Prídelový systém dnes vnímame ako obmedzujúce opatrenie z čias vojen či ekonomických kríz. Za druhej svetovej vojny sa však v Británii stal natoľko populárnym, že ľudia sami požadovali jeho sprísnenie. George Orwell tento fenomén využil na budovanie medzinárodnej antifašistickej solidarity a boj za globálnu spravodlivosť. Text Brucea Robbinsa z kanadského portálu Aeon prekladá Martin Makara.
„My sme 99 percent!“ Hoci nás tieto slová burcujú už od protestov Occupy Wall Street v r. 2011, už vtedy nám bolo jasné, že toto číslo nie je presné a ani takým nemalo byť. 99 percent jednoducho nevzniklo tak, že by niekto prepočítal počet ľudí a ich ekonomickú situáciu a zistil, že ide o presnejšie číslo než 92, 85 či 66 percent. 99 percent sa uchytilo ako slogan preto, lebo vyjadruje obludnosť stále sa zväčšujúcej nerovnosti. Globálna perspektíva však toto číslo obracia takmer úplne naruby. Z celosvetového pohľadu patria Londýnčania, Newyorčania či Sydneyčania ak nie k top percentu, tak iste medzi 10 percent najmajetnejších ľudí sveta, a nie spodných 99 percent, ako to o sebe tvrdia.
Množstvo pozorovateľov si všimlo, že tzv. rozvinuté krajiny spotrebúvajú neprimerané množstvo svetových zdrojov. Z globálneho hľadiska je boháčov početne málo, ale oproti ostatným spotrebúvajú omnoho viac tovarov a služieb. Produkujú tiež viac odpadu a emisií. Pri zvážení medzinárodného kontextu umierajú boháči neskôr a o detskej podvýžive u nich sotva môže byť vôbec reči. Ekonóm Branko Milanovic v tejto súvislosti už desaťročia tvrdí, že vnútronárodná nerovnosť – nech je akokoľvek nespravodlivá – je len slabým odvarom nerovnosti medzi národmi.
Aj napriek tomu však len málokto z tých, ktorí globálnu nerovnosť považujú za problematickú a neprijateľnú, nastoľuje problém takto. Väčšinou počujeme argumenty, že na globálnej úrovni veci sú ako sú a zbytočné táranie ničomu nepomôže. Ekonomika je nadnárodná a ak by aj národná politika fungovala podľa našich prianí, stále je svojím dosahom obmedzená na štát. Ani tam, kde sú slobodné a spravodlivé voľby, nemajú občania právo hlasovať o „cudzincoch“ – a to i napriek tomu, že národné politiky majú na obyvateľov iných krajín často priamy vplyv. Keďže cudzinci nemajú volebné právo, ktorá strana sa bude zasadzovať za globálnu ekonomickú rovnosť? Kto vôbec túto otázku nastolí?
Nuž, urobil to napríklad George Orwell. Jeho prístup ostáva dodnes poučný.
V provokatívnej eseji Not Counting Niggers (Čierni sa nerátajú, 1939) napísal, že odmieta klamať o príjmových nerovnostiach medzi Anglickom a Indiou. Tieto nerovnosti sú podľa Orwella také veľké, že ich možno vidieť letmým pohľadom na ulici: už len noha Inda je zvyčajne chudšia ako rameno Angličana. „Pri pohľade na periférne ulice Sheffieldu si to človek nemusí uvedomiť, ale pomer príjmu priemerného Brita a Inda je dvanásť ku jednej. Ako v takýchto podmienkach možno rozvíjať antifašistickú solidaritu?“ pýta sa Orwell v recenzii, ktorú v r. 1943 napísal na knihu svojho priateľa Mulka Raj Ananda. Orwell Britom vysvetlil, že „Indi odmietajú uveriť, že v Európe existuje triedny boj. V ich očiach je aj mizerne platený a utlačovaný anglický robotník vykorisťovateľom.“ Nielen, že indický pohľad nepovažoval za pomýlený, ale veľmi pravdepodobne sa s ním Orwell dokonca stotožňoval. „V kapitalizme,“ píše v knihe The Road to Wigan Pier (Cesta k Wigan Pier, 1936), „si Anglicko užíva relatívne pohodlie, na ktoré na pokraji vyhladovania pracujú stovky miliónov Indov.“ O šesť rokov neskôr dodáva: „Absolútna väčšina britského proletariátu nežije v Británii, ale v Ázii a Afrike… Toto je systém, z ktorého žijeme…“ Orwell rozpoznal, že z globálnej perspektívy boli mizerne zaplatení a utláčaní anglickí robotníci skutočne vykorisťovateľmi.
