Kniha Súmrak demokracie s podtitulom Zvodné lákadlo autoritárstva pochádza z pera Anny Applebaumovej, známej americkej žurnalistky a autorky populárno-historických prác zväčša s problematikou tzv. postkomunistickej Európy. Reaguje v nej na politický fenomén, ktorý by sme mohli nazvať vzostupom populistickej pravice konzervatívno-nacionalistického ideového zamerania v ostatných rokoch. Časti knihy boli v priebehu rokov 2018 – 2020 publikované v časopise Atlantic a novinách Washington Post, ktoré sú Applebaumovej publikačnou doménou. Pre slovenský knižný trh titul pripravilo vydavateľstvo N Press pod redakčnou taktovkou Milan M. Šimečku. Ten v úvode chváli autorkinu „novinársku zvedavosť a intelektuálnu poctivosť“ a jej odhodlanie prísť na koreň aj zdanlivo iracionálnym ruptúram v dejinách. Taktiež poukazuje na aktuálnosť opisovanej problematiky v čase, keď údajne hrozí, že systém liberálnej demokracie „spláchne revolučná vlna konzervativizmu“ (s.11).
Kniha sa začína a končí symbolickou scénou večierku: prvý sa odohral v r. 1999 v dome autorky a jej manžela, prominentného poľského politika, za prítomnosti hostí z politických, novinárskych a umeleckých kruhov, z ktorých mnohí sa neskôr autorke odcudzili. V danom čase však tvorili jednotnú entitu, ktorú možno pracovne nazvať „kompaktnou pravicou“ 90. rokov, kde ešte nebolo badať neskoršie ruptúry na osi nacionalizmus – globalizmus a liberalizmus – konzervativizmus. Druhý večierok sa uskutočnil na tom istom mieste o 20 rokov neskôr, v roku 2019, už bez účasti mnohých hostí, ktorí sa medzitým odklonili od spoločného euroatlantického kurzu a nastúpili cestu k nacionalistickému partikularizmu a podpore „otvorene autoritárskych myšlienok.“
V texte je prítomná silná príbehová zložka, v rámci ktorej Applebaumová načrtáva biografický prierez viacerých postáv súčasnej euroskeptickej pravice (väčšinou ide o autorkiných osobných známych) a pokúša sa prísť na to, prečo opustili cestu „racionality“ a nechali sa zlákať rôznymi formami antiliberálneho autoritárstva. V rámci týchto ponorov na hranici historickej analýzy a osobnej reminiscencie potom autorka dáva priestor pomerne širokej škále dôvodov, kvôli ktorým sa jej bývalí priatelia (a iné prominentné postavy súčasnej politiky) formovali spôsobom, ktorý ich postavil na druhú strany barikády proti otvorenej euroatlantickej spoločnosti. Poukazuje pritom na údajnú logickú iracionalitu a morálnu nekonzistentnosť ich konania.
Napríklad Applebaumovej maďarská známa, historička Mária Schmidtová, bola v minulosti účastníčkou maďarského disentu, aby sa neskôr, ako intelektuálka poplatná vláde Viktora Orbána, podieľala na skorumpovaní a ideologizácii časopisu Figyelő, metódami, ktoré pripomínajú praktiky bývalého režimu, voči ktorému sa Schmidtová formálne so všetkou vehementnosťou vyhradzuje. Stredoeurópski autoritári sú totiž podľa Applebaumovej frustrovaní z toho, že musia byť len napodobňovateľmi „západného demokratického projektu“ založeného na univerzálnych hodnotách slobody a demokracie a neuvedomujú si, že vo svojej zúfalej snahe prísť s niečím novým a osobitým len vykrádajú tematicko-hodnotový obsah angloamerickej alt-right. Často sú za tým zištné dôvody alebo neukojené osobné komplexy. Bývalý aktivista poľského odborového hnutia Solidarność, Jacek Kurski, predstavuje práve tento typ zatrpknutého závistlivca, prahnúceho po moci, ktorému sa neušlo „miesto na slnku“ v postkomunistickom Poľsku Lecha Wałęsu a ktorý sa spojil s vládnou stranou v nádeji na kariérny postup.
