Postmoderný leninista Slavoj Žižek

Staromódny leninista alebo postmoderný provokatér? Áno, prosím! Výstrednosť Slavoja Žižeka sa vymyká jasnému zaradeniu do schém, asi ako Lacanov pojem „objet petit a“ – neuchopiteľný zvyšok každého definičného a definitívneho systému. Vo svojich prednáškach a knihách skáče z témy na tému, prechádza z kanonických diel k brakovej literatúre a béčkovým filmom, opisuje kultúrne fenomény od antických sôch po tvar toaliet, aby následne ukázal, ako sa touto mnohoznačnosťou šíri tá istá logika kapitálu.

Je serióznym teoretikom našej bezvýchodiskovej situácie, konfrontujúcim nás s blížiacim sa koncom sveta ako ho poznáme alebo len kabaretným zabávačom? Záleží na tom, z akej strany sa pozeráte. Je vtip o väzňoch zo sibírskych gulagov, ktorí domov posielajú samé dobré správy, pretože nedokážu vyjadriť pravdu, iba vtipom alebo vážnou výpoveďou o situácii, v ktorej sa sami nachádzame? Môže sa v našej posthistorickej dobe udiať udalosť takých rozmerov, aby spochybnila presvedčenie, že žijeme v „najlepšom z možných svetov“, že lepšie to už nebude?

Na rozdiel od minulých ideológií nám liberálny kapitalizmus nesľubuje nič viac ako to, že každý je sám sebe pánom. Nemôžeme sa tak sťažovať na nič iné, ako na seba samých. Namiesto tragického hrdinstva – údelu, že každé enormné úsilie raz zákonite zlyhá – s komickou ľahkosťou podrýva všetko, čo mu príde do cesty – ideály, tradície, zvyky. Ľudia preň nezomierajú, neobetúvajú sa preň, nečakajú od neho zázraky. Jednoducho sa, podobne ako pri počasí, zariadia podľa toho, čo prinesie: ak prší, vezmú si dáždnik, ak svieti slnko, vyzlečú si sveter, a ak rastú životné náklady, ale nie mzdy, uskromnia sa koľko treba. Čo nás teda drží v tomto stave?

Komu veríte – mne alebo vlastným očiam?

Žižeka zaujíma to, v čo veríme v dobe, v ktorej sa máločo berie vážne. Neveríme politikom, pretože vieme, že za nimi stoja záujmové skupiny, no napriek tomu ich ideme voliť. Neveríme férovosti súťaže, a predsa jej víťazov oslavujeme tak, akoby uspeli právoplatne. Neveríme v Boha, pretože požadujeme dôkazy pre jeho existenciu, naďalej však chodíme do kostola, prípadne sa hlásime ku kresťanstvu. Teoreticky sme ateistami, prakticky veriacimi. Čo sa skrýva za touto cynickou naivitou?

Znecitliveli sme? Upadla naša viera? Máme strach protestovať? Ani nie… Jednoducho sa správame podľa toho, čo si myslia druhí. Lepšie povedané, podľa toho, čo si myslíme, že si myslia druhí, pretože ako hneď zisťujeme, tí druhí v skutočnosti nie sú oveľa hlúpejší alebo, naopak, múdrejší ako my sami. Z druhých sa tak stáva akýsi neosobný „veľký Druhý“, v ktorého všetci veria, no nikto ho nikdy nevidel. Potrebujeme ho však ako náš referenčný bod, ako vždy tu prítomné, no nikdy nie osobne spoznané slnko, okolo ktorého sa točí náš svet.

Žižek na ilustráciu cituje scénku z filmu Kačacia polievka bratov Marxovcov: Po tom, ako z miestnosti odíde Groucho, a pani Teasdalová sa chce vyzliecť, spod postele vylezie jeho dvojník. Šokovaná jeho prítomnosťou pani Teasdalová povie: „Myslela som, že ste odišli!“ – „Neodišiel som.“ – „Videla som to na vlastné oči!“ – „Komu veríte: mne alebo vlastným očiam?“ Takisto aj pre nás sú (hoc aj lživé) slová veľkého Druhého dôležitejšie ako pravda, ktorú vidíme na vlastné oči.