V temnej zime rokov 1941 – 1942 pracoval Orwell v BBC Eastern Service, kde pripravoval podklady pre rádiové vysielanie v Indii a dohliadal naň. Jeho úlohou bolo mobilizovať podporu pre britské protinacistické vojnové úsilie – získavať ju od obetí britského kolonializmu v čase, keď jeho priatelia živorili v britských väzniciach za boj o indickú nezávislosť.
V BBC Orwell objavil spôsob, ako sa posunúť vpred. Vedel, že ho počúvajú Angličania aj vykorisťovaní Indi, a preto začal hovoriť o prídeloch, konkrétne o popularite prídelového systému medzi Angličanmi. Jeho prvé týždenné spravodajské vysielanie, Money and Guns (Peniaze a zbrane) z 20. januára 1942, informovalo indických poslucháčov, že Angličania pre vojnu obmedzili svoju spotrebu. „Akonáhle sa začne vojna, každý národ si musí zvoliť medzi zbraňami a maslom… Keďže Anglicko je ostrov a lodná doprava je náročná, importovaným materiálom nemôžu (pracujúci ľudia) plýtvať.“ A doplnil: „luxus, ktorého sa počas vojny treba vzdať, je prepychové jedlo a pitie, módne šaty, kozmetika, voňavky – to všetko si vyžaduje buď priveľa práce alebo vzácnych importovaných materiálov…“
O tri týždne Orwell v téme stále pokračoval a trval, že jeho prídelový systém nepodporuje len on, ale aj masy. 14. marca napísal, že „na prídelové obmedzenia sa nikto nesťažuje“. „Naopak, verejnosť požaduje sprísnenie prídelových opatrení, aby sa raz a navždy porátala so sebeckou menšinou, ktorá sa správa, akoby Británia vo vojne vôbec nebola.“ Dokonca samotnej vláde, ktorá prídelový systém zaviedla, sa tento entuziazmus nepozdával. Pohrozili mu prepustením a citovanú pasáž ministerstvo informácií cenzurovalo.
Prečo vytrval? Nemôžeme to tvrdiť s istotou, ale najpravdepodobnejšie je, že vycítil, čo India potrebuje počuť. Antifašistická solidarita by nebola možná bez toho, aby vykorisťovaní Indi uverili, že spravodlivejšie rozdelenie svetových zdrojov je možné a že s globálnou nespravodlivosťou možno skoncovať. Popularita prídelového systému ukázala, že pri správnom zdôvodnení sú občania rozvinutých krajín ochotní sa dobrovoľne uskromniť. Ak sa to podarilo za vojny, mohlo by to vyjsť aj v čase mieru. Je mnoho spôsobov, ako koláč bohatstva rozdeliť. Nijaký prírodný ani ekonomický zákon nestanovil, že pomer britskej a indickej spotreby musí byť navždy dvanásť ku jednej.
Pri presadzovaní prídelového systému vo vysielaní v BBC sa Orwell riadil nekompromisnou logikou. Racionalita, ktorá žiadala spravodlivosť pre všetkých, sa mu videla príliš odmeraná a preto neschopná podnietiť akékoľvek dôležité politické hnutie za celosvetovú spravodlivosť. Avšak vojnová skúsenosť s prídelovým systémom v sebe spojila racionalitu so skutočne ľudovou vášňou. Nešlo o divokú a šovinistickú vášeň, ktorá sprevádza dnešné populizmy, ale o emóciou nasýtenú zmyslom pre spravodlivosť. Z takejto perspektívy spravodlivosť v globálnom meradle už nespôsobila – a ani dnes nepôsobí – až tak utopicky.
Fotografia: ženy v Londýne r. 1945 čakajúce v rade na prídel koláčov. Zdroj: Imperial War Museum/Wikimedia Commons.