Proti súčasnému Poľsku a Maďarsku, ktoré zišli zo sľubnej cesty pluralitnej demokracie 90. rokov, autorka ako kontrast uvádza príklad amerického systému voliteľov (electors) poukazujúc na fakt, že už americkí otcovia zakladatelia (Thomas Jefferson, Alexander Hamilton a ďalší) si boli vedomí „iracionálnych vášní“ v človeku a s nimi spojených „excesov“, ktorých sa môžu dopustiť nevzdelané davy, keď svojou „nerozumnou“ voľbou privedú k moci tyrana. Práve tomu mali zbory voliteľov v ich pôvodnej funkcii zabrániť. Tu sa začína jedna z hlavných myšlienkových nití knihy: konflikt medzi racionalitou a iracionalitou, pričom politický systém Spojených štátov, vo svojej klasickej liberálnej podobe definovaný intelektuálmi ako Jefferson, predstavuje u autorky ideálny prototyp štátneho zriadenia založeného na racionalite. Toto zriadenie následne čelí permanentnému nebezpečenstvu „nerozumných vášní“ (použijúc výraz 18. storočia), či už by prichádzali z pravej alebo ľavej strany politického spektra.
Ďalšou dominantnou rovinou knihy, ktorú Applebaumová rozvíja hneď v úvode, je psychologizmus, resp. pokus o psychologickú charakteristiku svojich politických protivníkov. Opierajúc sa o austrálsku autorku Karen Stennerovú, píše o osobnostných predpokladoch určitých ľudí k autoritárstvu, ľudí, ktorí „nedokážu tolerovať komplexnosť myšlienok v demokratickej diskusii“ a spája ich „antipluralistický inštinkt“. Konkrétne ideologické afiliácie sú v tomto smere druhoradé. Citujúc autorku: „Jednoducho povedané, autoritárstvo oslovuje ľudí, ktorí nevedia tolerovať zložitosť: na tomto inštinkte nie je nič inherentne „ľavicové“ alebo „pravicové.“ Je antipluralistický….Nie je podstatné, či jeho nositelia odvodzujú svoje postoje od marxizmu či nacionalizmu.“ (s.30) Autoritárstvo u Applebaumovej „predstavuje spôsob myslenia, nie konkrétny ideový smer.“ Jediná politická ideológia, ktorá je v Applebaumovej knihe plne vyňatá z nebezpečenstva politického zneužitia a vôbec spod akejkoľvek kritiky, je klasický pravicový liberalizmus.
V druhej kapitole (Ako víťazia demagógovia) Applebaumová opisuje model neliberálneho štátu, za vznik ktorého je podľa nej zodpovedný Lenin s jeho „pohŕdaním k demokratickým inštitúciám“, keď ako prvý v moderných dejinách vytvoril politický systém, kde okrem nedemokratickosti vládol aj odpor voči prirodzenej súťaži a odmeňovaniu zásluh. Ľudia v Sovietskom zväze sa nedostávali k funkciám a pracovným príležitostiam na základe inteligencie a schopností, ale na základe lojality strane a toho, ako hlasno a demonštratívne túto lojalitu vyjadrovali. Leninovo Rusko je podľa Applebaumovej extrémnym príkladom neliberálneho štátu, rovnako ako Hitlerovo Nemecko, ktoré s ním (podľa očakávania) stavia na jednu misku váh.
