Venované pamiatke Stanleyho Cavella (1926 – 2018).
Keď som sa začal venovať filozofii, prekypoval som myšlienkami, o ktoré som sa chcel podeliť. Medzitým sa to však zmenilo – niežeby som prestal hovoriť či písať, ale posunul som sa štýlovo. Začal som si totiž uvedomovať svoju zodpovednosť. Nielen voči sebe či svojim známym, ale aj voči širšej verejnosti, akémusi neurčitému „vy“. „Odpovedz si sám,“ sa zmenilo na „Spoznaj sa sám.“
Ako však odpozorovať zásadnú zmenu v písaní? Ak je filozofia čiastočne spätá s pocitom zodpovednosti, nepristalo by jej trochu epištolárneho štýlu? „Milý Ty, tu stojím, takýto som… S láskou, ja.“ Podujímame sa myslieť, preberáme za svoje myšlienky zodpovednosť a čakáme, ako budú prijaté, len aby sme opäť začali: „Milý Ty, vďaka za Tvoju odpoveď. Odkedy som dostal Tvoj list, zmenilo sa tak mnoho (alternatívne: tak málo)…“
Vykročenie filozofie smerom k epištolárnemu štýlu sa mi zdá zmysluplným. Aká časť zo spísanej filozofie sa nám pri čítaní javí ako dôverný list? Myslíme popri našom filozofovaní na to, kto sú naši adresáti a v akých situáciách sa s nimi stretávame? Pohľad odnikiaľ bol z epistemológie viac-menej vypovedaný. Vieme, že naše poznanie je ukotvené v konkrétnych a jasne situovaných súradniciach. Musíme sa však pýtať, či si filozofická spisba dokázala udržať tempo s dobou a schopnosť formulovať popri vlastnom premýšľaní ďalšiu vhodnú otázku: ako písať?
Preskúmajme dejiny filozofie a príbeh sa nám rozkošatie. Filozofická spisba, to je zložitá záležitosť. Sú texty, ktoré vychádzajú z princípu demonštrácie – tvrdiac, že napr. „pravda“ je pomenovaním funkčného kontaktu medzi vierou a svetom. Sú však aj také texty, ktoré stavajú na provokácii (keď je napr. dialóg o podstate priateľstva uzavretý ešte prv, než je ujasnená jeho definícia). Ak nám ide o definíciu, musíme si ju alebo vymyslieť, alebo si ujasniť, čo z jej absencie vyplýva. Je tu ešte jeden druh textov: takých, ktoré sú vystužené príkladmi. Simone de Beauvoir v Druhom pohlaví (1949) dokazuje, že je intelektuálnym subjektom aj navzdory tomu, že patriarchát túto jej identitu neuznáva. Konfrontovaním svojho historického osudu nám ukazuje, ako chybný a nespravodlivý tento historický osud je. Zároveň nám ukazuje svety, ktoré nám patriarchát nedovoľuje spoznať.
Úvahy o žánroch posilňujú význam otázky, ktorý z nich by mal byť základom filozofického písania: dialóg, vedecký spis, aforizmus, esej, odborný článok, monografia, referát či autobiografia? Ak sme otvorenejší, do úvahy prichádzajú dokonca aj listy, manifesty či rozhovory. Žiaden žáner nie je vo svojej vnútornej štruktúre celkom fixný, ale do úvahy musíme brať zamýšľané využitie logicko-rétorických nástrojov: ide napr. o modus ponens, iróniu, argumenty transcendentálnej povahy, alegórie, schémy, analógie, príklady, citáty, preklady, dokonca i vlastný štýl, ktorý nás osobito spája s vnímateľom. To všetko musíme zohľadniť pri zvažovaní toho, ako písať.
