Jubilejný rok 2019 priniesol pri príležitosti tridsiateho výročia prechodu k pluralitnej demokracii množstvo tematických textov. Popri prevahe hlušiny sa vyskytlo aj niekoľko príspevkov, ktoré vynikli buďto zvláštnou nápaditosťou alebo mimoriadnou plochosťou. Do verejnej diskusie už tradične vstúpil aj Fedor Gál, tentokrát v úlohe zostavovateľa zbierky osobných spomienkových textov, ktoré napísali účastníci Novembra. Kritická odozva, ktorej sa publikácii dostalo, má svoje opodstatnenie.
Knihe sa v tlači (Kapitál 11/2019) venoval už Tomáš Hučko; názov jeho recenzie (Strážcovia ideového pokladu) je výpovedný sám o sebe. Vo väčšine výhrad voči Gálovej zbierke sa zhodujeme, niektoré na nasledujúcich riadkoch rozpracujem, s inými budem polemizovať.
Koncept, s ktorým Gál prichádza, je jasný: oslovil svojich priateľov, účastníkov Novembra, aby popísali svoj život v časovom intervale posledných tridsiatich rokov. Na realizáciu projektu sa vydavateľstvu Artforum podarilo prostredníctvom crowdfundingovej kampane vyzbierať viac než šesť tisíc eur. Prečo uvádzam tieto dve informácie vedľa seba? Lebo len takto možno vôbec objasniť, prečo má zmysel sa publikácii Mojich tridsať rokov venovať. Čítať viac než dvestopäťdesiat strán reflexií ľudí veľmi príbuzného hodnotovej i názorovej orientácie by mohlo byť zaujímavé z perspektívy poznania ich osobných príbehov, ale za účelom rozšírenia či prehĺbenia poznania modernej histórie Slovenska má sotva zmysel po knihe siahať. Kľúč výberu autorov je garanciou, že ostrejšou konfrontáciou rôznych pozícií to v knihe nezaiskrí. Prečo teda o vzájomne podporných spomienkach pár priateľov vôbec písať? Prečo by sa nimi mal zaoberať čitateľ, ktorý do ich okruhu nepatrí? Nuž, napríklad aj preto, že peniaze na knihu sa zbierali na portáli, ktorý sa neoznačuje za internetový obchod, ale za platformu zameranú na všeobecne prospešné projekty. Na základe čoho sa Mojich tridsať rokov považuje za všeobecne prospešný projekt nevedno (ak sa nechceme zaoberať dohadmi), ale ak už raz tento status má, pristupujme k nemu s náležitou prísnosťou.
Základným problémom knihy je to, že je plná fráz a klišé, zbytočných nielen slov či viet, ale celých odsekov, a mimoriadne nekvalitnej redakčnej práce. Zo sedemnástich príspevkov v knihe sú zapamätateľné myšlienky nanajvýš tak z dvoch (texty Pavla Friča a Oľgy Valkovej, ktorým sa ešte budem venovať), zaujímavé informácie z vnútra VPN ponúka aj Juraj Flamik; ten kriticky komentuje pôsobenie istých lídrov VPN, menovite Jána Budaja, avšak bez toho, aby druhá strana dostala v Gálovom zborníku príležitosť reagovať. Flamikov príspevok je jeden z najrozsiahlejších; kým jeho postrehy z roku 1989 a mapovanie krútňav spätných interpretácií vtedajšieho diania patria medzi to lepšie z knihy, rozťahané popisy svojho pôsobenia na Morave pri budovaní vínnych ciest sú zbytočne detailné a príliš vzdialené od centrálnej témy knihy, bez ohľadu na to, aký subjektívny význam im autor pripisuje.