Charakteristická črta súčasného autoritárstva však spočíva v niečom inom. Moderní autokrati svojich oponentov nezatvárajú do koncentračných táborov. Stačí im kontrolovať pomocou verných úradnícko-politických kádrov kľúčové štátne a kultúrne inštitúcie a, samozrejme, médiá. K takýmto štátom v súčasnosti patrí napríklad Putinovo Rusko alebo Filipíny prezidenta Duterteho. Problém v tejto politickej úvahe tkvie v čiernobielom videní autorky, ktoré sa miestami spája s účelovým naivizmom. Takto napríklad podáva konflikt medzi stúpencami autoritárstva a slobodnej (v jej ponímaní) spoločnosti liberálnej demokracie:
„Môžete to nazvať všelijako: nepotizmus, únos štátu (tu prekladateľ vynechal slovo korupcia, ktoré v origináli končí vetu). Ale ak chcete, dá sa to opísať aj pozitívnymi termínmi: je to koniec odpudivých konceptov typu meritokracie, politickej konkurencie a slobodného trhu, teda princípov, ktoré z definície nikdy nepomáhali menej úspešným. Ak chcete žiť v spoločnosti, ktorú riadia talentovaní ľudia, výrazy ako zmanipulovaní a nesúťaživý systém znejú škaredo. Lenže ak je váš prvoradý záujem iný, čo je na tom zlé?“ (s.39)
Obrovské problémy globálneho liberálneho kapitalizmu teda Applebaumová odbíja vetou, že tento systém „riadený talentovanými ľuďmi,“ zo svojej prirodzenosti nikdy neodmeňoval menej úspešných, ktorí sú preto zatrpknutí a snažia sa ho nahradiť rigoróznejším politickým zriadením.
Aby teda súčasní autoritári čelili výzve otvorenej spoločnosti globálneho kapitalizmu (namiesto tohto pojmu Applebaumová uprednostňuje slovo demokracia), ktorá favorizuje čistý talent a nadanie a na základe neho vyzdvihuje (vždy len) schopných ľudí na najvyššie a riadiace funkcie, prichádzajú s taktikou “stredne veľkého klamstva”. Tento termín liberálneho historika Timothyho Snydera vo svojom obsahu korešponduje s relatívnou politickou “umiernenosťou” nových autoritárov oproti ich totalitárnym inšpiráciám z prvej polovice 20. storočia. Tak ako už nezriaďujú koncentračné tábory na likvidáciu svojich politických odporcov, aj v rovine ideologickej manipulácie sa vzdali gigantických naratívov, ktoré v totalitných režimoch (Applebaumová opäť uvádza príklady zo Sovietskeho zväzu a Hitlerovho Nemecka) prestupovali doslova každú čiastočku života spoločnosti. Namiesto toho vyžadujú od svojich verných posluhovačov (autorka používa termín úradníci režimu – regime clerks-, ktorý pán Tkačenko z neznámeho dôvodu prekladá ako klerikovia), aby sa angažovali v „alternatívnej realite“, teda klamstve a manipulácii len v určitých vyhranených tematických poliach a v určitom čase. Celoplošný príliv svetonázorovej propagandy vystriedali omnoho sofistikovanejšie spôsoby drobnej manipulácie opierajúce sa o moderné marketingové techniky.
Všetko toto Applebaumová vyjadruje v rámci širšieho konceptu kritiky svojich ideologických protivníkov, v tejto práci najmä populisticko-nacionalistickej pravice konzervatívneho hodnotového zamerania.
V podvedomí čitateľa vzniká dojem, že v systéme globalizovanej liberálnej demokracie, ktorý Applebaumová obhajuje, propaganda absentuje. Applebaumová totiž ponúka ideologicky čistý substrát liberálnej demokracie, jej dokonalú, vo vzduchoprázdne existujúcu podobu, kde sú všetky inštitúcie nezávislé, navzájom sa kontrolujú, médiá sú kritické a neslúžia záujmom len určitej zložky populácie, najväčšia odmena sa dostane vždy len tým najschopnejším a najtalentovanejším bez ohľadu na sociálny alebo rasový pôvod a pod.
