Kurátorka Agnieszka Kilian v rozhovore s Ivanou Komanickou o výstave My, ľudia v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici.
AK: Indická filozofka Gayatri Chakravorty Spivak raz poznamenala, že aj v rozhovoroch existujú mocenské štruktúry, preto je vždy namieste otázka, kto sa pýta ako prvý alebo či prenechať každej strane rovnaký priestor. Keďže veľmi silne vnímam otázku politiky počúvania a hovorenia, rada by som tento kurátorský výklad poňala vo forme konverzácie. Aj v rámci prípravy samotnej výstavy My, ľudia ma okrem iného zaujímala práve otázka dialógu. Ako používame isté frázy, ako ich opakujeme, ako si ich privlastňujeme – často veľmi úskočným spôsobom. My, ľudia je fráza, ktorú používame opakovane. Prvýkrát sa objavuje v americkej ústave a potom sa opakuje v obrovskom množstve dokumentov, vrátane Všeobecnej deklarácie ľudských práv. V rámci tejto výstavy som sa pýtala, aká je to fráza, aký fiktívny konštrukt predstavuje zámeno “my”? Existuje preň niečo ako spoločný základ?
IK: Môžem ťa prerušiť?
Samozrejme.
Nie je to nezdvorilé?
Určite nie.
Poďme sa teda konfrontovať s politikou interview, teda tým, ako sa spolu zhovárame. To, čo som na výstave mala možnosť vidieť, celkom korešponduje s tým, ako si výstavu uviedla – je hlavne o jazyku a o procesoch subjektivizácie, o tom, ako sa v jazyku stávame subjektmi. Jeden z významov My, ľudia je aj stanovovanie subjektivity, ktoré zahŕňa procesy podriaďovania sa, ukazuje nám, ako sme vedení a ovládaní v jazyku, ale tiež to, ako týmto procesom dokážeme vzdorovať. To po prvé. Moja druhá poznámka odkazuje k názvu My, ľudia, ktorý je napísaný ceruzou nad vstupnými dverami do výstavného priestoru. Ide samozrejme o odkazy ku klasickému architektonickému prvku. Nadpis nad dverami v dejinách architektúry zvyčajne reprezentuje morálku a múdrosť a je vybraný z literárneho textu, avšak na tejto výstave je použité identitárne tvrdenie z politického textu. S týmto vizuálnym náznakom, ktorý nás vovedie priamo do predmetného obdobia, mi ako návštevníčke pri vstupe do výstavy napovedáš, že nám poskytneš iný príbeh o dejinách európskeho osvietenstva, než je obvyklé.
My, ľudia je fráza z preambuly americkej ústavy, niečo, čo sa nachádza na začiatku. Preambula ako konštrukt, presnejšie povedané ako špecifický konštitučný nástroj je produktom osvietenstva, éry prvých písaných ústav. Tento krátky text je vstupom do dlhšieho právneho textu. V priestorových súvislostiach, z hľadiska architektúry textu, má teda vedúcu úlohu. Nechcela som to skrývať, práve naopak, chcela som to zdôrazniť. Je nad nami, umiestňuje nás do istých súvislostí, tak, ako preambula, a použitím konkrétnych slov vytvára istý priestor imaginácie. Rovnako dôležitú úlohu tu ale zohráva aj čas, v ktorom vytvárame špecifické imaginácie. Ide o komplexný a vzájomný vzťah medzi označením a tvorením, ktorý sa objavuje práve v 18. storočí.
Akým spôsobom to môžeme vzťahovať k súčasnej situácii?
Po rozpade Sovietskeho zväzu mal Lech Wałęsa svoj prvý prejav na pôde amerického Kongresu a použil v ňom frázu My, ľudia. Tým, že si privlastnil americkú tradíciu, naznačil, že existuje „spoločný základ“. Jeho postoj vyjadruje skôr ašpiráciu stať sa súčasťou americkej tradície ako potrebu čeliť transformačným výzvam. Vráťme sa späť k výstave. Marina Napruškina vo svojom filme Bohatstvo pre všetkých (2010) poukazuje na stret medzi východoeurópskou a západoeurópskou imagináciou týkajúcou sa komunity a jej ašpirácií. Napruškina požiadala bežných občanov Bieloruska, aby zahrali prejavy nemeckého politika, ktorý v roku 2010 vykresľoval obraz bohatstva pre všetkých. Išlo o súbor pravidiel poskytovania a distribúcie tovaru, zabezpečovanie slobôd, prípravu balíčka sociálnych a ekonomických práv. Toto dielo si zásadným spôsobom kladie otázku onoho „my“. Povedala by som dokonca, že v roku 2018 tento film subverzívnym spôsobom ukazuje zneužívanie zámena „my“ a posun perspektívy v strete medzi severom a juhom.