Nad svojím písaním filozofi zvyčajne premýšľajú vtedy, keď sa obávajú neprístupnosti svojich textov pre širšie čitateľské publikum. Aspekty, ktoré som vymenoval, sa týkajú priamo myšlienkového obsahu textu. Písaním sa tvorí poznanie, žáner teda skôr ovplyvňuje, než len sprostredkúva myšlienky; detto platí pre logicko-rétorické operácie. Francis Bacon mal v obľube žáner aforizmu, pretože ten oslobodzoval poznanie z akademickej jazykovej kazajky – a to v protiklade k odbornému článku, ktorý akademickému jazyku, naopak, podlieha. Vedecká spisba sa usiluje o vyčerpávajúcosť – nazvime to preskúmaním témy z každej perspektívy, – kým esej sa uspokojuje s čiastkovosťou a usiluje sa o prienik do iných tém, ako je napr. priateľstvo, feminínna sexualita či dokonca láska k filmu. Akonáhle sa samo písanie stane otázkou, zvažovať treba omnoho viac než len jeho dosah.
Začnime teda takto: ako sa moje myšlienky budú vyvíjať vyjadrením prostredníctvom toho-ktorého žánru a zvolených logicko-rétorických operácií? Kam ma zavedie aforizmus, esej, odborný článok či listová korešpondencia? Aký vplyv budú mať príklady, rozpory, citácie, prekladové state či irónia? Prekvapenie a vyrušenie iróniou je v texte vítané, ale štedrá dávka irónie voči sebe zároveň funguje ako pud autorskej sebazáchovy. Čitateľ je objavením skrytého významu prekvapený, zatiaľ čo z perspektívy autora by mali byť explicitné a implicitné významy vyvážené. (Preto sa pýtam: čo irónia chráni?)
Otázku, ktoré z dostupných možnosti využiť, nemožno zodpovedať prostredníctvom kritiky. Tá podľa Immanuela Kanta spochybňuje povahu nášho úsudku a operatívnych konceptov a pátra po pravidlách, podľa ktorých možno tieto koncepty využívať. Filozofia je s jazykom spätá príliš úzko na to, aby mu mohla byť nadradená. Písanie je risk, ale ak je poctivé, môže priniesť nečakané výsledky.
Pred hárkom nepopísaného papiera sa v mysli môže vynoriť otázka: aký vzťah ustanoví to, čo napíšem, medzi mnou a čitateľom? Polemika cieli skôr na váhavých než na ľudí s pevnými názormi – a to dokonca na úkor poznania. Dokonca aj keď sa ostrej polemike podarí vyhnúť, oponentov často zaškatuľkujme namiesto toho, aby sme ich starostlivo vypočuli. Je to prirodzená súčasť stratégie oslovenia váhavých, ale javí sa to ako krok vedľa.
Ak nechceme byť dogmatikmi, môžeme siahnuť po provokácii namiesto doktrín. Tak to podľa niektorých robil aj Platón. Každá provokácia má však svoje vlastné pravidlá vychádzajúc z posolstva, ktoré čitateľom chceme odovzdať. Sokrates je jedným druhom diskusného partnera, Gaius Laelius celkom iným. Príčinou je to, že Platón aj Cicero pristupovali k vzdelaniu, duši a ich významu odlišne. Prísne rozlišovanie medzi provokáciou a doktrínou (či formou a obsahom) je preto neudržateľné.
Ďalšie operácie výstavby textu rátajú aj s účasťou čitateľov. Príklady im umožňujú zvážiť, čo im ponúkame – čosi podobné sa deje, keď predostrieme zmysluplné námietky. (Keď sa autori nepozastavujú nad možnými námietkami k ich textu, cítim úzkosť a vrhám sa k oknu.) Akonáhle si uvedomíme, ako rôznorodí naši čitatelia môžu byť, pri písaní do popredia vystúpia nové ohľady. Keď pomyslím na svoje skoršie texty, vidím ich s nálepkami ako „len pre bielych“ či „na ženy sa toto nevzťahuje“.
