Mnohých ľudskoprávnych aktivistov isto potešilo, keď prezidentka Čaputová počas júlovej návštevy čínskeho ministra zahraničných vecí Wanga Ji vyjadrila znepokojenie a obavy zo zhoršujúcej sa situácie v oblasti ochrany ľudských práv v Číne.
O pár týždňov nato Čaputová navštívila francúzskeho prezidenta Macrona. Na spoločnom tlačovom vyhlásení označila Francúzsko za blízkeho partnera a spojenca a zdôraznila, že krajiny zdieľajú spoločné hodnoty.
Zdá sa, že slovenská prezidentka pokračuje vo svojom boji za spravodlivosť, ktorý bol aj pilierom jej predvolebnej kampane. Ak Čína porušuje ľudské práva, je zrejme správne ju kritizovať a naopak, Francúzsko je demokratická krajina (a navyše náš spojenec), a zrejme preto k nemu výhrady nevyslovujeme. Ako sú ale na tom Francúzsko a Macron v otázke presadzovania ľudských práv? Naozaj tam niet čo kritizovať, alebo Francúzi pokračujú v neokoloniálnej politike obmedzujúcej ľudské práva aj za liberálnej vlády Emmanuela Macrona?
Frank CFA
Kľúčovým prvkom vo vzťahu medzi Francúzskom a jeho bývalými kolóniami je frank CFA. Pôvodne išlo o koloniálnu menu, ktorá vznikla v roku 1945 a akronym CFA znamenal „francúzske kolónie v Afrike“. Na prelome 50. a 60. rokov minulého storočia väčšina bývalých francúzskych kolónií podpísala výmenou za nezávislosť tzv. Dohody o spolupráci, v ktorých sa zaväzovala pokračovať v používaní starej koloniálnej meny. Akronym ostal rovnaký, len získal nový význam: frank francúzskeho spoločenstva v Afrike. Z kolónií sa stali formálne suverénne štáty a z kolonializmu história plynule prešla do neokolonializmu.
V čom tento neokolonializmus v menovej oblasti spočíva? V prvom rade sa nedá povedať, že by bývalé francúzske kolónie mohli hovoriť o suverénnej monetárnej politike. Francúzsko má svojich zástupcov v radách centrálnych bánk oboch oblastí používajúcich svoju verziu franku CFA – strednej a západnej Afrike – a títo majú právo veta v otázkach úrokových mier, či menovania guvernérov. Bez francúzskeho súhlasu jednoducho k žiadnym zásadným zmenám nemôže dôjsť.
Naopak, frank CFA je pevne naviazaný na euro (predtým na francúzsky frank) a o jeho hodnote rozhoduje Paríž, ako sa to stalo napríklad v roku 1994, keď došlo bez akejkoľvek konzultácie s africkými lídrami k devalvácii o 23 %.
Kľúčovým prvkom dohody je držba minimálne 50 % devízových rezerv členov oblasti CFA francúzskym Ministerstvom financií na tzv. Operačnom účte. Na oplátku je africkým štátom na papieri zaručená konvertibilita ich meny. Členovia CFA však nevedia, kam sú tieto peniaze investované a ani aké výnosy z nich plynú. Rozdiely v úrokových mierach medzi francúzskym priemerom a africkým kapitálom na Operačnom účte ukazujú, že africké krajiny dotujú francúzsky rozpočet a údajne čiastočne pokryli pôžičky pre bankrotujúce európske štáty počas nedávnej hospodárskej krízy.
Dopady neokolonializmu
Neokoloniálny mód fungovania monetárnej politiky v subsaharskej Afrike má neblahé dopady na spoločnosti v tejto oblasti. Vysoké úroky znemožňujú tvorbu peňazí, ktorý by výrazne uľahčila rozbeh hospodárskej aktivity v týchto krajinách. Malým a stredným podnikom sa požičiava iba 30 % všetkých pôžičiek a rovnako ide jedna tretina 50 najväčším korporáciám v regióne. Prieskum v Senegale ukázal, že pre 65 % zamestnávateľov a živnostníkov je nedostatok financovania hlavným problémom.
Voľný pohyb kapitálu uľahčuje odliv kapitálu z afrických krajín do Francúzska. Medzi rokmi 1970-2010 opustilo CFA zónu 86,9 miliárd amerických dolárov. Podľa Janviera Nkurunziza z Rozvojového programu OSN by investovanie odídeného kapitálu v Kamerune, Pobreží slonoviny, Gabone a Togu zvýšilo tempo redukcie chudoby o 10 %.