Juraj Mesík sa zasa necháva počuť, že „pociťujem občas frustráciu vidiac, ako sú varovania starších generácií bezstarostne ignorované mladšími.“ Hoci sa v kontexte Novembra javí, že generácia verejne činných dvadsiatnikov či tridsiatnikov je k tribúnom Novembra až neprimerane úctivá a nekritická, Mesík – verme – cieli na iný segment „mladších generácií“. Mesík, ktorému nie je cudzia hrubozrnná tendenčnosť, sa však v knihe postaral aj o azda najpríjemnejšie prekvapenie: keď popisuje svoju skúsenosť so ŠtB, ktorá sa ho pokúsila získať na svoju stranu, priznáva, že „keby som dopredu nerozumel tomu, o čo v hre eštébákov ide a aký má scenár, zrejme by som im to podpísal. Dodnes som preto veľmi opatrný v odsudzovaní ľudí, ktorých mená v zoznamoch UPN [sic, pozn. M. M.] nachádzame: iste, sú v nich aj svine, ale časť z nich boli väčšmi obeťami než spolupáchateľmi systému.“ V čierno-bielom diskurze, kde ŠtB a jej spolupracovníci predstavujú najtemnejší krajný bod, je vnímavosť voči nátlaku a rôznorodosti motivácií, prečo sa ŠtB ľudia upísali, pozitívne zarážajúca a treba ju vyzdvihnúť. A Mesík antikomunsitický naratív naruší ešte raz, keď oceňuje Gorbačovovu zdržanlivosť vo vzťahu k vývoju za hranicami ZSSR. Za to, že do Československa neposlal v Novembri 1989 tanky, by podľa Mesíka mali stáť v našich mestách Gorbačovove sochy a byť podľa neho pomenované ulice, to dokonca navzdory tomu, „že sa dnes Gorbačov necháva využívať putinovskou propagandou.“ Popri výrokoch niektorých antikomunistov, ktorí nedokážu prísť na meno ani Dubčekovi už len preto, že jednoducho stál na čele KSČ (bez ohľadu na jeho obrodné pôsobenie a humanistické ideály), sú uvedené Mesíkove vyjadrenia už míľovým krokom vpred.
S Tomášom Hučkom nachádzam zhodu vo výbere najhodnotnejších textov zaradených do knihy, ktorých autormi sú Oľga Valková a Pavol Frič. Oba texty vynikajú celkom iným spôsobom a obstáli by aj mimo publikácie; kým Valkovej text je hlboko osobný a spomína v ňom na spolužitie so známym právnikom Ernestom Valkom, pričom sa nevyhýba ani tienistým stránkam ich vzťahu (a to veľmi citlivo, kultivovanie, zďaleka nie bulvárne), Frič vykazuje najvyššiu mieru sebareflexie a vecnej kritiky voči „slobodymilovným demokratom“, o ktorej sa dá konkrétne diskutovať. V zámernej ponáške na posmešné označenia liberálov od internetových katov a poslancov a poskokov vládnej strany, „slobodymilovným demokratom“ Frič vyčíta „deficit dialógu s verejnosťou a deficit politických emócií.“ Aj na margo svojich kolegov z publikácie a jej zostavovateľa mimoriadne príhodne píše, že „jediné, čo nedokážu, je viesť trvalý dialóg s tými, ktorí ‘nečítajú ich noviny’. Radšej presviedčajú presvedčených o tom, že demokracia má byť liberálna, bez korupcie a mafiánstva.“ Na neveľkom priestore presvedčivo identifikuje elitárstvo časti slovenskej inteligencie, dokonca s vtipom aktualizuje triedny slovník pojmom „kognitariát“. Naopak, kým Tomáš Hučko na pozadí ostatných textov oceňuje aj príspevok Jakuba Pohleho, mňa neohuruje ani len jeho osobitý štýl, hoci sa spomedzi ostatných textov skutočne vymyká. Pohle všeobecné fenomény neskorého kapitalizmu usúvsťažňuje s akýmsi zlyhaním lokálnych revolučných elít („Posrali ste to, drahí rodičia. Dovolili ste, aby sa z nás, detí revolúcie, stali buď socky, alebo workoholici. Neustále v depresii z práce, zo školy, zo vzťahov.“) a ostenatatívne prezentuje neoliberálne-meritokratickú receptúru na úspech v domácom prostredí aj so štipkou povýšenectva („Sme s tým však oukej, lebo okrem toho sme slobodní. Môžeme odísť kedykoľvek sa nám zachce. Ak sa fakt snažíš, dosiahneš, čo si zaumieniš, lebo väčšina ľudí naokolo je taká lenivá, že akákoľvek nadpráca ich obťažuje. Nie je také ťažké vyniknúť.“).
