Pre niektorých post-marxistických autorov je reprezentatívna demokracia ako súčasť liberálnej demokracie v podstate ideálnou formou, pre iných je úplne neakceptovateľná. Filozof Milan Znoj tvrdí, že reprezentácia je výlučne elitná záležitosť.[i] Na strane druhej, iní alebo skôr niektorí post-marxistickí filozofi a teoretici nevidia k reprezentácii alternatívu, väčšina z nich však proces demokratickej reprezentácie podrobuje kritike.
Popredný post-marxista Ernesto Laclau konštatuje, že reprezentatívna demokracia nie je druhou najlepšou formou demokracie, ako sa domnieval Jean-Jacques Rousseau, ale je jedinou možnou. Vychádza z predpokladu, že demokracia nie je mysliteľná bez medzery medzi univerzalitou a partikularitou, ktorú reprezentácia zviditeľňuje.[ii]
„Demokracia je možná iba vtedy, pokiaľ určité partikulárne sily obsadia prázdne miesto moci, ale nestotožnia sa s ním. To znamená, že demokracia je možná iba vtedy, pokiaľ medzera medzi univerzalitou a partikularitou nebude nikdy vyplnená, ale bude naopak neustále obnovovaná.“[iii] Alebo inak: „Demokracia je možná iba vtedy, pokiaľ univerzálne nemá žiadne nutné telo a žiadny nutný obsah, pokiaľ rôzne skupiny medzi sebou zápasia, aby svojmu partikularizmu dočasne dali funkciu reprezentácie univerzálneho.“[iv] Filozof Erik Leško správne tvrdí, že „Ernesto Laclau koncipuje subjektivitu ako určitý nedostatok, prázdne miesto v štruktúre, ktoré vzniká pri jej dislokácii.“[v] Tieto formulácie môžeme lepšie pochopiť, keď si vysvetlíme, ako fungujú napríklad monarchické režimy. V monarchii je moc ako miesto, z ktorého sa vytvára a reprezentuje spoločnosť, vyplnené, je obsadené telom panovníka, monarchu. A naopak, demokracia je charakteristická dezinkorporáciou moci. Miesto moci je (takmer) prázdnym miestom.[vi] „Prázdne miesto demokracie nikdy nie je úplne prázdne.“[vii] Podľa Ivana Krasteva je liberálna demokracia príťažlivá práve tým, že pokiaľ subjekt prehrá vo voľbách, nemusí mať obavy, že za to zaplatí príliš vysokú cenu. Skrátka, nikto nemusí utiecť do exilu či mať obavy o svoju existenciu či bezpečnosť. Na strane druhej, v prípade, že subjekt zvíťazí, liberálna demokracia neposkytuje priestor na to, aby to víťazstvo bolo úplne definitívne.[viii] Tento priestor je teda „prázdnym miestom moci“ (Claude Lefort) v tom zmysle, že je v systéme liberálnej demokracie, na rozdiel od autokratických či totalitárnych systémov, vyplnené len dočasne, na určitý čas. E. Laclau tvrdí, že demokracia ako taká predpokladá, že lefortovské miesto moci zostane prázdne a že svojou štruktúrou nijak nepredurčuje povahu sily, ktorá ho obsadí.[ix] Podľa nášho názoru je otázkou dneška, či nie je toto prázdne miesto moci v liberálnej demokracii už definitívne vyplnené. Nie je obsadené Kapitálom ako novým suverénom, novým „Leviathanom“?