Hlavným problémom CFA franku je jeho príliš vysoká hodnota. Tá výrazne zhoršuje cenovú konkurencieschopnosť afrických výrobkov na svetových trhoch, naopak zlacňuje dovoz luxusných produktov pre bohaté miestne elity. Napríklad pre Senegal bol africký frank nadhodnotený o 10-35 % v rokoch 2013-2014. Akákoľvek snaha podporiť vznikajúci priemysel je tak odsúdená na neúspech.
Nezmyselnosť fungovania CFA zóny poráža aj ekonomickú racionalitu tzv. optimálnych menových oblastí. Kým eurozóna spĺňa niektoré základné kritéria pre jednotnú menu, CFA zóna nespĺňa to kľúčové – obchod v rámci menovej zóny – podľa BNP Paribas „ani zďaleka.“
Tam kde zlyháva ekonomická logika víťazí logika politická. Francúzsko si udržuje svoj vplyv možnosťou blokovať konvertibilitu meny, čo využilo v roku 2011 po prehratých prezidentských voľbách voči (ex)prezidentovi Pobrežia slonoviny Laurentovi Gbagbovi. Tzv. nehorázne privilégium amerického dolára nakupovať zadlžovaním sa vo vlastnej mene patrí v menšej miere aj Francúzsku. Nemusí do Afriky na výmenu vyvážať Peugeoty, ani rozpúšťať svoje dolárové rezervy. Jednoducho pripíše na Operačný účet potrebné peniaze vo vlastnej mene, kedysi frank, dnes euro.
Protest
Nespokojnosť s „vlastnou“ menou počuť stále hlasnejšie. Desať afrických muzikantov zložilo pieseň Sedem minút proti CFA. Franko-beninský aktivista Kemi Seba bol obvinený kvôli protestnému páleniu bankovky CFA franku. A dokonca taliansky minister zahraničia di Maio vyzval EÚ, aby na Francúzsko uvalila sankcie. Podľa neho Francúzsko tlačením peňazí pre 14 afrických krajín znemožňuje ich ekonomický rozvoj.
CFA frank jednoducho je problém. Nedostatočne to uznáva aj Macron. Jeho reformné návrhy zahŕňajú premenovanie meny, zníženie množstva povinných rezerv vo Francúzsku a prijatie ďalších krajín. V roku 2017 sa vyjadril, že každý africký štát sa môže slobodne rozhodnúť CFA zónu opustiť.
S takými snahami majú bývalé francúzske kolónie negatívnu skúsenosť. Hoci je pravda, že zónu opustilo pár krajín, tiež je pravda, že napríklad Guineu po tomto kroku francúzske tajné služby zaplavili falošnými bankovkami v rámci operácie Persil, aby destabilizovali miestnu ekonomiku. Prezident Toga Sylavno Olympio bol zas zavraždený len pár dní po tom, čo sa začala tlačiť nová tožská mena. Proti fanku CFA bol aj zmienený prezident Pobrežia slonoviny Gbagbo, ktorého nástupca ju naopak podporuje.
Avšak predstava, že africkí politici trpia pod francúzskym jarmom je poväčšine mylná. Naopak, sú to práve oni, ktorí spolu s Francúzskom z franku CFA profitujú, a preto proti nemu len zriedka protestujú.
V tejto chvíli je zrejmé, že Macron pokračuje v menovom neokolonializme svojich predchodcov, ktorý má za následok porušovanie ľudských práv v Afrike. Ak neokoloniálny mód fungovania CFA franku obmedzuje pokles chudoby, tak porušuje čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorý zaručuje právo na životnú úroveň predpokladajúcu zdravie a blahobyt vrátane potravín, oblečenia a prístrešia. Akokoľvek je ekonomický rozvoj dnes problematický koncept, Francúzsko dnes svojou zahraničnou politikou porušuje právo naň ukotvené v Medzinárodnom pakte o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach.
Zuzana Čaputová kritizovala porušovanie ľudských práv v Číne. Nemerala však rovnakým metrom francúzskej zahraničnej politike a jej ľudskoprávnym dopadom. Otázkou teda je, aké hodnoty to vlastne s Macronom zdieľa.
Tento článok bol odmietnutý Denníkom N bez uvedenia dôvodu a denníkom SME , pretože kritika čínskeho prístupu k ľudským právam s konaním Francúzska v neokoloniálnej Afrike nesedí, dianie okolo meny a jej užívania v Afrike nevieme posúdiť a tiež je to ťažká téma na otvorenie v tejto forme. Upravená verzia článku vyšla v Pravde.
Tieto informácie sú zverejňované s cieľom poukázať na prax publikovania názorov, ktoré v strednom mediálnom prúde zaznievajú menej často. SME aj N majú právo tieto články odmietať a je dobre, že majú takéto právo, nedopúšťajú sa cenzúry, ale svojim konaním obmedzujú verejnú diskusiu a posilňujú názorové bubliny.
