Maďarský teoretik László Beke sa vo svojom texte k Vašej poslednej výstave, na ktorej vystavujete sériu rohožiek vyjadril, že utieraním nôh pred vstupom ubezpečíme domácich, že si ctíme ich uzavretý kruh, kultúru a majetok v duchu európskeho humanizmu. Slúži koncept európskeho humanizmu dnes už len ako zásterka alebo dokonca rohožka globálneho kapitalizmu?
Rohožka – po maďarsky lábtörlő, znamená doslova utrieť si nohy – reprezentuje prakticky, ale aj v prenesenom zmysle slova „očistenie“ nánosov vonkajšieho „reálneho“ sveta pri vstupe. Dlhú dobu sme to brali automaticky, bez zdôraznenia a premyslenia pôvodného významu. Napríklad v totalite, v panelákovom byte, sme sa bez vyzvania vyzuli, bolo to akési (povinné) vstupné (gesto). Praktická realizácia v duchu „európskeho humanizmu“ dnes predstavuje voľné, bezbrehé variácie, bez príkazu a obmedzenia. Akurát, že iné prístupy, napríklad kultúru ne-európskych národov považujeme za zastaranú a ponúkame „otvorenosť“ na asimiláciu.
Rohožky boli vytvorené na zákazku?
Objavil som firmu, ktorá vyrába rohožky na základe autorských predlôh, nie je to lacná hra, čiernobiele textové realizácie v rozmere 100×70 cm sú vyrobené takto. Ostatné farebné menšie formáty sú ručne maľované na rozličných kúpených podkladoch „ozajstných“ rohožiek.
Symbol rohožky na výstave možno demonštruje a modeluje aj multikultúrnu situáciu. Texty, farebnosť, pôvodné materiálne riešenie, to všetko sú v obchode kúpené podklady. Zákonitosti a fungovanie tzv. „globálneho kapitalizmu“ sú dodržané, teda nič nestojí v ceste, aby taký druh „umenia“ mohol fungovať, aj vzhľadom na výrobu, ktorá sa realizuje v rôznych kútoch sveta, kde je najlacnejšia pracovná sila. Postkoloniálne umenie ukazuje aj druhú stranu deklarovaného humanizmu, ktorý má iný dopad a význam – a tak je to aj v prípade aktuálnych rohožiek.
Pohľad do inštalácie s autorom, foto Ján Šuba
V pozvánke, rohožke pre Vašu výstavu ste napísal, že ide o pomaľované rohožky pre bezdomovcov, aby aj oni mali kvalitnú mainstreamovú kultúru. Je prístup ku kultúre, na ktorom tak nástojí neoliberálna kultúrna politika Európskej únie nakoniec len zásterkou k tomu, aby z umelcov vytvorila bezdomovcov?
Práve naopak, každému ponúka ergonomickým dizajnom vytvorené praktické „ubytko“ rovnaké, na rozdiel od funkcionárov vedúcej strany, resp. medzinárodnej firmy. Problém vzniká vtedy, keď niekto z občanov takto nechce bývať, radšej zostane v starom ošarpanom dome v dedine, alebo ide bývať do lesa. Mainstreamová kultúra chce pomáhať každému, preto som postavil fikciu, že každému ponúknem zadarmo po výstave jedno „dielo“. A tí, čo nemajú kde bývať, aspoň im zostane spomienka na svoj „stratený“ svet.
Pokiaľ ide o umelcov, umelci nie-bezdomovci majú antagonistický problém so svojou tvorbou, ktorá sa už nepamätá na pôvodnú európsku domovinu, a preto nerozpoznáva ani multikultúrnu.
NO ART TODAY alebo umeNIE, s ktorými pracujete od konca 70-tych rokov sú variáciami konceptuálneho protestu proti marketingovým baleniam umenia …
Možno je to len krivé zrkadlo etablovanej avantgardy na európskej scéne, kde sériová výroba a hodnota komodít čiastočne nahradili pôvodnú umeleckú ideu.
Peter Rónai, umeNIE, 1991 -2018, ready made, akryl, foto Ján Šuba
Opačne fungujúce umenie vzniklo v rámci spolupráce s Júliusom Kollerom, aké je opačne fungujúce umenie dnes? Čomu musí čeliť a čomu sa musí naopak otočiť chrbtom?
