Pre všetkých, ktorí neprešli tvrdým neoliberálnym výcvikom, tvoria vzdelanie a jeho výsledky spoločenské vlastníctvo. Nejde o komunistickú ideu, ale o ideu vychádzajúcu z osvietenských emancipačných procesov. Absurdná diskusia o sprístupnení záverečnej práce, ktorá nás zdanlivo vracia do 90-tych rokov, skôr ukazuje na hraničné podoby komodifikácie vzdelávania.
Prácu nezverejňujeme ako daňové priznanie. Zverejnenie je v akademickej kultúre súčasťou dlhodobého procesu ustanovovania autorstva a inštitúcií. Ťažko si predstaviť, ako od autorov dôležitých štúdií, románov vymáhame ich práce. Ak to nie je „trhové“ vymáhanie ďalšej práce alebo zverejnenie práce nedokončenej, osobnej korešpondencie či iných fragmentov, ktoré neprešli inštitucionalizáciou ukrývajúcou sa v magickom slove autor. Jedinou legitímnou formou vymáhania je dnes rentiérstvo, zaplať a dostaneš sa k akejkoľvek kapitole.
Preto sa argumenty o potrebe transparentnosti vychádzajúce v liberálnej tlači opierajú o neoliberálne fantasmaty, voči ktorým je každý dotknutý čitateľ bezbranný. Ide predovšetkým o myšlienku, že v predmetnej situácii môže ísť o osobné rozhodnutie, a potom tiež o hradbu, za ktorú nepôjde žiaden slušný liberál: je ňou ochrana duševného vlastníctva (rozumej možnosť redukovať vzdelanie na know-how, s ktorým sa dá obchodovať). Kapitán Danko tak môže utajovať svoj spis, rozumej v oboch významoch tohto slova, pretože s ním môže obchodovať, a tiež preto, lebo zverejnenie práce by mohlo byť bezpečnostným rizikom. Čo by mohlo lepšie ilustrovať súčasnú povahu digitálneho kapitalizmu?
Sú hlasy podozrievajúce Danka, že za utajením práce sa jednoducho môže ukrývať strach. Jeho argumentácie by mohli byť terčom kritiky a ich autor, verejne činný politik, by sa mohol stať terčom posmechu. Nie je práve to v povahe každej akademickej práce – že s ňou autor vstupuje do diskurzívnych procesov postavených na kritike a argumentácii?
Prečo to musíme vysvetľovať? Neberte to ako vydieranie, je to jednoduchá otázka, rétorická figúra, ktorou začínajú mnohé akademické texty vracajúce klasické témy späť do dneška. A čím sa toto vysvetľovanie líši od výcviku alebo školenia? Lebo mať dôkazy jednoducho znamená aj demystifikovať jazyk. Je to celkom jednoduché.
Sféru súčasnej politiky už nerámcuje, azda na rozdiel od 90-tych rokov, habermasovská idea komunikatívnej racionality, o ktorú sa opierala myšlienka budovania spoločnej Európy na princípoch idealizovanej spoločnej európskej kultúry a spoločného vzdelania. Vrcholní predstavitelia vzdelania a politici, absolventi prestížnych univerzít, ešte stále vstupovali do rozhovoru, aj keď bolo jasné, že myšlienka dialógu môže fungovať predovšetkým v akademických komunitách, menej v politike. Stále však dokázala byť jej obzorom.
Nielen, že dnes obdobná diskusia neprebieha, nielen, že sa akademický svet nepodieľa na rozvíjaní svojho vlastného priestoru a sám neurčuje cesty svojej politiky, ale bez slova a akosi bezbranne sa podriaďuje neoliberálnej transformácii. Od neho sa v tejto súvislosti akosi nevymáha celkom nič, len merateľný úspech v hodnotení kvality.
Táto požiadavka je reliktom 90-tych rokov. Ukrýva sa za ňou liberálny populizmus, ktorý vo chvíľach, ako je táto, volá: „Nerozumiem tomu, ale takto to ďalej nemôže ísť.“ V takýchto chvíľach je namieste pripomenúť skôr začiatok milénia a naše prihlásenie sa k ideológii vedomostnej spoločnosti, vďaka ktorej môžu poradenské spoločnosti vytvárajúce vedomostný kapitál vypracovávať právne analýzy aj pre univerzity. Je tiež namieste vrátiť sa k ľavicovým analýzam nevhodnosti používania pojmu súkromné vlastníctvo v súvislosti s takzvaným intelektuálnym vlastníctvom. A prezradiť, aká ideologicky priehľadná je investícia do transparentnosti.
Autor ilustrácie: Melkor