Oproti tejto idealistickej koncepcii, založenej na princípoch rozumu stavia autorka potom nacionalistickú konzervatívnu pravicu, v jej „reálnej“ podobe historicky ukotvených politických rozhodnutí a prešľapov. V takomto svetle sa potom reálpolitika Orbánovej strany Fidesz, poľského hnutia Právo a spravodlivosť, amerického prezidenta Donalda Trumpa, či britského premiéra Borisa Johnsona prezentuje ako výsledok plytkých osobných ambícií, komplexov, nenávisti, nedostatku intelektových schopnosti, nostalgického ľpenia na minulosti, duševnej rigidity a najmä iracionality. Oproti čistému idealizmu liberálnych filozofických východísk stavia teda Applebaumová realizmus konkrétnych politických subjektov v konkrétnom historickom čase. Ak chce autorka byť myšlienkovo koncízna, mala by ako „konfrontačný materiál“ ku teoretickým koncepciám liberála Jeffersona postaviť iné teoretické koncepcie z opačného tábora, povedzme, myšlienky konzervatívca Edmunda Burka a nie, ako to robí, politické prešľapy konkrétnych ľudí, ktorých (teoreticky) inšpirovali niektoré konzervatívne myšlienky. Avšak presne takýmto spôsobom stavia Applebaumová svoju argumentáciu: oproti ideálu vlastného názorového presvedčenia (ktoré vníma mimo ideologických rámcov ako samozrejme žiaduce pre každého rozumného človeka) stavia politickú realitu svojich ideologických protivníkov, často „okorenenú“ priehrštím osobných kompromitujúcich detailov (konzervatívna poľská politička má syna gaya, americká redaktorka, vychovávajúca tri adpotované deti zo zahraničia, sa na verejnosti vyhradzuje voči imigrácii a pod.) a na báze týchto osobných príbehov si potom potvrdzuje teoretické závery o „správnej ceste“ liberálnej demokracie a nebezpečenstvách, ktoré jej hrozia z ľavej a pravej strany politického spektra. Obidve alternatívy liberálnej demokracie (konzervatívnu a socialistickú) nazýva katastrofickými fantáziami (disastrous phantasies).
Avšak aj Applebaumová je napriek proklamovanej objektivite zakotvená v konkrétnom historickom časopriestore. Je to časopriestor, resp. názorová optika studenej vojny. Na krajiny strednej Európy (autorka vytrvalo používa termín východná Európa) implicitne nazerá ako na zaostalý (aj v politickom zmysle) región, ktorému po páde „komunizmu“ predstála náročná a dlhá cesta plná prekážok a výziev od totality sovietskeho typu k proamerickej a proeurópskej liberálnej demokracii a ktorých progres (alebo postávanie) na tejto ceste hodnotí z pozície predstaviteľky „vyvoleného“ amerického národa, hoci sama takúto pozíciu, resp. jej kritiku, ironizuje.
Tento pohľad z vrchu v duchu nevysloveného predpokladu „viem lepšie posúdiť vašu vlastnú situáciu než vy sami“ je nenápadne citeľný medzi riadkami na mnohých miestach knihy, napríklad pri opise múzea totalitných režimov Teror Háza v Budapešti, kde s poľutovaním konštatuje: „Oneskorené maďarské pokonanie sa s komunistickou minulosťou…nepomohlo zabetónovať rešpekt voči vláde zákona tak, ako som si predstavovala,“ (s.55) implicitne vyjadrujúc predpoklad, že v minulosti Maďarsko rešpekt voči „vláde zákona“ nepoznalo.