Podľa Václava Bělohradského je spoločnosť post-demokratická. Politiku ako boj legitímnu reprezentáciu celku spoločnosti postupne nahradilo verejne regulované lobovanie záujmových skupín za ich partikulárne záujmy.[x] V. Bělohradský v inom texte tvrdí, že postdemokracia je situácia, v ktorej tradičné politické strany, ktoré vznikli na základe rozporov modernosti, strácajú kultúrnu hegemóniu, a hnutia, ktoré by mali úspešne vyriešiť rozpory postmodernosti, sa ešte nesformovali, alebo existujú, ale sú efemérne a neúspešné ako Occupy Wall Street, Podemos, Syriza, Indignados či ProAlt.[xi] Liberálna demokracia tak ako ju dnes poznáme, ako politická forma zodpovedá skôr Aristotelovej „zmiešanej ústave“: je to „trochu demokracie a veľa oligarchie“. Ide teda o oligarchickú demokraciu, ktorá sa označuje ako liberálna demokracia. Pokiaľ našu spoločnosť nazveme oligarchickou demokraciou, zmení sa myšlienkový terén a uvažovanie o spoločnosti ako takej.[xii] Zdá sa, že to, čo dnes skutočne potrebujeme, je rekonštituovať novú epistémé (M. Foucault), vymedziť nový epistemologický priestor či terén poznávania a myslenia o problémoch našich spoločenských formácií. Každopádne, organizačným princípom oligarchickej demokracie je teda reprezentácia fungujúca na báze výberu. Formou výberu sú demokratické voľby, volia sa subjekty splnomocnené hovoriť za nás a autorizovaní reprezentovať nás.
Francúzsky post-marxista Jacques Rancière však tvrdí, že demokratická prax volieb nie je prirodzeným dôsledkom demokracie. Výber elekčného telesa je praxou reprezentácie, slobodné voľby sú tak zmiešanou formou zrodenou z oligarchie. Preto J. Rancière konštatuje, že termín „reprezentatívna demokracia“, hoci sa javí ako pleonazmus, je v skutočnosti čistý oxymoron. Je to spojenie demokracie a oligarchie. Demokracia si tak uchováva určitú dvojznačnosť, ktorá súvisí so schopnosťou prekračovať hranice celku legitímnych reprezentácií. Preto, a toto je pre J. Rancièra kľúčové, nie je namieste nenávidieť či denuncovať (skutočnú) demokraciu.[xiii] Dvojznačnosť v pojme demokracia vníma aj teoretik E. Laclau, keď konštatuje, že demokratická tradícia ako taká je ovládaná bytostnou dvojznačnosťou: na jednej strane, demokracia bola pokusom usporiadať politický priestor okolo univerzality spoločenstva bez hierarchií a odlišností, na strane druhej, je demokracia rovnako chápaná ako pokus rozšíriť logiku rovnosti do stále širších sfér spoločenských vzťahov: ekonomická, rasová či rodová rovnosť.[xiv] Ak však J. Rancière upozorňuje, že do demokracie postupne prenikol princíp reprezentácie, ktorý ju kontaminoval takými cudzorodými prvkami ako hierarchizácia či elitárstvo, a prax demokracie preto má veľmi paradoxný, dialektický charakter oxymoronu, tak E. Laclau tvrdí, že pojmy ako reprezentácia a demokracia nie sú kontradiktické, ale naopak: pojem „reprezentatívna demokracia“ je pre E. Laclaua tautológia, teda ani oxymoron, ani pleonazmus.