Je dôležité poznamenať, že mnohé práce uvedené na tejto výstave sú zo začiatku milénia a reflektujú transformačné procesy v Európe. Spomeniem film Joanny Rajkowskej z roku 2006 nazvaný Vzostup pojednávajúci o jednom z najväčších presídlení zo začiatku 90-tych rokov, kedy sa ľudia masívne presúvali zo Sovietskeho zväzu do Izraela. Práve tento presun bol prezentovaný ako vzostup. Tento film stál na začiatku tejto výstavy a podnietil moje premýšľanie o vzťahu medzi triedou, rasou, národnou identitou a vágnosťou istých procesov. Dvaja mladí ľudia (Konrad Pustola a Magda Raczynska) hovoria o svojej prvej pracovnej skúsenosti. Predtým, než sa začali naplno venovať umeniu, pracovali pre bezpečnostnú službu na letisku. Fakt, že sú obaja umelcami, tu zohráva dôležitú úlohu. Vo filme prehrávajú svoje spomienky spred dvadsiatich rokov a to, ako silne zažívali segregáciu či brainwashing bezpečnostnej politiky, pričom si svoju prácu celkom užívali, nakoľko bola spojená s ich triednym a ekonomickým vzostupom. Komentujú tiež, ako sa s touto skúsenosťou vyrovnávajú dnes, so svojim súčasným politickým uvedomením. Keď už hovorím o týchto dvoch dielach, možno by som mohla uviesť podnázov výstavy, ktorým je: Verejný text, súkromné telo. Podnázov odkazuje k individuálnej skúsenosti podriaďovania sa a k formám boja proti textu, ktorý môže, ale nemusí byť spísaný; k sociálnym praktikám a rituálom.
Pre mňa bolo zhliadnutie videa Joanny Rajkowskej najsilnejším momentom výstavy, hoci som netušila, že dvaja protagonisti sú súčasne umelcami, čo by mohlo vrhnúť isté svetlo aj na umenie 90-tych rokov v tomto regióne, ktoré malo obdobné ašpirácie: ísť nahor, ísť na západ, zbohatnúť, ale to je trochu iný príbeh. Pri výstavách vždy postupujem tak, že nikdy si vopred neprečítam informácie o diele alebo kurátorský text. Istý kontext vždy dokážem odčítať a teda to, čo som tu odčítala, bol silný pocit. Silný pocit je slabé slovo – bol to šok a s touto náladou, ktorá ma už počas tejto výstavy neopustí, skúmam obrovský odpor, ktorý vo mne narastá, keď si uvedomujem povahu onoho cynizmu, povahu cynického jazyka. Presídlenie – nie je to eufemizmus? Keď sa touto optikou – alebo skôr náladou – pozerám na výstavu, vnímam ju ako pokus vzdorovať rozšírenému cynizmu, vidím, čo nachádzame, ak sa mu pokúsime vzdorovať: cynizmu každodenného jazyka, ktorý sa odráža aj vo fráze My, mladí ľudia.
Ak sa aj protagonisti pokúšajú racionalizovať svoje konanie, frázami ako „Dvadsaťjeden máš len raz,“ stále tu vyvstáva otázka, nakoľko zodpovední v našich zodpovednostiach skutočne sme. Umelkyňa Kama Sokolnicka sa napríklad rozhodla zrekonštruovať skúsenosť z uhla pohľadu inej osoby. Šlo o deportáciu Amira Ageba, sudánskeho emigranta, ktorý v 90-tych rokoch oznámil na nemeckej polícii, že mu ukradli kabát, a po oznámení tejto krádeže bol zatknutý a v priebehu dvadsiatich dní bol deportovaný do Sudánu. Iste to nebolo v súlade s nemeckou legislatívou. Následkom polohy tela počas transportu deportovaný zomrel. Umelkyňa túto situáciu experimentálne zopakovala. Sokolnicka použila veľmi estetický prístup k tejto situácii, ale týmto prístupom podporila odstup.
Súhlasím s tým, že ide o formálny prístup a že ide o zámer, čo podporuje neónové osvetlenie fotografie. Studené svetlo je súčasťou inštalácie, vnárame sa doň vo všetkých tranzitných miestach vrátane letísk. Ak je architektúra tranzitných miest priestorovou metaforou éry transformácie, potom práve neónové svetlo objasňuje náladu tohto obdobia.
Myslím, že za odstupom sa často ukrýva strach, ten formuje štruktúru sociálnych väzieb. Kŕmi naše mysle rozprávkami alebo príbehmi o homogénnej identite, dáva nám pocit bezpečia. Film Antona Čierneho a Ivana Juricu Prv než bude horieť parlament je založený na slovenských protivojnových filmoch od konca 50-tych až do polovice 60-tych rokov, ale autori tu použili zábery z filmov pre súčasný scenár, v ktorom otvárajú naratív národa ako konštitutívnej rozprávky, spochybňujú korene Slovenského štátu a spytujú jeho väzby na fašizmus. Film je tiež reflexiou súčasnej situácie v regióne. Aj v Poľsku sme dnes svedkami resentimentu nacionalistickej rétoriky. Zvukové objekty Mateusza Kullu si všímajú fašistické štruktúry skutočne eugenickým spôsobom, Kulla pozoruje, ako estetika masovo vyrábaných predmetov vytvára isté postoje, drobné voľby, ako je napríklad voľba fanklubu. Tie sa stávajú príznakové, iba ak použijeme mikroperspektívu.