Obracajúc sa na západoeurópsky ( najmä angloamerický) politický kontext pomenúva Applebaumová ďalšiu príčinu odklonu k bizarným formám krátkozrakého euroskeptického populizmu. Stalo sa tak v jednej z krajín, kde sa rodila myšlienka európskej integrácie: vo Veľkej Británii. Dôvod tkvie v idealizácii nostalgicky chápanej minulosti, keď bola Británia svetovou veľmocou, mohla diktovať pravidlá a nemusela sa „prispôsobovať“ Nemecku alebo Francúzsku. Tento typ zvrátenej nostalgie funguje ako iracionálne podhubie u politikov typu Boris Johnson. Ide však, rovnako ako pri snahe prísť s novým politickým modelom u „východoeurópskych“ štátov, o prenasledovanie chimér.
V priestore celej knihy Applebaumovej účelovo splýva pravicový extrémizmus s (prakticky akýmkoľvek) ľavicovým prejavom, ktorý vníma ako manifestáciu opačného politického extrémizmu nebezpečného pre demokraciu. Najvýraznejšie sa tento zámer prejavuje v detailoch, odrážajúcich penzum ideologických záverov braných ako samozrejmé. Odsek, kde sa opisuje nebezpečenstvo, ktoré pre francúzsku demokraciu predstavuje strana Marine le Pen, je napríklad zakončený takto: „keď gilets jaunes—žlté vesty, antiestablišmentoví anarchisti – na jar 2019 pri protestoch zvrhli sochu Marianne, ženského symbolu republiky a stelesnenie abstraktného štátu.“ (s. 168). Anarchisti z hnutia Žlté vesty sa teda v symbolickom akte zhodenia sochy – symbolu republiky odhalili ako hnutie, ktoré predstavuje priamu hrozbu pre francúzsku demokraciu
Opakovane poukazujúc ma neschopnosť autoritárov prijať samotný koncept diverzity názorov a taktiež na ich zvrátenú fixáciu na idealizovanú minulosť, Applebaumová vyjadruje nostalgiu za obdobím na sklonku studenej vojny, keď naprieč pravým spektrom panovala súdržnosť a slovné spojenie „byť pravičiarom“ malo ustálený a v hlavných črtách jednotný význam napriek rozličnej motivácii jednotlivých skupín:
„Pred rokom 1989 amerických antikomunistov…spájalo odhodlanie čeliť Sovietskemu zväzu…Niektorí sa vrhli do zbrane, pretože sa ako diplomati či reálpolitici obávali tradičnej ruskej agresivity skrytej pod pláštikom sovietskej propagandy, obávali sa jadrovej vojny a záležalo im na americkom vplyve vo svete. Ďalší…sa nazdávali, že bojujeme proti totalitarizmu a za politickú slobodu a ľudské práva. A ako sa ukázalo, ešte tu bola ďalšia skupina, ktorá proti Sovietskemu zväzu bojovala preto, lebo sovietska ideológia bola otvorene ateistická a títo ľudia boli presvedčení, že Amerika stojí na strane boha.“ (s.152)
Táto súdržnosť v znamení „optimistického konzervativizmu“ reaganovskej éry sa však za posledné decéniá stala minulosťou. Kým ešte v r. 2008 boli Applebaumovej konzervatívni kolegovia schopní spoločne s liberálmi odsúdiť agresiu Ruskej federácie v rusko-gruzínskej vojne, dnes by podobný konsnezus naprieč americkým politickým spektrom nebol možný. Jedným z dôvodov tohto stavu je podľa Applebaumovej to, že jej kolegovia na opačnej strane politických barikád „stratili vieru v americkú demokraciu“ a v schopnosť Spojených štátov „konať dobro“ na aréne svetovej politiky. Príznačná je dichotomická lexika na rovine etiky, ktorá do roviny konkrétnej zahraničnopolitickej aktivity štátu vnáša križiacky zápal v menej boja za abstraktné a absolútne dobro proti hrozbe „zla“ a charakteristický druh pseudoreligiozity zaváňajúcej obdobím spred tridsiatich rokov: v politický systém Spojených štátov treba „veriť.“
V záverečnej kapitole načrtáva Applebaumová v súvislosti s pandémiou Corona vírusu dva scenáre budúceho vývoja: štáty sa buď uzavrú do seba, dôjde k posilneniu autoritárskej politiky, vzrastu nacionalizmu a „jej druh ľudí“ (kozmopolitní liberálni intelektuáli) bude odsúdený na zánik, prípadne zabudnutie alebo svetová pandémia inšpiruje vznik novej globálnej solidarity , ktorá bude spojená so zvýšenou opatrnosťou ľudí proti konšpirátorom a demagógom.
