Oslobodenie sa od tradícií a autorít v modernej spoločnosti prinieslo človeku otázku, kým sa stať, s čím sa identifikovať a k čomu nasmerovať svoju slobodu. Nezmyselná práca jednotlivcovi túto dilemu neuľahčuje. Naopak, zhoršuje ju. Viac v druhej časti eseje Mariany Sedliakovej.
Prvá časť: Neautentická práca
Erich Fromm sa vo svojom diele Strach ze slobody, pozerá na slobodu ako na niečo, čo charakterizuje „lidskou existenci jako takovou a její význam se mění podle stupně uvědomění člověka a pojetí seba samého jako nezávislé a samostatné osobnosti“.[1] Natíska sa položiť otázku, kedy a akým spôsobom sa človek stáva slobodným, tak aby mohol učiniť zadosť svojmu charakteru a mohol realizovať svoj potenciál? Filozof Isaiah Berlin rozlišuje dva druhy slobody: slobodu pozitívnu a slobodu negatívnu. Negatívna sloboda je vymedzená vlastnou subjektivitou, vôľou a rozhodovaním o sebe samom. Jedná sa o oblasť sebarealizácie. Ako píše v svojej eseji Dva pojmy slobody – je to „jednoduše oblast, v níž může člověk jednat bez zábran vytyčovaných druhými“.[2] Berlin má na mysli stav, kedy si človek dáva vlastné ciele a hľadá cesty ako ich naplniť. Predpokladom tohto druhu slobody je sloboda od, teda od zviazanosti prírodou, spoločnosťou či tradíciou. „Jedinou svobodou hodnou tohto jména je svoboda usilovat vlastním spůsobem o vlastní dobro“.[3] Sloboda pozitívna je slobodou vonkajšieho donútenia – je stavom, kedy nám druhí ľudia hovoria, čo máme robiť, akým spôsobom máme dosahovať stanovené ciele. Berlin pripomína skutočnosť, že neexistuje ľudské bytie, ktoré by bolo absolútne slobodné a určitá miera vonkajšieho donútenia je v spoločnosti vždy prítomná. Negatívna sloboda je ale nevyhnutná, ak sa na človeka chceme pozerať ako na autonómnu bytosť schopnú sebaurčenia.[4]
Erich Fromm sa vo svojom diele Strach zo slobody[5] zamýšľa nad konceptom slobody v dvoch rovinách. Rozoznáva slobodu od a slobodu k. Sloboda od je slobodou od zväzujúcich spoločenských pút, ktoré sú dané tradíciou, spoločenskou konformitou či príslušnosťou k cirkvi, kultu a pod. Ako uvádza, toto oslobodenie sa z tradičných pút síce poskytlo „jedinci nový pocit nezávislosti“, ale, „vyvolalo v něm zároveň pocit osamělosti a izolovanosti, naplnilo ho nejistotou a úzkostí a zahnalo ho do nové podřízenosti, do nutkavé a iracionální aktivity“.[6] V svojej knihe upozorňuje na to, že súčasná spoločnosť upozorňuje predovšetkým na oslobodenia sa od vonkajších autorít. Slobodu vidí ako dialektický proces a jej vývoj vnímaný iba v tomto kontexte, pokladá za neúplný. Oslobodenie sa od .. vytvára prázdny priestor, v ktorom sa človek nemá s kým alebo čím identifikovať. Pre Fromma je v procese rozvoja slobody dôležitý rozvoj individuality každého konkrétneho jednotlivca. „Ačkoli si však uvědomujeme, že každú ze svobod, jež sme získali, musíme s co největší rázností hájit, zapomínáme, že problém svobody není jen kvantitativní, ale i kvalitativní; že musíme nejen rozšiřovat a chránit svobodu tradiční, ale že musíme dosáhnout nového druhu svobody, jež nás uschopní realizovat své vlastní individuální já, mít důvěru v sebe sama a život“.[7] Neschopnosť dosiahnutia zmyslu pre identitu a teda slobody k je podľa neho príčinou príklonu k rôznym autoritárskym hnutiam, extrémistickým myšlienkam, ku konzumerizmu – skrátka k všetkému, čo v jednotlivcovi dokáže zaplniť „prázdny priestor“, ktorý vytvorila sloboda od.