Nemusíme dôverovať televíznym správam, volebným prieskumom, spotrebiteľským rebríčkom, v konečnom dôsledku si však podľa nich prispôsobíme svoj vlastný názor. Veď kto by nechcel patriť k väčšine, ale byť za hlupáka a nekultúrneho človeka? Prečo inak sa tak radi chválime pred známymi tým, koho sme volili, ak je kandidát prijímaný väčšinou, a skrývame to, alebo zahovárame, ak nie je? Samozrejme, naša viera nie je bezvýhradná. Na to je tu ten Druhý, aby veril všetkému. „My“ si pre pocit vlastnej jedinečnosti zachovávame od veci určitý odstup. Podčiarknuté, zrátané – takýmito neveriacimi veriacimi sme napokon všetci.

Nemusíme veriť, že pred dvetisíc rokmi chodil po Zemi syn Boha. Stačí, že „sa to“ hovorí, alebo že v to „niekto“ verí. Nemusíme veriť vo voľný trh – v spoločnosť, ktorá by bola súkromnou -, stačí, ak „sa“ akceptuje, že to znamená presmerovanie štátnych prostriedkov z nemocníc na armádu, a z podpory bývania do podpory bánk. A nemusíme veriť ani v to, že je možné donekonečna nasledovať hospodársky rast na planéte s obmedzenými zdrojmi, stačí, že sa v ich drancovaní pokračuje pod týmto menom.

Sen ako súčasť reality

Prečo sa teda nechávame viesť týmito utopickými ilúziami? Keď agent Smith vo filme Matrix opisuje svet virtuálnej reality, v ktorom ľudia žijú v zotročení strojov, a napriek tomu sa nebúria, hovorí: „Miliardy ľudí proste žijú svoje životy v nevedomosti. Viete, že ten prvý Matrix bol zostavený ako dokonalý ľudský svet, kde nikto netrpel a všetci boli šťastní? Bola to katastrofa, všetci to odmietli.“ Film vystihuje zaujímavú skutočnosť, že na to, aby sme sa v naprogramovanej mašinérii, kde nám sú nalinkované činnosti, mohli cítiť ako ľudia, potrebujeme priestor pre predstavy a sny. Máme tak príležitosť dúfať, že aj keď veci nie sú ideálne, aspoň sú k tomu namierené.

Vezmime si zástupy manažérov, ktorí si sľubujú, že jedného dňa seknú s touto otravnou prácou a vydajú sa na duchovnú cestu za „skutočným šťastím“. Takýto príbeh rozpráva motivačný bestseller Robina Sharmu Mních, ktorý predal svoje Ferrari. Od prepracovanosti a vyhorenosti, keď prichádzame o kontakty s blízkymi, nás má zachrániť duchovný prerod a život plný odriekania, pokoja a harmónie. Cítime totiž, že náš potenciál je inde: mohli sme byť lekármi, zachraňujúcimi životy, kuchármi, pripravujúcimi špeciality, alebo rockovými hviezdami, žijúcimi si bezstarostné životy. Za svoju skutočnú identitu považujeme naše skryté, no o to drahocennejšie sny, okolo ktorých sa točia naše túžby.

Sú to práve sny, čo nás udržiava v neľútostnej realite. Vďaka nim si dokážeme dopriať dištanc od hektického diania moderného sveta. Rytmus technologického vývoja a tempo sociálnych zmien sú také rýchle, že nám ostáva iba zanevrieť na modernistickú snahu ovládnuť tieto procesy a nevzpierať sa im. Keďže návrat k starým tradíciám už nie je možný, v ideologickej rovine nám pre vyrovnanie sa s týmito zmenami prichádzajú vhod východné spirituálne náuky. Zásady taoizmu a budhizmu ako „nechaj veci plynúť“, „zachovaj si vnútorný pokoj a odstup od klamlivého diania“, výborne rezonujú vo svete, nad ktorým sme stratili kontrolu.

Ak nástup kapitalizmu podľa Maxa Webera predznamenala etika protestantizmu, postavená na duchu tvrdej práce jednotlivca a osobitnom pričinení sa o úspech, neskorému kapitalizmu v duchovnej rovine podľa Žižeka sekunduje etika taoizmu. Umožňuje nám plne participovať na divej hre kapitalizmu, a pritom si nahovárať, že ide o bezcenný klam, ktorému nemusíme prikladať podstatný význam. Dôležité je zachovať si vnútorný mier, do ktorého sa môžeme zakaždým stiahnuť a nemyslieť na to, aký zásadný vplyv na naše pracovné miesta, hypotéky či ekonomiku majú abstraktné presuny kapitálu, imperatívy neosobného trhu a hospodárske krízy.

