Zodpovednosť za klimatickú krízu sa kladie na spotrebiteľov a nie na výrobcov, ktorí riadia výrobu a majú z nej zisky. Uhlíková daň preto musí mať progresívny charakter.
V triednej spoločnosti dochádza nevyhnutne k bojom o prerozdelenie spoločenského nadproduktu, to znamená o prerozdelenie bohatstva spoločnosti na mzdy a zisky. Rovnako tak dochádza k bojom o prerozdelenie spoločenských nákladov, ako napríklad penzií, kde sa v minulých desaťročiach kladie väčší dôraz na platenie penzií z príspevkov zamestnancov a nie z progresívnych daní na príjem a iných progresívnych daní.
Uhlíková daň bola v minulých mesiacoch v médiách v Rakúsku a v Nemecku častejšie tematizovaná ako riešenie pre klimatickú krízu. Doterajšie chápanie a diskusia o uhlíkovej dani je však poznačená viacerými chybnými logikami a predstavami:
1. Cieľom uhlíkovej dane má byť zdraženie tovarov a tým pádom zmena správania spotrebiteľov. Zodpovednosť za klimatickú krízu sa tak kladie na spotrebiteľov, nie na výrobcov. Táto zodpovednosť znamená reálne to, kto bude znášať náklady za klimatickú zmenu.
2. Uhlíková daň môže neproporčne zasiahnuť najchudobnejších v spoločnosti, ak nebude kombinovaná s cenovou kontrolou alebo negatívnou daňou, teda platbou pre všetkých občanov, ktorá bude financovaná z výnosov uhlíkovej dane.
3. Výnosy z uhlíkovej dane sa podľa viacerých návrhov majú použiť na darčeky a úľavy výrobcom, ktorí sa správajú podľa neurčitých kritérií „zeleno“ a len z menšej časti majú byť použité na výskum a výstavbu zelených energií a spôsob spotreby a výroby.
1. Prvá chybná predstava vychádza z nesprávneho pohľadu na trh, a to takého, že na trhu vládnu spotrebitelia a správanie sa spotrebiteľov je jedinou pákou na zmenu trhu. Táto predstava opomína, že priamy vplyv na to, čo sa predáva v obchodoch nemajú spotrebitelia, ale výrobcovia, ktorí sa rozhodujú vyrábať podľa toho, koľko zisku nejaký tovar prináša a že vplyv spotrebiteľov je maximálne nepriamy cez zistené predaje po výrobe a to tiež len v prípade, keď výrobca prihliada na tento vplyv. Spotrebitelia majú len negatívny vplyv na výrobu, to znamená, že sa môžu rozhodnúť niečo nekúpiť, čo predtým kupovali a tak ubrať na tržbách, nemajú však vplyv na to, čo sa bude vyrábať a či sa nejaký nový výrobok bude vyrábať. Priamy vplyv a kontrolu nad výrobou tovarov majú výrobcovia.
Preto omnoho efektívnejším spôsobom ako zmeniť trh na zeleno by bolo vytvoriť také podmienky, za ktorých by výrobcovia prestali vyrábať určité tovary kvôli tomu, že ich výroba je nezisková a vyrábať iné, pretože je zisková.
Tým, že sa kladie zodpovednosť za klimatickú zmenu na spotrebiteľov, tak náklady na uhlíkovú daň nesú spotrebitelia. Výrobcovia delegujú náklady na uhlíkovú daň, ktorú platia, na spotrebiteľov. V triednej spoločnosti to znamená, že najmä pracujúca trieda má niesť náklady za klimatickú zmenu a nie kapitalistická trieda. Tento regresívny charakter uhlíkovej dane odhaľuje triedny boj v rámci zeleného obratu – Energiewende a s tým spojených nákladov.
2. Preto by nemali uhlíkovú daň niesť najmä spotrebitelia, ale, naopak, výrobcovia. Výrobcovia by mali pocítiť, že špinavé tovary (teda s vysokým obsahom uhlíka) budú neziskové, pričom tie zelené budú ziskové. Uhlíková daň by nemala mať regresívny, ale progresívny charakter a to buď tým, že z jej výnosov sa bude financovať sociálny štát alebo určitá forma dávky, či negatívnej dane, ktorá vyrovná zvýšené náklady pre spotrebiteľov, alebo ešte lepšie, cenovou kontrolou. Len cenová kontrola všetkých tovarov bude schopná vytvoriť tlak na zisky výrobcov, bude schopná vytvoriť situáciu, keď špinavé tovary budú zrazu neziskové a čisté budú.
3. Regresívny charakter niektorých návrhov uhlíkovej dane sa potom jasne odhaľuje podľa toho, kam majú výnosy z tejto dane plynúť. Pre mnohých, napríklad stranu Zelených v Rakúsku, majú ísť do vreciek výrobcov a veľkých výrobných podnikov, teda do rúk kapitalistov. Výnosy z uhlíkovej dane majú byť použité na úľavy na daniach a poistení pre výrobcov, buď pre všetkých, alebo len pre tých, ktorí sa budú podľa svojvoľných kritérií správať zeleno. Takéto návrhy sa musia jednoznačne odmietnuť a namiesto toho sa musia podporovať progresívne návrhy uhlíkovej dane, kde budú záťaž nákladov niesť výrobcovia a nie spotrebitelia, teda kapitalistická a nie pracujúca trieda. Nech platia za následky svojich konaní tí, ktorí sú za ne zákonne a skutočne zodpovední!
Ako ukazuje doterajší pokrok v tejto oblasti, pri prestavbe hospodárstva na zeleno sa nedá spoľahnúť na trh, a preto by výnosy z uhlíkovej dane mali byť použité na verejnú výstavbu zelenej energie, výskum a na zelené spôsoby spotreby a výroby.
Obrázok: Ilustračný. Zdroj: Pxhere.com