Práca a zamestnanie sú pokladané za dôležitý aspekt tvorby identity, zvlášť keď uvážime aká hodnota je v súčasnej spoločnosti pripisovaná zamestnaniu za mzdu a práci ako takej. Peter Halama[8] v svojej monografii Zmysel života z pohľadu psychológie uvádza, že práca je pokladaná za jeden z najčastejších zdrojov zmyslu. Ako už bolo uvedené, zmysluplnosť práce môže byť dosiahnutá sledovaním zvnútornených, autentických cieľov, realizovaním tvorivých hodnôt, sebatranscendenciou a sebaaktualizáciou. Monotónna a repetetívna práca, zamestnanie, v ktorom jednotlivec nerealizuje svoj vnútorný potenciál a vykonávanej práci je odcudzený, práca ktorá nedáva koherentný pocit a nevytvára životnú integritu, zmysel vytvárať nemusí. Halama poukazuje na štúdiu Isaksena, ktorá sa zaoberala výskumom monotónneho zamestnania a jeho vzťahom k vôli ku zmyslu. „Zmysel práce sa týka dôvodov, ktoré jednotlivec pre prácu má, toho, čo sa snaží prácou dosiahnuť a kontinuity, ktorú on alebo ona v práci prežívajú. Tieto dôvody a účely môžu byť explicitné alebo zahrnuté v akciách na pracovisku a obe môžu byť perspektívne alebo retrospektívne“.[9] Isaksenova štúdia potvrdila predpoklad, že monotónna a bezzmyselná práca spôsobuje stres, zároveň sa ukázalo, že mnohí zamestnanci si nedostatok zmyslu v práci kompenzovali vzťahmi na pracovisku, alebo vedeli svoju prácu zasadiť do širšieho kontextu. V svojej štúdií dospieva k záveru, že nedostatok zmyslu v práci môže byť spôsobený a) zlými pracovnými podmienkami, b) zlým prispôsobením medzi zamestnancom, jeho záujmami a príležitosťami, ktoré pracovné miesto ponúka, c) nedostatkom viery vo vlastnú schopnosť konštrukcie zmyslu.[10] Svojou štúdiou autor tiež poukazuje na skutočnosť, že konštrukcia zmyslu v práci nie je monokauzálna a tvorba pracovného zmyslu môže byť podporená upravením pracovných podmienok na všetkých uvedených úrovniach.
Peter Steger a kol.[11] charakterizuje zmysluplnú prácu ako takú, ktorá do života človeka prináša harmóniu a predstavuje pre jednotlivca, ako aj pre organizáciu obohatenie. „Jednoducho povedané, zmysluplná práca je každá platená alebo neplatená práca alebo pracovná úloha, ktorú ľudia napĺňajú a o ktorej môžu povedať, že vlastní zmysel, účel a význam“.[12] Zmysluplná práca je podľa nich charakterizovaná mierou transcendencie a závisí od stupňa, do akého ľudia transcendujú bazálne kvality zamestnania – zmysluplná práca, v jeho poňatí, prekračuje jednoduché vykonávanie požiadaviek zamestnania. Dôležitý je súčasne vzťah práce k celkovému zmyslu života jednotlivca. Posledný stupeň transcendencie predstavuje to, akým spôsobom práca obohacuje život jednotlivca a prispieva k všeobecnému dobru. Prácu „charakterizujú ako jednu z významných životných oblastí, cez ktorú sa ľudia učia ako sa orientovať, nájsť si svoje miesto a vyjadriť svoje hodnoty, silné stránky a ašpirácie“.[13]
Na základe uvedeného si myslíme, že pre vytvorenie pocitu zmyslu v práci je dôležité poskytnúť zamestnancovi priestor na využitie a spoznanie svojho vlastného potenciálu v kontexte práce, ktorú vykonáva. Isaksen vo svojej štúdií upozorňuje na to, že čisto inštrumntálne pojatie práce nemusí zároveň znamenať zablokovanie vôle k zmyslu, Steger a kol. vo svojej štúdií za hlavnú charakteristiku práce pokladajú mieru transcendencie a jej benefit pre širší osobnostný priestor jednotlivca. Čisto mechanická práca, ktorá neznamená žiaden významný presah v živote človeka – či už pre neho samotného, jeho rodinu alebo spoločnosť, môže byť vnímaná ako nezmysluplná. Ako poukazujú viacerí autori, vnímanie zmyslu je závislé zároveň od osobnostnej charakteristiky a hodnotového systému. Zastávame názor, že na aktívne vytváranie zmyslu v práci je potrebné, aby človek poznal sám seba, na základe sebapoznania bol schopný stanovovať a dosahovať vlastné ciele. Uvedomovanie si vlastnej identity a vlastnej vnútornej sily môže byť zdrojom práve k tejto forme slobody a emancipácii, ktorú by mala práca predovšetkým predstavovať.
1 FROMM. Strach ze svobody. 2014, s. 32.
2 BERLIN. Čtyri eseje o svobodě. 1999, s. 219.
3 Ibid., s. 225.
4 PAULÍČEK. Sloboda v ponímaní Isaiaha Berlina. 2016
5 FROMM, Erich. Strach ze svobody.
6 Ibid., s. 87.
7 Ibid., s. 89.
8 HALAMA. Zmysel života z pohľadu psychológie.
9 ISAKSEN. Constructing Meaning Despite the Drudgery of Repetitive Work. s. 87.
10 Ibid., s. 102.
11 STEGER. Creating Meaning and Purpose at Work. 2016.
12 Ibid., s. 61.
13 Ibid., s. 64.
Zdroj foto: Flickr.