Odstup od blížneho

Účelom predstáv alebo fantázií, ako ich nazýva Žižek, je chrániť nás pred vpádom Reálna – energie, ktorú sa nepodarilo skrotiť zákonom a pravidlám. Všetko, čo nepohltil systém, je potrebné dodatočne regulovať prostredníctvom vyvolávania strachu a odporu z neznámeho. Mieroví či environmentálni aktivisti, vykonávajúci spoločensky záslužnú činnosť, nepožívajú u verejnosti veľkú popularitu. Pre svoje dlhé vlasy, prípadne odlišný zovňajšok a životný štýl, bývajú spájaní s drogovou závislosťou a považovaní za nedôveryhodných.

Konflikt týchto dvoch svetov približuje film Vlasy Miloša Formana. Mladý Claude, odhodlaný nastúpiť na vojenskú službu, sa zoznámi so skupinou hipisákov odporujúcou povolávacím rozkazom a vojne. Po tom, čo spozná ich alternatívny pohľad na rozličné témy a hodnoty, mu jeden z nich zachráni život tým, že ho uchráni pred odvelením a zabitím vo Vietname. S podobným dešpektom nazeráme aj na chudobných, ktorých problémy sa môžu ľahko stať našimi, no pre ich otrhané šaty a zápach máme tendenciu označovať ich za nebezpečné živly ohrozujúce spoločnosť. Zahaľujúcich sa moslimov zas berieme ako potenciálnych teroristov nenávidiacich našu kultúru.

Niektoré z týchto skupín nepijú alkohol, iné ho, naopak, pijú príliš veľa, ďalšie nejedia bravčovinu alebo počúvajú odlišnú hudbu. Tak či onak, títo druhí, ktorí nezapadajú do konceptov nášho Druhého – teda toho, ako „sa to robí“ u nás -, musia byť strážení a kontrolovaní spoločnosťou. Od fyzickej segregácie cez politickú korektnosť až po zákazy pre fajčiarov a reguláciu sexuálneho harašenia sa snažíme udržať odstup od tejto, podľa Freuda, „zlovestnej“ stránky druhých. Obávame sa, že by mohli ohroziť náš spôsob života, zboriť hranice našej kultúry a zapríčiniť jej rozpad.

No ak si to rozmeníme na drobné: je pasívne fajčenie naozaj škodlivejšie ako aktívne? Nie je väčšou hrozbou pre naše zdravie ovzdušie znečistené priemyslom, pracovný stres či nedostatok voľného času? Nie je politická korektnosť iba náplasťou na hnisajúce problémy sociálnej nerovnosti a zanedbané životné podmienky? Vyrieši apel na slušné vyjadrovanie sa voči ženám ich nerovné odmeňovanie a materiálnu závislosť od mužov? Nie sú charita alebo humanitárne zbierky iba nástrojom na to, aby chudobní ostali tam, kde sú, a neobťažovali nás svojou situáciou? Nie je účelom týchto kultúrnych foriem nemusieť sa konfrontovať s traumatickým jadrom našej spoločnosti, ktorým je ekonomika?

Čím menší, tým nebezpečnejší

Aby veci ostali nemenné, musí ideológia sľubovať utópiu lepšieho sveta, ktorý by nastal nebyť určitého X, ktorý bráni jeho príchodu. Príklad tohto X vhodne ilustruje sci-fi film Ridleyho Scotta Votrelec. Mimozemský tvor ohrozujúci posádku vesmírnej lode je súčasne elementom, ktorý ju zjednocuje a spája. A toto monštrum sa javí ako nezničiteľné – po každom zneškodnení nadobúda vďaka svojej nekonečnej plastickosti novú podobu a znásobuje svoju silu. Príbeh o takomto votrelcovi narúšajúcom inak harmonický súlad spoločnosti prináša každá ideológia.

Pre nacizmus ním, samozrejme, je postava Žida, predstavujúca cudzí element napádajúci telo spoločnosti. Moderná spoločnosť a kapitalizmus, zapríčiňujúce rozklad tradičných spoločenských zväzkov, nadobúdajú u nacistov tvár konkrétnej etnickej skupiny, akoby sa oligarchovia, špekulanti a podvodníci iných národností (vrátane „tej našej“) neriadili rovnakou bezohľadnou logikou kapitálu, ale boli z nej akýmsi čarovným spôsobom vyňatí. Túto úlohu môže v závislosti od danej ideológie zastávať akýkoľvek iný druh cudzinca.