Slabá redakčná práca, na ktorú som už upozornil, sa prejavuje nielen v bizarných kiksoch ako „školné na Harwarde“, ale aj v chybách z nepozornosti (skratka UPN namiesto ÚPN), neprirodzených gramatických konštrukciách (a množstve ďalších gramatických defektov, napr. „pochádzal z Východného Slovenska“, „ujde hrobárovi s lopaty“ ap.), smiešnom slovnom exhibicionizme (u Mesíka čítame o „barbariku orientálnej satrapie“) či tolerovaním výrazne irelevantných statí. Redaktorka Zuzana Mojžišová do knihy mimochodom prispela aj vlastným textom, ktorý sa nevymyká priemeru, ba skôr ho ešte výrazne podlieza pre nevkusnú a nepríliš funkčnú expresivitu („neutíchajúci kokotizmus komunistov“) či ubíjajúco gýčové úvahy o „tiaži slobody“, nutnosti ju neustále vybojovávať, o tom, že cesta je dôležitejšia ako cieľ a podobným frázam.
A je to práve klišé, že „sloboda a zodpovednosť sú neoddeliteľne späté“ (v rôznych variáciách), ktoré stojí na pomyselnom vrchole hitparády najfrekventovanejších floskúl knihy. Toto banálne konštatovanie, ktoré sa u tých „zodpovedných“ neustále verklíkuje, musí u náročného čitateľa vzbudzovať už prinajmenšom takú alergickú reakciu, ako nič nehovoriace slová „populizmus“ či „kritické myslenie“, ktoré sú zaklínadlami postnovembrových mravokárcov.
Najpríhodnejším záverom, na ktorý, žiaľ, samotná kniha Mojich tridsať rokov nedokáže reagovať, je krátky odsek Petra Leponiho z jeho textu Niečo sa stalo:
Keď uvažujeme nad Novembrom ’89 dnes, pri príležitosti 30. výročia, nie som si istý, akú má v spoločnosti pozíciu. Pripomíname si ho, ale stále to má príchuť akejsi povinnej jazdy. Je naším majákom v časoch, keď sa ocitneme v úzkych? Pretavil sa do nejakej heraldickej podoby, do štítu, čo nás ochráni pred tieňmi totalít, ktoré sa ešte aj dnes plazia po našom okolí? A je to vlastne jeho úloha? Máme sa k nemu neustále vracať alebo sa od neho odraziť?
Podobne dobre položených otázok však počas celého jubilejného roka zaznelo pramálo a ešte menej bolo zmysluplných odpovedí. Ani navzdory ambícii byť verejnoprospešným projektom kniha Mojich tridsať rokov (s výnimkou spomenutých textov) svojim významom nepresahuje gesto pocty aktérom Novembra a príliš neprispieva ani k porozumeniu minulosti, ani prítomnosti. Ba čo viac: kým mnohí víťazi revolúcie si môžu s Jurajom Flamikom povedať Mám sa lepšie, ako si zaslúžim, pre majoritu spoločnosti – prinajmenšom ak hovoríme o ich príjmových pomeroch – aj po tridsiatich rokoch platí: Máme sa horšie, ako si zaslúžime.
Fedor Gál (ed.): Mojich tridsať rokov
Bratislava: Artforum, 2019
Fotografia: Dav na Letenskej pláni počas manifestácie za podporu generálneho štrajku, 25. november 1989. Zdroj: ŠJů/Wikimedia Commons.
.jpg){kind=link}