„Človek je prírodná-sociokultúrna bytosť“ (Juraj Dolník, Jazyk – človek – kultúra, s. 17). Je však človek „prírodná bytosť“ a „sociokultúrna bytosť“ rovnakým dielom? Myslím si, že nie. Zjednodušene by sa dalo povedať, že je čím ďalej, tým menej „prírodný“ a viac „sociokultúrny“ – teda že vývoj človeka je zároveň procesom emancipácie od jeho biologickej determinácie.
Ak sa teda zhodneme na tom, že alfa-omega definícia človeka je tá, že ide o „prírodnú-sociokultúrnu bytosť“, potom si dovolím tvrdiť, že kým prírodná/biologická determinácia je alfou (odtiaľ pochádzame), sociokultúrna determinácia je omegou (tam smerujeme) – človek je stále viac a viac kultivovaný.
Newmanová vs. Peterson
Zdá sa mi potrebné toto pripomenúť, pretože v súčasnosti niekedy zabúdame na sociokultúrnu podstatu človeka – napríklad pri používaní pojmu „prirodzenosť“ sa skôr opierame o biologickú evolučnú linku, iba málo berúc do úvahy proces kultivácie (založený práve na sociokultúrnom vývine) a ignorujúc to, že „aj náhľad na to, čo je „prirodzené“, je do veľkej miery kultúrne podmienený“ (Matej Cíbik, Liberalizmus a tí druhí, s. 80). Tu niekde vidím korene opozície konzervativizmus – progresivizmus, teda: konzervatívne pozície pri uvažovaní o tom, čo je „prirodzené“, vychádzajú z (pre)histórie človeka a evolúcie, progresívne pozície naopak reflektujú súčasný stav s ohľadom na budúcnosť človeka a proces kultivácie.
Pozrel som si interview Cathy Newmanovej s Jordanom Petersonom, ktorý vychádza podľa môjho názoru práve z týchto konzervatívnych pozícií, dotovaných viac biologickou ako sociokultúrnou determináciou človeka, viac evolúciou ako kultiváciou. Peterson vyzerá a diskutuje ako presvedčený konzervatívec, Newmanová je očividne na opačnej strane názorového spektra – no napriek tomu, že ako (amatérsky) umiernený feminista som hodnotovo na strane moderátorky, musím konštatovať, že nie Newmanovej hodnoty, ale Petersonov prejav priestoru dialógu dominovali. Prečo? Moderátorka totiž (ak aj odhliadneme od toho, že nekorektne svojho oponenta napádala a podsúvala mu výroky) argumentačne ostávala v mantineloch biologického určenia človeka, ktoré nastavil jej oponent – akoby si neuvedomovala, že práve tu nemôže zvíťaziť. Ťažisko bolo – a vo verejnej debate o nerovnom postavení žien a mužov je – potrebné presunúť práve na tie fenomény, ktoré sú podmieňované sociokultúrne.
A teraz konečne k #metoo a posthumanizmu
„Feminizmus je hnutie, ktorého cieľom je skoncovať so sexizmom, sexistickým vykorisťovaním a útlakom“ (Bell Hooks, Feminizmus do vrecka, s. 12) – v rozsahu od znásilňovania a sexuálneho obťažovania až po verbálne zneužívanie moci chce so sexizmom skoncovať aj kampaň #metoo. Treba zdôrazniť, že táto kampaň nie je namierená proti mužom (ako to môžu vidieť najmä tí muži, ktorí zastávajú konzervatívnejšiu, „biologicky dotovanejšiu“ pozíciu), ale proti sexizmu (ktorého obeťou môže byť nielen žena, ale aj muž, ibaže to je menej časté) ako sociokultúrnemu fenoménu. Ako feministi a feministky progresívneho zmýšľania si všetci dobre uvedomujeme, že medzi mužmi a ženami sú, vždy boli a vždy budú fyziologické/biologické rozdiely, nechceme ich zrušiť, nechceme „zvrátene meniť prirodzenú podstatu človeka“ – takéto tvrdenie je zavádzajúce, pretože stotožňuje „prirodzenú podstatu človeka“ s biologickou podstatou, ignorujúc jeho (stále silnejúcu) podstatu sociokultúrnu.
Sociokultúrna podstata človeka je tá, ktorú máme ako spoločenstvo ľudí plne vo vlastných rukách – navyše, práve biologická podstata človeka bude s prichádzajúcim rozvojom technológií ustupovať ešte rýchlejšie. Je zvláštne (až nepochopiteľné), že sme schopní a ochotní premyslieť posthumanizmus – úplne novú paradigmu človeka, ktorá sa bude musieť vyrovnať práve s tým, že to „biologické“ z nás môže byť čoraz slabšie, a pritom stále budeme ľuďmi. Čo potom z ľudstva ostane, keď sa fyziologické/biologické rozdiely medzi jednotlivcami de facto stanú marginálnymi? Práve to „sociokultúrne“. Ak však vieme o našej budúcnosti uvažovať takto, potom je odstránenie sociokultúrneho fenoménu sexizmu jedným z prvých krokov k tejto novej, férovejšej paradigme. Je pravda, že to pôjde pomaly, pretože sexizmus je v nás zakorenený veľmi hlboko (o tom dobre píše napríklad Milan M. Šimečka tu a tu), rozhodne však nie je súčasťou našej biologickej podstaty, našej DNA – a preto ho vykoreniť nielen vieme, ale aj musíme.
Food for thought
Mal som super detstvo a žijem veľmi fajn život. Som heterosexuálny „biely“ Slovák – niet u nás privilegovanejšej vrstvy, ako som ja. Na Slovensku som príslušníkom najväčšej časti väčšín, teda väčšiny mužov (toto myslím hierarchicky, nie kvantitatívne), heterosexuálov, belochov, Slovákov. Nie som príslušníkom menšiny žien, hociktorej zo sexuálnych alebo národnostných menšín.
Ak v tomto texte hovorím o odstránení jedného zbytočného rozdielu (sexizmu), ktorý má korene v sociokultúrnej sfére (a teda je odstrániteľný), logickým pokračovaním musí nevyhnutne byť odstránenie ďalších takýchto rozdielov a v konečnom dôsledku je pre prechod do novej paradigmy posthumanizmu (ale aj preto, aby ľudstvo urobilo krok vpred a nie späť) kľúčové sociokultúrne zrovnoprávnenie všetkých ľudí, triumfujúce nad našimi fyziologickými/biologickými rozdielmi. Jednoducho povedané, ak sa do odstraňovania sociokultúrne motivovaných problémov naplno pustíme, všetci môžeme mať aspoň také super detstvo a žiť aspoň taký veľmi fajn život, ako som mal a žijem ja.
Autor je jedným zo zakladajúcich členov hnutia Progresívne Slovensko.
Ilustračné foto: flickr.com