Je dôležité skúmať, ako tieto štruktúry vznikajú, ale tiež sa musíme pozrieť na to, čo im predchádza. Je to násilie. Násilie, ktoré najprv produkuje mlčanie, následne je mlčanie vypĺňané naratívmi. V Obchode na korze žalujúca postava hovorí: „Budete potrebovať veľa kníh, aby ste to zakryli“. Preto potrebujeme tieto naratívy, ktoré ospravedlňujú a legitimizujú násilie. Niektoré sú celkom nevinné, ako napr. ľudové piesne, niektoré zanedbateľné, ako drobné voľby, o ktorých si hovorila, spôsob, akým riešime veci, ako o nich hovoríme, tón hlasu, ktorý pri tom používame.
Áno, práve to je súčasťou technológie, ktorá vytvára nastavenia, ktoré sú viacvrstevnaté. Technológia prichádza do vyprázdneného priestoru s návrhom; nacionalizmus je jedným z nich. Musíme si pritom uvedomiť, že tieto štruktúry sú založené na opakovaní, čo nás znova privádza k názvu. My, ľudia je jednoducho fráza, ktorú musíme opakovať.
Táto zakladajúca fráza prichádza po násilí, konštituovanie prichádza po násilí ako forma dohody ako urovnať situáciu, vyplniť medzeru v pamäti, ktorú vymazáva mlčanie a násilie.
S videom americkej umelkyne Howardeny Pindell sa síce vraciame do 80-tych rokov, ale pre mňa je v ňom niečo z našej súčasnej situácie, situácie rasizmu bez rasistu, s novými druhmi segregácií. Video umelkyňa vytvorila, keď stratila pamäť, robila ho ako formu špecifickej terapie. Prehrávala svoje rané spomienky na udalosti, ktoré sa ukázali ako jasne rasistické. Vo videu figuruje aj biela postava, ktorú hrá samotná autorka, ktorá používa drobné výhrady ako „Och, skutočne?“ až po „To sa ti naozaj prihodilo? Musíš byť paranoidná.“ Toto dielo nám ukazuje, ako je telo testované vo vzťahu k vlastnému hlasu, ktorý nie je celkom jeho vlastným.
Myslím, že by sme mohli konštatovať, že v skutočnosti toto video otvára tému spravodlivosti. Na prvý pohľad vidíme rozhranie paranoidného ja, ktoré konfrontuje svoje spomienky plné skutočného násilia so spoločensky neprípustnou reflexiou takejto skúsenosti. Pre mňa je zaujímavé prepojiť tieto dve veci, lebo nám umožňujú uvedomiť si, že spravodlivosť sa rodí z tejto paranoje.
Je veľká otázka, odkiaľ prichádzajú naše nároky. Nárokovať si niečo je aktom uzurpácie, predstavuješ si pritom alternatívny svet, alternatívnu situáciu. V tomto zmysle by som hovorila o paranoji, máš paranoidnú víziu čohosi. Paradoxne teda možno tvrdiť, že tu existuje úzky vzťah medzi paranoidnou skúsenosťou a aktom nárokovania si vlastných práv, nárokovania si spravodlivosti. Na výstave sú ďalšie práce, ktoré prediskutovávajú podobné témy, podobné vzorce, štruktúry, ktoré zakrývajú násilie, ktoré ich predchádza so stratégiami, ktoré reorganizujú a reštrukturalizujú logiku v rámci istého textu. Nechcem však hovoriť priveľa, čo už, mimochodom, robím, ospravedlňujem sa za to. Je to mocenská situácia, priznávam. (smiech)
My, ľudia (We, the People), výstava s medzinárodnou účasťou prezentuje aktuálnu tému: čo robí z indivíduí (ja) komunitu (my, ľudia). 18. septembra 2018 – 4. novembra 2018, Stredoslovenská galéria Banská Bystrica
Autori: Agnieszka Piksa, Anton Čierny, Howardena Pindell , Ivan Jurica, Jaro Varga & Dorota Kenderová, Joanna Rajkowska, Kama Sokolnicka, Marina Naprushkina, Mateusz Kula, Nura Qureshi, Rupali Patil
Kurátorka: Agnieszka Kilian
Použité fotografie:
Kama Sokolnicka
Amir Ageeb
serigrafia, Lufthansa Blue Pantone na papieri, ktorý zostal po tlači náboženských kníh, lano, lepenka, osvetlenie s modrým filtrom, 2018
Joanna Rajkowska
Hore!, video, 2006, 14’07”
Ivan Jurica & Anton Čierny
Prv, než bude horieť Parlament, video, 2017, 14’56”