Podľa J. Rancièra je reprezentácia v politickej filozofii problematická preto, pretože je principiálnym opakom demokracie. V jeho diele Nenávisť k demokracii (fr. La haine de la démocratie) J. Rancière tvrdí, že demokracia v praxi ani nie je možná, pretože akákoľvek demokratická vláda v skutočnosti ako taká neexistuje, vždy vládne nejaká menšina väčšine spoločnosti. V praxi je preto možné demokraciu realizovať výlučne ako „reprezentatívnu demokraciu“, ktorá však už nie je autentickou demokraciou, ale zmesou demokracie a oligarchie. Od čias, keď sa do demokracie akosi infiltroval princíp reprezentácie, ktorý ju kontaminoval hierarchizáciou a elitárstvom, demokracia sa postupne zmenila na oligarchiu, keďže reprezentácia menšín, ktoré majú právo podieľať sa na vládnutí, je elitárskou a oligarchickou formou, ergo pravým opakom demokracie. J. Rancière teda tvrdí, že keďže praktický výkon moci nie je bez reprezentácie možný, v skutočnosti nemožno hovoriť o demokratickej vláde. Pôsobenie vlády sa vykonáva smerom od menšiny k väčšine, čo znamená, že demokraciu nemožno stotožňovať s nijakou právno-politickou formou: moc dému sa totiž nachádza mimo tieto formy. Tento Rancièrov „demokratický škandál“ spočíva v demaskovaní skutočnosti, že všetky „demokratické spoločnosti“ sú organizované „hrou oligarchií“.[xv]
Laclau tvrdí, že proces reprezentácie je v zásade fictio iuris. Je to predpoklad, že je aktér prítomný na mieste, na ktorom nie je „materiálne“ prítomný. Reprezentácia je proces, keď niekto iný, ten, kto reprezentuje (reprezentant), nahrádza a súčasne stelesňuje reprezentovaného. Podmienky pre dokonalú reprezentáciu by boli splnené v prípade, ak by reprezentácia bola priamym procesom vyjadrovania vôle reprezentovaného, t. j. keby bol akt reprezentácie vo vzťahu k tejto vôli úplne priehľadný. V praxi však reprezentant vpisuje do sociálnej reality nejaký záujem, a tento (partikulárny) záujem konštruuje a premieňa, a tým tiež premieňa identitu reprezentovaného. To, podľa E. Laclaua, znamená, že v procese reprezentácie je prítomná určitá nepriehľadnosť, bytostná „nečistota“. Dokonalá a úplná reprezentovateľnosť tak nie je možná.[xvi] Český post-marxista Michael Hauser v tomto kontexte vtipne konštatuje: „Ľavicoví voliči sú na tom horšie ako pravicoví, pretože o svojej politickej reprezentácii vopred vedia, že bude reprezentovať niekoho iného.“[xvii]
Podľa post-marxistickej autorky Jodi Dean sa dnes liberálna demokracia neviaže na žiadnu „kolektívnu vôľu ľudí“, ale na „kvalitu tvorby tejto kolektívnej vôle“. Vôľa ľudí sa teda, podľa nej, vytvára len v politickom procese. Demokracia ako čistá reprezentácia sa teda nespolieha na jednoduché stotožnenie napríklad medzi vládou a ovládanými, suverénom a subjektom, ale spočíva v sprostredkovanom vzťahu medzi nimi. Demokracia je tak dnes záležitosťou „správnych“ procedúr.[xviii] Demokracia však nemôže byť len súborom nejakých procedúr, mala by byť akýmsi étosom či spoločenskou formou, konštatuje český filozof Jan Bíba.[xix]
Ako funguje reprezentácia v liberálnej demokracii nám môže objasniť pojem slasť (jouissance), ktorý funguje aj ako politická kategória. Totiž druhí, tí, ktorí nás a naše záujmy ako voličov reprezentujú, nefungujú primárne len ako subjekty, ale najmä ako objekty, na ktoré môžeme presúvať svoju slasť alebo jej významnú časť. Táto externalizácia slasti je akousi podmienkou aktivity pasívneho subjektu, voliča či reprezentovaného. Prezident je v liberálnej demokracii nástroj našej vôle a my chceme, aby ju realizoval za nás. Prezident myslí a koná za nás (rieši problémy, reprezentuje nás v zahraničí, venuje sa charite, pomáha sociálne slabším, kontroluje, menuje, riadi atď.), a my tak môžeme zostať úplne pasívni (a venovať sa konzumnému životu, pozerať televíziu, čítať bulvárne noviny atď.), pociťujeme totiž vzrušenie bez toho, aby sme museli aktívne konať. Skrátka, našu