Opačne Fungujúce Umenie pre mňa je typickou cestou v tvorbe, nie je to len zostatok dadaizmu, ani jednoduchý protest, skôr ide o spôsob komunikácie, kde sú rôzne kódované odkazy, nie nečitateľné, ani jednoznačne preferované autorom.
Koller tu bol len reklamným maskotom, lebo jeho UFO je rozmiestnené všade. Otočiť chrbtom sa podľa mňa treba k reklame, propagandistickým odkazom a politikárčeniu v umení. Autor má rozprávať svojim jazykom, aj keď nie je vždy jednoznačný a všeobecne zrozumiteľný. Mainstream podporuje práve určitú populárnu úroveň a angažovanosť smerom k aktuálnym udalostiam aj na pôde politiky. Autentický tvorca nie je vždy použiteľný a rýchla objednávka doby sa nechce babrať s významami, ktoré sú efemérne. Aj keď na druhej strane establishment hľadá „veľkú rozpravu“, ktorou by mohol potvrdiť svoju nadčasovosť a svoje mecenášstvo v umení.
Mnohé z týchto antitextov reflektujú aj globálny nástup maľby, v situácii umenia bez reflexie/teórie. Alebo je bieda najlepším teoretikom?
Textové umenie ma fascinovalo vždy, od Josepha Kosutha až po Jiřího Valocha, ale tie koncepty mali vždy (smrteľne) vážny charakter. Predstavil som ironický model s otázkou: keď Jiří Valoch vystavuje ako výtvarník a Jiří Valoch o tom napíše ako teoretik, ktorý výstup bude lepší? Otázku som položil aj priamo autorovi, ale trochu sa urazil.
Moje antitexty reflektujú skôr dilemu medzi odkazom a realizáciou samotného artefaktu. Maľbu tu vnímam ako médium, po bad paintingu, relačnej estetike. Kontra selekcia, ako typický totalitárny model, ktorý najlepšie výkony vždy vyselektuje, degraduje, alebo ironizuje – to je bieda. Môj ironický postoj tu je iba sebaobrana.
Peter Rónai, no name, 2018, ready made, kresba, foto Ján Šuba
Malevič a ruská avantgarda boli referenčným rámcom pre umenie neoavantgardy, aj pre Vaše umenie, ktorým ste kritizovali cez paradox socialistický newspeak. Vo svojej kritike pokračujete výrokom „V noci je každý Malevič čierny“, ktorým odkazujete k našej aktuálnej neschopnosti rozlišovať a vidieť svet v rozpore a paradoxe…
Ja si myslím, že súčasná rozprava je možno menej konformná, ako tzv. socialistický newspeak, pretože rozdiel medzi „vysokým a nízkym“ umením je takmer nečitateľný. Tak pre bežného diváka, ako aj pre odborníka, pre ktorého je permanentná postmoderná hra už príliš unavujúca. Hlavne keď jasne vidí určitý formalizmus vo sfére „umenia“ versus pálčivé témy a každodenné otázky (odborné a existenčné) „reálneho“ systému (neskorého kapitalizmu). Paradoxne tu môžem vyhlásiť, že každodenné dianie (nielen na pôde umenia) je najväčším paradoxom.
Raz ste sa na výrok, že ľavicu už máme dávno za sebou vyjadril: Iní možno áno, ja ešte nie…
„Stará“ ľavica v predstave eurokritikov akoby už neexistovala a je neaktuálna. Pretože to, čo existuje nie je „nová“, ale súčasná predstava aj o tom, čo nemusí byť (a ani nie je) politicky „úderné“, alebo mainstreamové. Progresívne európske umenie bolo vždy trochu ľavičiarske – to ešte fakt nemám za sebou, a aj naďalej tie hodnoty strážim.
Výstava Peter Rónai: Opačne fungujúce umenie je v galérii G19 v Bratislave od 1. 2. 2019 do 10. 3. 2019
Titulná fotka: Peter Rónai, Antimalevič 2016 – 18, ready made, PC print,foto Ján Šuba