Texty a čitatelia spolu nekomunikujú vo vzduchoprázdne. Preto sa pýtam: ako písať o rozšírených spoločenských fenoménoch, či už hovoríme o etnonacionalizme, rasizme alebo komodifikácii vzdelávania? Je lákavé text očisťovať od poznámok pod čiarou, akoby boli len ozdôbkami. V období tak nepriateľskom rigoróznemu poznaniu a tak ahistorickom vo vzťahu k pravde by sme sa nemali báť upozorňovať na komplikované dejiny myslenia. Musíme trvať na tom, že myslenie je práca, jej výsledky sú krehké a nesúhlas je istý. Zrozumiteľnosť je najmä pre filozofiu (nepodkutú experimentmi) ďalšou výzvou. O „výsledky“ sa bojuje v samotnom spôsobe, akým sa prezentujú. Ba čo viac, filozofické závery neostávajú filozofickými, ak ich nevnímame v procesuálnosti, ktorá nás k nim doviedla. „Boh existuje,“ znamená čosi iné v modlitbe a čosi iné vo vedeckom experimente. Od odborníkov často vyžadujeme výsledky bez toho, aby sme chceli poznať ich prácu. Poukazovanie na prácu, ktorá je predpokladom výsledkov, je však z veľkej časti úlohou filozofie. Možno tomuto princípu ostať verný a zároveň presiahnuť akademický rámec?
Každý čitateľ Platóna vie, že Sokrates je vďaka svojskému využívaniu príkladov ikonou filozofie. Prispeli k tomu aj spôsoby jeho dopytovania sa, výber partnerov na dialóg, ako aj neustále pripomínanie, že filozofia si vyžaduje odvahu. Samotný dialóg formuje filozofiu. Každý text však dáva na známosť: aj vo mne je filozofia. Písanie treba skúmať zblízka. Je text spísaný rozvážne či unáhlene? Je založený na logike alebo vychádza z poukazovania na chyby oponentov a intuitívnej hodnovernosti? Cieli na celú paletu možných čitateľov alebo sa zameriava len na tých, ktorí myslia podobne? Je kritické samo voči sebe alebo vlastné nedostatky zakrýva zložitým slovníkom a neprimeranými zovšeobecneniami?
Inšpirujúc sa Ludwigom Wittgensteinom by som mohol povedať: filozofia už nevie, čo si s písaním počať. Žánre, ktoré ovláda – odborný článok a monografiu -, sú príznačné skôr konformitou než filozofickou reflexívnosťou a oddanosťou. To nie je pre každého. Mnohí sa po príklady preto vybrali inam. Všeobecne však možno konštatovať (hovoríme o prítomnosti), že v prestížnom kontexte filozofie ostáva spisovateľský život neprebádaný.
Pri pohľade na záhradu žánrov a logicko-rétorických operácií mi napadajú štyri orientačné otázky. Ako sa moje myšlienky v týchto riadkoch rozvinú? Aké vzťahy vzniknú medzi mnou a mojimi čitateľmi? Bude môj text schopný prepojiť nás napriek našim rozličným životom a „stotožniť sa s chvíľou“, ako by sa opýtal Walter Benjamin? A napokon: čo môj text v mene filozofie príkladuje? Ponúkol som svojím čitateľom dostatočne presvedčivý obraz? „Milý Ty, tu stojím, takýto som… S láskou, ja.“
John Lysaker je profesorom filozofie na atlantskej Emory University, kde je zároveň vedúcim katedry filozofie. Naposledy vydal knihu Philospohy, Writing, and the Character of Thought (2018). Žije v Atlante v štáte Georgia.
Text z anglického originálu dostupného na portáli Aeon preložil Martin Makara. Fotografia: náhľad do spisu A comparison of certain features of the technique of George Eliot’s „Middlemarch“ and „Adam Bede“ (1902) autora A. R. Halla. Zdroj: Internet Archive Book Images/flickr.