Kresťanskí fundamentalisti stavajú svoju doktrínu na predstavách o divokých sexuálnych praktikách gayov a lesieb, ohrozujúcich rodinu a spoločnosť. Akoby homosexuálna orientácia nejakým spôsobom zasahovala do intímneho života heterosexuálov, prípadne implikovala zvrhlosť, kým iných voči nej imunizovala. Putinovi konzervatívni nacionalisti sa stavajú do roly ochrancov pohlavnej odlišnosti voči upadajúcemu Západu, ktorý má stelesňovať víťazstvo bradatej ženy Conchity Wurst v Eurovízii. Akoby transsexuáli neboli skôr ojedinelí a jej víťazstvo nemohlo symbolizovať oslavu zjednotenia Európy navzdory jej protikladom.

Hádzanie viny na druhého je prejavom našej neschopnosti vyrovnať sa s vlastnými vnútornými rozpormi. Na to, aby sme sa vyrovnali s faktom, že nedokážeme dosiahnuť uspokojenie (ako sa spieva v pesničke Satisfaction od Rolling Stones), respektíve to, čo chceme, potrebujeme prekážku preniesť na nejakého externého narušiteľa. Z rovnakého dôvodu musí aj liberálna spoločnosť, neschopná zabezpečiť jednotlivcom slobodu, ktorú im sľubuje, hľadať externého vinníka v podobe bývalých komunistov, údajne naďalej ovplyvňujúcich fungovanie jej inštitúcií.

Koniec sveta alebo len kapitalizmu?

Kapitalizmus funguje vďaka tomu, že v nás produkuje nové túžby. Ak by prinášal ich naplnenie, ako sa zvyčajne predpokladá, bol by to jeho koniec. Mnoho nenaplnených túžob prináša mnoho príležitostí pre frustráciu, hnev a hľadanie zástupných nepriateľov („asociáli“, „extrémisti“, „teroristi“), odvádzajúcich pozornosť od príčin, ktoré ich vytvárajú. Na to, aby sme podľa Žižeka dokázali čeliť sociálnym rozporom, sa potrebujeme odstrihnúť od predstáv, ktoré sa s nimi spájajú. A takýto čin odpojenia sa nie je bezbolestný, pretože predstavy sú previazané s tým, kým sme a čo očakávame.

Freud si za motto svojho diela Výklad snov prepožičal slová antického básnika Vergília: „Flectere si nequeo superos, Acheronta movebo“ (Pokiaľ nemôžem zmeniť vôľu neba, mal by som pohnúť peklom.) V politike to podľa Žižeka znamená, že každá radikálna zmena si žiada pohnúť nevyslovenými základmi nášho každodenného života. Inými slovami, oslobodenie si žiada obrátiť násilie voči sebe samému, ako ukazuje film Davida Finchera Klub bitkárov: Keď sa hlavná postava odhodlá skoncovať s nenapĺňajúcou prácou a so závislosťou od konzumerizmu, spôsobí bolesť sebe. Dokáže tak svojmu nadriadenému, ktorý mal nad ním dovtedy moc, že si s ním viac nemôže robiť, čo chce.

Revolučným leninským gestom podľa Žižeka nie je nostalgický návrat do starých čias alebo prispôsobovanie starého programu novým podmienkam. Jeho leninizmus znamená nespoliehať sa na vopred vydláždenú cestu alebo to, čo „sa robí“, ale vynájsť revolučný projekt nanovo. Napriek tomu, že čelíme bezprecedentným rizikám klimatickej zmeny a jadrovej vojny, ktoré môžu znamenať koniec života na Zemi, utešujeme sa ilúziou, že na tom ešte nie sme tak zle, že sa nás to netýka. A stále čakáme na nejakého Druhého, ktorý nás spasí alebo aspoň vie, čo treba robiť.

Túto ilúziu vystihuje Žižek tak, ako je mu to vlastné, teda vtipom: Pacient, uložený do izby s viacerými posteľami, sa sťažuje lekárovi, že zvuky, ktoré vydávajú ostatní pacienti, ho privádzajú do šialenstva. Doktor mu na to povie, že sa s tým nedá nič robiť, pretože takto iba vyjadrujú svoje zúfalstvo z blížiacej sa smrti. Pacient sa ho preto opýta: „Prečo ich teda nedáte do izby pre umierajúcich?“ A lekár mu pokojne odpovie: „Toto je tá miestnosť.“

Text vyšiel v prílohe Žurnál denníka Pravda.

Foto: Universidade de Brasília. Zdroj: Flickr.