„Súčasná politika je devastujúcim experimentom, ktorý v rámci celej planéty rozpojuje a vyprázdňuje inštitúcie a všeobecné presvedčenie, ideológie a náboženstvá, identity a komunity a potom sa snaží opravovať a vracať do pôvodného stavu ich formu, ktorú definitívne predtým anuloval.“ (Giorgio Agamben: Means Without End – Notes on Politics)
Moc a len moc. Moc pre moc seba samú. Fetišistický ideál 21. storočia presakujúci na povrch. Meritórne kritérium úspešného lídra. V medzinárodných vodách by sme ho badali u Vladimíra Putina, Donalda Trumpa, Recepa Tayyipa Erdoğana, či Theresy Mayovej. Aj na Slovensku sa časom sformovali predpoklady a podhubie pre vznik a sebarealizáciu „príkladných“ lídrov. Legitímnou otázkou sa stáva, či si to vyžaduje sám objekt (základňa a nadstavba) ako performatívny trend alebo ide o psychický jav, ktorý si subjekt vštepil do svojho portfólia za účelom transcendencie. Možno kombinácia oboch.
Marcové politicko-mocenské manévre, ktorých nositeľmi boli Robert Fico a Béla Bugár nápadne pripomínali konkrétne prejavy cézarizmu v zmysle v akom s týmto termínom pracuje Oswald Spengler v knihe Der Untergang des Abendlandes. Ťažko polapiteľný amorfný tvar a vychýlená štruktúra politična umožňuje instantné manévrovanie s informáciami, názormi a rozhodnutiami. Konzistentnosť a česť sa nachádzajú mimo funkčný rámec. Dať niekomu slovo dnes znamená, že nie vždy bude dodržané. Bezduché sľuby ako želaný stav vecí. To, že sa vláda stala zo dňa na deň mŕtvou, sa demonštrovalo okázalým spôsobom. Bol to flagrantný príklad atentátu na politiku samú. Bezstarostný hodnotovo vyprázdnený číry pragmatizmus obohatený o atribúty oportunizmu. Znásilnenie politiky antickým spôsobom. Cézarizmus ako cynický stav nehanebnej účelovosti. Plnohodnotný odkaz občanom, že ich hlas a predstavy v rámci politicko-mocenskej sféry nepredstavujú primárny záujem u ich zástupcov a potenciálne obavy kompetentných zo straty už tak minimalizovanej dôvery sa v žiadnom prípade nebrali a neberú vážne. Zásadovosť je len reminiscenciou na začiatok 20. storočia. Cézarizmus s latentnou podporou oligarchie predstavuje smrteľnú dávku dôvere v politiku a autority. V tejto hre nejde o dejiny, kredit má ten, kto uzurpuje moc. Americký psychológ Abraham H. Maslow, priekopník známy svojím rozvinutím myšlienok súvisiacich s hierarchiou potrieb raz poznamenal: „Pokiaľ máš len kladivo, máš tendenciu vidieť každý problém ako klinec.“ Klince v tomto prípade predstavujú aj akékoľvek požiadavky society o štruktúrnu zmenu. Ústredný problém ale spočíva v neschopnosti society konkrétne definovať štruktúrnu zmenu. Tá je charakterizovaná nedostatočným a vyprázdneným termínom „slušnosť“ ako legitímnym predpokladom sebareflexie. Absencia konkrétnosti legitimizuje mocensko-deštruktívny cynizmus lídrov a zintenzívňuje zamedzovanie možnosti metapolitiky. Popritom metapolitika sa ukazuje ako účinná dejinná zbraň na chaos a ekonomicko-mocenský cynizmus.
V dobe cézarizmu je imponujúca tvrdosť, razantnosť, rozhodnosť a intelekt lídrov. Nástrojom ich myslenia a rozhodovania je exponovaný bezideový utilitarizmus. Líder sa v súčasnosti javí ako kvázi-Cézar, „dievča pre všetko“ (v politickom zmysle), resp. stabilný a nepoddajný voči nepriateľom a zároveň univerzálne pružný pre každého, kto s ním dokáže kývať (rozumej obchodovať). Je schopný hrať aj viac šachových partií naraz. Obetuje dámu, aby si vytvoril novú. Je ako investor, ktorý kúpi podnik, podrží ho, rozvinie a potom ho pustí, predá. Nestará sa, čo s ním bude a čo si myslia jeho partneri, či dokonca diváci. Signifikantné sa pre neho stali čísla – percentá vyjadrujúce predvolebné preferencie podpory, mieru nezamestnanosti, HDP krajiny a pod. Bez váhy a inherentnej hodnoty. Politické hodnoty sa zatienili mocenským nárokom.
Podľa Oswalda Spenglera bude po cézarizme nasledovať obdobie charakterom podobné vláde Ramzesa II. alebo Trajána, či Ming-Tiho, teda obdobia expanzívnych dobyvačných ríš. Spengler odhaduje príchod tejto epochy po roku 2200. Má to byť posledná etapa Západnej civilizácie, predtým ako zanikne. Ak to má spoločnosť vo vlastných rukách, nedovolí, aby mal Spengler pravdu a ak to vo vlastných rukách nemá alebo sa o to aspoň nepokúsi, bude si musieť počkať niekoľko storočí na novú civilizáciu.
Autor článku je politológ, pôsobí na Katedre politológie FF UPJŠ v Košiciach.