Riešenie vidí vo „vytváraní nových koalícií“ na pozadí rozporov a frakcionárstva, ktoré podľa autorky vnáša do spoločnosti každé autoritárstvo. Cieľom týchto nových spojenectiev má byť prinavrátenie zmyslu liberálnym a demokratickým hodnotám, opísaných v typicky čiernobielom kľúči boja dobra so zlom: „Spoločnými silami môžeme dosiahnuť, aby staré a prekrútené slová ako liberalizmus opäť dostali význam; spoločne môžeme vzdorovať klamstvám a klamárom; spoločne môžeme prísť s novou podobou demokracie v digitálnom veku.“ (s. 176)
Dané “ozmyslenie” však Applebaumová nechápe ako prehodnotenie, skôr ako efektívne preskupenie síl v boji so spoločným nepriateľom: “Odjakživa sme vedeli alebo sme mali vedieť, že sa nás pokúsia osloviť alternatívne vízie našich národov. Keď však budeme našľapovať v temnote, možno zistíme, že spolu im dokážeme odolať.” (s. 177)
Zaujímavé je v prvej vete pôvodné sloveso „zatiahnuť“ alebo „vtiahnuť“ (draw in, prekladateľ zvolil výraz osloviť, čo je významovo vágnejšia a menej expresívna alternatíva), ktoré v tomto zmysle konotuje podľahnutie scestným myšlienkam spomínaných alternatív. Zvolená lexika opäť odkazuje na pseudonáboženské chápanie zmeny liberálno-trhovej politickej paradigmy ako zvedenia zo správnej cesty liberálnej demokracie, ktorú Applebaumová považuje (v podobe, v akej bola praktizovaná po skončení studenej vojny), leibniczovsky povedané, za „najlepší z možných svetov.“
Jeden z paradoxov podobného prístupu spočíva v tom, že ľudia Applebaumovej ideologického razenia na jednej strane obviňujú časť svojich protivníkov (ak sú konzervatívci) zo statického spiatočníctva a nostalgickej fixácie na idealizovanú minulosť, na druhej strane proti inej časti svojich politických protivníkov (ktorí sú paušálne označovaní ako extrémisti, či už pravicoví alebo ľavicoví) používajú argument o nebezpečenstve zmeny spoločensko-ekonomického systému, ktorá zákonite povedie k hrôzam totalitarizmu.
So záverom knihy sa dá súhlasiť do tej miery, že prinavrátenie „strateného“ významu pojmu liberalizmus pravdepodobne nebude možné uskutočniť v reaganovsko-thatcherovskom duchu studenej vojny a boja proti absolútnemu zlu v mene absolútneho dobra s presvedčením o predurčenosti jedného štátu alebo civilizačného celku šíriť liberálnu demokraciu, individuálnu slobodu a trhové hodnoty do celého sveta. Ak myslí Applebaumová svoju snahu o hodnotové ozdravenie súčasnej politiky vážne, bude musieť svojmu kritickému objektívu podrobiť aj vlastné ideologické východiská. Takýto krok by však bol možný len za (krajne optimistického) predpokladu, že aj svoju svetonázorovú sústavu Applebaumová začne chápať ako ideologický odraz konkrétnych politicko-spoločenských preferencií a nie za esenciu abstraktnej racionality.
Anne Applebaumová: Súmrak demokracie
Preklad: Peter Tkačenko
Bratislava, N Press, 2020