slasť presúvame na neho a zažívame ju prostredníctvom či skrz neho. Pociťujeme úľavu, keď sme od bremena slasti oslobodení. On ako druhý prežíva slasť za nás, a my nemusíme. Každopádne, je vhodné a potrebné pripomenúť, že špecifická forma reprezentatívnej „demokracie“ ako taká nie je len súčasťou (západnej) liberálnej demokracie, ale bola aj politickou praxou sovietskej verzie „socializmu“. Politický vzťah bol chápaný ako vzťah reprezentácie: „robotnícka trieda“ bola postupne nahradená avantgardnou Stranou (ako reprezentantom objektívnych záujmov proletariátu) a Strana bola nahradená (alebo fakticky stotožnená so) sovietskym Štátom (ako reprezentantom svetových záujmov komunistického hnutia). Medzičlánkom v tomto vertikálnom procese reprezentácie bol revolučný vodca ako egokrat, inými slovami Pán a jeho kult (Stalin, Mao, Ceaușescu atď.). Podobné uvažovanie nachádzame E. Laclaua, ktorý konštatujte, že: „Medzi univerzálnym charakterom úlohy robotníckej triedy a partikularitou jej konkrétnych požiadaviek sa otvorila stále sa zväčšujúca trhlina, ktorá musela byť zaplnená Stranou, ktorá bola reprezentantom historické záujmu proletariátu.“[xx] Dodajme, že hranice diskurzu „komunistickej spoločnosti“ spolu s jej diskurzívnymi dominantami ako „triedny boj“ či „proletariát“ sa konštituovali prostredníctvom vylúčenia skupinových (kolektívnych) subjektov, pozícií, logiky konania či spôsobov správania.[xxi]
„Liberálne demokratické režimy zažili v Európe po Studenej vojne istý paradox: pokrok v oblasti osobných slobôd a ľudských práv išiel ruka v ruke s tým, že občania strácali možnosť presadiť svojim hlasom zmenu, ktorá by neznamenala iba novú vládu, ale tiež novú politiku.“[xxii] Pokiaľ sú slobodné voľby analógiou k trhu (ako to tvrdia ekonomické teórie demokracie), na ktorom sa namiesto tovaru vo výklade obchodu ponúkajú politické strany alebo programy, potom je to tak, ako by sme mali na výber niekoľko druhov žuvačiek, ale keď ich rozbalíme, objavíme vždy tú istú žuvačku. Slobodné voľby tak spočívajú v tom, že môžeme slobodne vyberať medzi rôznymi obalmi žuvačiek.[xxiii] Ide tu o neschopnosť všeobecného volebného práva transformovať extraktívnu povahu liberálnej demokracie, ktorá spočíva v tom, čo by sme mohli označiť ako oligopolnú povahu politického trhu. A ako konštatuje filozof J. Bíba, oligopolný politický trh disponuje len obmedzeným počtom účastníkov (politických strán) s obmedzenou možnosťou vstupu ďalších subjektov vstúpiť na tento trh. Ponuka alternatív je tak štrukturálne obmedzená.[xxiv] Voľby ako nástroj reprezentatívnej demokracie v podmienkach liberálnej demokracie evokujú brilantné poznámky maliara Andyho Warhola o akejsi „upokojujúcej stálosti“ fľaše Coca-Cola či plechovky s Campbellovou polievkou na jeho pop-artových dielach. Metaforicky, v podstate vôbec nezáleží na tom, že ktorú plechovku otvoríte, bude totiž vždy úplne rovnaká ako posledná, ktorú ste ochutnali. „Voľby sa podobajú aktu, ktorým sa nevolia zastupitelia, ale potvrdzuje sa moc tých, ktorí už vládnu. Menia sa možno jednotlivé postavy alebo strany pri moci, ale nemení sa spôsob vlády. Ako je to s pluralitou politických strán, keď všetky strany v základných otázkach konajú, ako by boli súčasťou jednej veľkej strany s rôznymi frakciami. Rôzne programy, rôzne heslá a politici, ale rovnaká reálna politika líšiaca sa v detailoch.“[xxv] Voľba medzi politickými stranami tak nie je skutočnou či autentickou voľbou, ale iba formálnym a v istom zmysle iluzórnym aktom. „Naša sloboda voľby skutočne funguje ako číre formálne gesto súhlasného pritakávania nášmu útlaku a vykorisťovaniu.“[xxvi]
Bibliografické odkazy
[i] ZNOJ, Milan. Postliberální konstelace a meze liberalismu pro demokracii. In: ZNOJ, Milan – BÍBA, Jan – VARGOVČÍKOVÁ, Jana. Demokracie v postliberální konstelaci. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, 2014, s. 13 – 26.
