Článok vyšiel v skrátenej podobe v denníku Pravda.
Kampane komunálnych volieb dozneli a mená nových zástupcov ľudu sú známe. Mestské a obecné výlepové plochy sú stále dekorované tvárami, ktoré na rozdiel od tých komerčných nie sú anonymné a ilustračné, to však nemožno povedať o heslách, ktoré ich sprevádzajú.
Ilustračné pozadia, ilustračné slogany, ilustračné programy. Žijeme v ilustračnej dobe. Kandidáti na primátorov, starostov a poslancov oprášili databázy volebných sloganov a majú šťastie, že tie nemávajú ochranné známky. Výzva vyskladať vlastnú zmysluplnú vetu s obsahom by totiž mohla počty kandidátov významne zredukovať.
Privykli sme si na to: už dávno od politikov neočakávame nosnú myšlienku vyjadrujúcu aspoň hodnotové smerovanie toho-ktorého kandidáta, nieto ešte konkrétny program. Evolúcia pokračuje: na plagáty sa najnovšie často nezmestia logá podporujúcich politických strán (zvláštne, že zväčša koaličných) a kampaň sa vyčerpáva fotografiou (od košieľ s kravatami sme prešli fázou košieľ s rozopnutým gombíkom až po tričká) a priamočiarym popisom: Kandidát na primátora/starostu/poslanca. Rozlíšenie od ostatných sa realizuje najmä rozsahom kampane, nie jej kvalitou.
„Malá“ komunálna politika má s „veľkou“ parlamentnou styčných bodov viac, než by sa patrilo. Tunajším príznakom oboch je absencia akejkoľvek vízie pre spoločnosť, ktorá má byť politikmi spravovaná. Nedávna diskusia kandidátov na primátora Spišskej Novej Vsi pripomenula fenomén, ktorý, obávam sa, nie je nový ani regionálne limitovaný – neschopnosť uchádzačov o priazeň ľudu prichádzať s novými témami a programom, ktorý bude mať koncepciu a myšlienku.
Oprava chodníkov, údržba verejného osvetlenia a starostlivosť o bezpečnosť nie sú programom, ale samozrejmou agendou, ktorá sa očakáva od každého, kto sa v aktuálnych voľbách uchádza o „službu verejnosti“. Program má byť návodom na realizáciu vytýčenej vízie. Na akej úrovni s ňou operovať, ak nie na tej komunálnej? Kde je vyššia pravdepodobnosť, že na jej realizáciu dostane schopný politik niekoľko volebných období, počas ktorých môže s mestom či obcou, no najmä ich obyvateľmi, koncepčne spolupracovať?
Komunálna politika ponúka príležitosť „robiť veci“; vykonávať úlohu údržbára alebo audítora nestačí. Naše mestá a obce sú európske a v tom, aby sme k nim ako takým začali aj pristupovať, nám bráni komplex menejcennosti napájaný z viacerých prameňov. Ulice bez vizuálneho smogu na Slovensku nájdeme azda už len na historických fotografiách a billboardy s kandidátmi na prezidenta majú naprieč krajinou väčší rozsah pokrytia než telefónny signál. Prečo je tak málo tých, ktorí sú ochotní pustiť sa do zápasu s takmer všadeprítomným nevkusom a gýčom, nepriateľmi verejného priestoru?
A potom: čo chceme ponúknuť ľuďom, aby sa vrátili domov, do regiónov? Prácu s adekvátnou mzdou? Nevyhnutné minimum. Máme na viac? Ani keby sme dotiahli diaľnicu priamo do Dobšinej, neznamená to, že sa do gemerských dolín nahrnú investori. To by, napokon, nemalo byť ani hlavným cieľom, len jedným z prostriedkov, ako zaistiť dôstojný život ľuďom žijúcim mimo veľkých mestských centier. Namiesto toho, aby sme z odľahlejších obcí a mestečiek urobili príjemné miesta na bývanie skvalitnením verejnej dopravy a základnej občianskej vybavenosti, bezhlavo budujeme priemyselné parky, areály duchov, a neofolklórnu architektúru betónových námestí.
Ideu konkrétneho mesta či obce nevynájdeme z peňazí Európskej únie ani lokálnych malooligarchov. Vynájdeme ju jedine v spolupráci a vnímaní potrieb, názorov a pocitov ľudí, ktorí v jednotlivých mestách a obciach žijú alebo sa v nich pravidelne pohybujú. Renesancia regionálnej identity – nazvime ju pokojne inkluzívnym patriotizmom – by mohla byť jednou z účinných reakcií na nacionalistické hejslováctvo. Komunálna politika má väčšiu zodpovednosť, než sa jej zvykne pripisovať. Nasledujúce štyri roky opäť preveria, nakoľko si túto svoju úlohu uvedomuje.
Ilustrašný obrázok: pexels.com
