavov (toho, čo niekto niekedy skutočne povedal) a neusiluje sa vtesnať celý jazyk do nemennej a nekompromisne pravidelnej abstraktnej štruktúry.
Záver z tejto lingvistickej expozície je nasledovný: Štrukturalistický prístup k jazyku sa napokon ukázal ako nepoctivý, pretože s cieľom veci zjednodušiť vedome abstrahoval od rôznych kontextov a pristupoval k jazyku ako k plne štruktúrovanému fenoménu (ktorého odchýlky a nepravidelnosti sú tiež len súčasťou toho istého systému), akoby vo vákuu. Lenže také jednoduché to nie je: už keď poviem slovo „včera“, vyslovujem niečo, čo je bytostne závislé od kontextu, niečo, čo je súčasťou neuveriteľných (pretože na prvý pohľad neuvedomovaných) komplexných vzťahov.
Teraz trocha populizmu
Je pochopiteľné, že slovo „istota“ ako niečo pevné, nemenné a neodškriepiteľné má svoju príťažlivosť (najmä na bilborde najsilnejšej politickej strany), ak sa však príliš upneme na ideu „istoty“, riskujeme tým skresľujúcu redukciu daného výseku sveta. Akonáhle niečo považujeme za „istotu“, upierame danému javu dynamickosť – v podstate hovoríme: „je to tak, pretože vždy to tak bolo a inak to nebude“.
Príklad: ultrakonzervatívni veriaci majú problém (alebo nevedia, alebo nechcú) akceptovať nevyhnutnosť prehodnotenia niektorých svojich dogiem a považujú ich aj dnes za rovnako platné, ako boli v čase ich vzniku, teda stovky alebo tisícky rokov dozadu. V skratke: čítajú svoje sväté knihy v mierke 1:1 so súčasným svetom. No ale skúsili ste žiť v 21. storočí podľa litery Knihy Levitikus do poslednej bodky? Že sa to nedá? No práve… Ostatne, preto sa tieto texty vykladajú a interpretujú a exegézou by sa mali zaoberať zaučení ľudia, inak dochádza k veľkému skresleniu (ešte niekto si pamätá si na výklad Koránu Richardom Sulíkom?).
Teda takto: svet sa zmenil. To je pravda, no opäť čiastočne redukovaná. Skúsme to upraviť: svet sa mení. Znie to banálne, napriek tomu však smeruje výzva k poctivosti práve sem, pretože – podvedome alebo vedome – procesuálnosť sveta odmietame. Zaslúžime si totiž istoty, nie? Nepriznať, že svet okolo nás má procesuálnu povahu, a teda sa neustále mení, a tým pádom sa v rámci tohto pohybu menia aj „istoty“, je ale absolútne nepoctivé.
O poctivosti
Ak som uviedol vyššie, máme tendenciu hovoriť „je to tak, pretože to tak vždy bolo a inak to nebude“. Táto skutočnosť má aj iné pomenovanie: ide o koncept prirodzenosti. Hovoriť o „prirodzenosti“ ako o „istote“ je síce lákavé, pretože jednoduché, ale veľmi nepoctivé, pretože upierajúce svetu procesuálnosť. A zradné – zradné je myslieť si, že sme niečo raz a navždy vyriešili (najmä mimo oblasti prírodných vied, v ktorej sa celý čas pohybujeme).
Príklad: zrovnoprávnenie queer ľudí. Protiargument „prirodzenosťou“: dvaja gejovia nemôžu mať deti, to je proti prírode. Nespochybňujem prvú polovicu tvrdenia (hoci ktovie, ako dlho bude ľudstvu trvať, kým sa dostane na takú úroveň, aby vedelo spochybniť aj to), lenže „proti prírode“ je napríklad aj medicína. Keď vám zlyhá životne dôležitý orgán, máte zomrieť, nie si ho nechať vymeniť. Celý vývin ľudstva je vlastne procesom emancipácie od „prirodzenosti“, čo sa prejavuje zvýznamňovaním socio-kultúrneho určenia človeka na úkor určenia biologického (iný môj text, dotýkajúci sa tejto témy, nájdete tu).
Z nemennosti „istôt“ potom často vychádzajú stereotypy, vrátane tých, ktoré voláme „kultúrne“. Stereotyp je do istej miery pozitívny fenomén, pretože nám značne zjednodušuje orientáciu v realite. Vytvára sa však na báze zjednodušenia, redukcie komplexného javu a vytvára sa počas veľmi dlhého obdobia, preto má aj nesmierne silnú zotrvačnosť – technicky je vlastne nemožné, aby jednotlivec vyvinul takú silu, ktorá by jeden hlboko zakorenený stereotyp dokázala rozložiť v rozsahu celej spoločnosti.
Zdá sa mi teda vyslovene scestné považovať procesy za definitívne ukončené a petrifikovať ich do podoby nemenných „istôt“. Považujem totiž za poctivé vziať si procesuálnosť sveta pri jeho poznávaní (najmä ak chceme poznávať človeka a jeho artefakty) za východiskový predpoklad a zaviazať sa k tomu, že si nebudeme pomáhať nenáležitou redukciou jednotlivých skúmaných aspektov sveta. Povedzme si to na rovinu: Usilovať sa spoznať človeka je fuška (možno ešte väčšia, než spoznať svet, ktorý – aspoň tak to vyzerá – má predsa len pravidelnejšie pravidlá). Povedzme si to a pustime sa do práce.
Strácajme čas
Ešte jedna iterácia: netrvajme na tom, že svet je pevnou štruktúrou, ktorá sa skladá z nemenných dogiem a že v tejto štruktúre sa vieme absolútne presne orientovať výlučne za pomoci stereotypov. Tento nepoctivý a nezodpovedný prístup nahraďme videním sveta cez prizmu jeho procesuálnosti, jeho fluidnosti, a to aj napriek tomu, že nám mozog a zmysly neumožňujú byť v tomto stopercentní. Za poctivé a zodpovedné považujem kritické prehodnocovanie, to však predpokladá, že venujeme viac času a energie prostému uvažovaniu o veciach (prostému, pretože často bez okamžitého hmatateľného výsledku). Jean-Francois Lyotard píše, že v našej spoločnosti, ktorá je orientovaná na to, koľko času vieme novými procesmi ušetriť, má myslenie len jednu nevýhodu: že sa ním čas stráca.
Podľa mňa: strácajme času čo najviac. Som si totiž istý, že len s poctivým a zodpovedným prístupom ku svetu v jeho komplexnosti budeme môcť ako spoločnosť napredovať.
Autor je literárny kritik a je jedným zo zakladajúcich členov hnutia Progresívne Slovensko.
Zdroj ilustračnej fotografie: pixabay.com