[ii] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013.
[iii] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013, s. 169.
[iv] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013, s. 68.
[v] LEŠKO, Erik. Postmarxizmus avant la lettre v Marxovom Osemnástom Brumairi. In: DINUŠ, Peter (ed.): Spor o Marxa. Bratislava : VEDA, Ústav politických vied SAV, 2011, s. 178.
[vi] Porov. BÍBA, Jan. Radikální demokracie: výzva antiesencialismu. In: ZNOJ, Milan – BÍBA, Jana – VARGOVČÍKOVÁ, Jana. Demokracie v postliberální konstelaci. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, 2014, s. 183 – 220.
[vii] DEAN, Jodi. Slast a politika. Žižkova politická teorie. Praha : Filosofia, 2014, s. 139.
[viii] KRASTEV, Ivan. Budoucnost pro většiny. In: GEISELBERGER, Heinrich (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 89 – 107.
[ix] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013.
[x] BĚLOHRADSKÝ, Václav. Odvrat od smyslu: o současné krizi. In: PEHE, Jiří (ed.): Krize, nebo konec kapitalismu. Praha : Prostor, 2012, s. 67 – 83.
[xi] BĚLOHRADSKÝ, Václav. Rozkoly postmodernosti. In: GEISELBERGER, Heinrich (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 297 – 306.
[xii] HAUSER, Michael. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012.
[xiii] FIŠEROVÁ, Michaela. Jacques Rancière, filozof emancipácie. In: NOVOSÁD, František – SMREKOVÁ, Dagmar (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava : Kalligram, 2013, s. 667 – 674.
[xiv] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013.
[xv] FIŠEROVÁ, Michaela. Jacques Rancière, filozof emancipácie. In: NOVOSÁD, František – SMREKOVÁ, Dagmar (eds.): Dejiny sociálneho a politického myslenia. Bratislava : Kalligram, 2013, s. 667 – 674.
[xvi] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013.
[xvii] HAUSER, Michael. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012, s. 33.
[xviii] DEAN, Jodi. Democracy and Other Neoliberal Fantasies. Communicative Capitalism and Left Politics. Durham, London : Duke University Press, 2009.
[xix] BÍBA, Jan. Postliberální demokracie: liberalismus a demokracie podle C. B. Macphersona a Norberta Bobbia. In: ZNOJ, Milan – BÍBA, Jana – VARGOVČÍKOVÁ, Jana. Demokracie v postliberální konstelaci. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, 2014, s. 133 – 182.
[xx] LACLAU, Ernesto. Emancipace a radikální demokracie. Praha : Karolinum, 2013, s. 58.
[xxi] CINGEROVÁ, Nina. Prázdne označujúce ako organizácia diskurzu v teórii E. Laclau a Ch. Mouffovej. In: ŠTEFANČÍK, Radoslav (ed.): Jazyk a politika. Na pomedzí lingvistiky a politológie. Bratislava : EKONÓM, 2016, s. 65 – 78.
[xxii] KRASTEV, Ivan. Budoucnost pro většiny. In: GEISELBERGER, Heinrich (ed.): Velký regres. Mezinárodní rozprava o duchovní situaci dneška. Praha : Rybka Publishers, 2017, s. 105.
[xxiii] HAUSER, Michael. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012.
[xxiv] Porov. BÍBA, Jan. Radikální demokracie: výzva antiesencialismu. In: ZNOJ, Milan – BÍBA, Jana – VARGOVČÍKOVÁ, Jana. Demokracie v postliberální konstelaci. Praha : Univerzita Karlova v Praze, Karolinum, 2014, s. 183 – 220.
[xxv] HAUSER, Michael. Kapitalismus jako zombie neboli Proč žijeme ve světě přízraků. Praha : Rybka Publishers, 2012, s. 33.
[xxvi] ŽIŽEK, Slavoj. Násilí. Praha : Rybky Publishers, 2013, s. 138.
Autor je politológ.
Zdroj ilustračnej fotografie: Wikimedia Commons
