Daniel Jamieson ponúka recenziu knihy Ever Closer Union? Europe in the West. Celý text nájdete tu.
Kritická analýza Európskej únie od Perryho Andersona Ever Closer Union? Europe in the West je zničujúcou obžalobou liberálneho sebauspokojenia. EÚ je už od základu nedemokratická a my sa jej budeme musieť postaviť, aby sme zmenili Európu prešpikovanú nerovnosťou a vykorisťovaním.
Dnes by mali byť štruktúry európskeho kapitalizmu a transatlantického spojenectva pod drobnohľadom ako nikdy predtým. Po viac ako desaťročí intenzívnej hospodárskej a politickej krízy teraz západoeurópske mocnosti a ich sponzor USA stoja proti Rusku v brutálnej zástupnej vojne na Ukrajine.
Uprostred týchto udalostí sa európske mocnosti ozbrojujú neuveriteľnou rýchlosťou. Nemecko, ktoré sa tak dlho zdráhalo naplno využiť svoj vojenský potenciál, porušilo svoje dlhé povojnové militaristické tabu a strojnásobilo svoj obranný rozpočet. Na Konferencii o budúcnosti Európy v apríli poprední politici odhlasovali prehĺbenie integrácie a spustenie spoločných európskych ozbrojených síl, čím naznačili trend smerom k ešte menšej demokracii a ešte väčšiemu militarizmu.
V súčasnosti prebieha vývoj, ktorý bude formovať budúcnosť európskej a vlastne aj svetovej civilizácie. Hodnotenie Európskej únie zo strany veľkej časti ľavice je však ambivalentné, zmätené a v konečnom dôsledku sebazničujúce. Toto zlyhanie pochopenia Únie má svoje dôsledky. Mnohí z tých, ktorí presadzovali nerealistické fantázie o možnosti reformy EÚ, sa vyjadrujú podobne zmätene (alebo skôr oddane) po ruskej invázii na Ukrajinu, hoci sa teraz týkajú ďalšieho piliera západného poriadku – NATO.
Aké sú intelektuálne korene tohto opojenia? Kniha esejí od Perryho Andersona o Británii, Európe a Spojených štátoch sa snaží preskúmať intelektuálny svet tých, ktorí sympatizujú s prevládajúcim poriadkom. Hoci knihu dokončil pred ruskou inváziou vo februári 2022, nebezpečenstvo euroamerickej nadmernej expanzie vo východnej Európe bolo už Andersonovi zrejmé (a ukazuje klamlivosť myšlienky, že hrozný útok na Ukrajinu prišiel len z temného srdca Vladimíra Putina).
Čo vyplýva z knihy Ever Closer Union? je zdrvujúca kritika vládnucej liberálnej hegemónie v európskej spoločnosti: šovinistický svetonázor s takmer kultovou vierou v práva mocných a pohŕdaním demokraciou. Socialisti, ktorí chcú porozumieť EÚ, by urobili dobre, keby poznali pozadie tohto rýchlo mutujúceho monštra.
V knihe je opísaná morfológia projektu od šiestich pôvodných zakladajúcich štátov, ktoré sa spojili v 50. rokoch až po postupnosť zmlúv, ktoré vytvorili dnešnú EÚ spôsobom, ktorý odhaľuje dva charakteristické javy. Prvým je v podstate uzavretý a nedemokratický charakter únie. Rozhodnutia v európskych inštitúciách, ako píše Anderson, sa prijímajú „za zatvorenými dverami, pri rokovaniach, z ktorých sa nerobia žiadne zápisnice, a potom sa oznámia svetu s pečaťou konsenzu“.
Druhou a súvisiacou charakteristikou, je to, čo nazýva „prevrat“. Pri každom veľkom obrate v jej vývoji podporovali európsku integráciu akcie, ktoré nemali žiadnu oporu v európskych zmluvách a pravidlách. Začalo to súdnymi rozhodnutiami Európskeho súdneho dvora v rokoch 1963 a 1964, ktoré stanovili nadradenosť európskeho práva nad vnútroštátnym právom – „bez akéhokoľvek oprávnenia v Rímskej zmluve“, ako poznamenáva Anderson.
Autor cituje mimoriadnu radosť liberálov zo zasadnutia Európskej rady v Miláne v roku 1985, ktorá sa sama stala dominantným orgánom EÚ bez možnosti sankcionovania. Pod vedením talianskeho premiéra Bettina Craxiho sa únia začala vynárať z Európskeho hospodárskeho spoločenstva prostredníctvom toho, čo označujú za „prevrat maskovaný ako procedurálne rozhodnutie“. Tento trik otvoril cestu k Maastrichtskej zmluve z roku 1992.
Pritom pojem „prevrat“ sa netýka iba vojenského prevzatia moci. Je to, ako píše Anderson, „akcia vykonaná náhle, nenápadne, prekvapením svojich obetí nevedomých a postavených pred hotovú vec, ktorú nemožno zvrátiť“. Ako taký to „nie je termín spojený s akoukoľvek formou demokratickej politiky – práve naopak“. Kniha obratne sleduje takmer okultnú fascináciu prevratom v tomto zmysle, ktorý sa tiahne cez moderný európsky liberalizmus.
EÚ je svojou štruktúrou a kultúrou nedemokratická. Karikatúry únie ako obrovskej sivej, neústupnej byrokracie nevystihujú jej skutočný charakter: je to skôr ihrisko pre elity, ktoré za pochodu vytvárajú pravidlá.
EÚ zamestnáva približne 33 000 nevolených úradníkov na populáciu 447 miliónov občanov v porovnaní s viac ako 400 000 zamestnancami britského štátu pri populácii 67 miliónov. Kto teda robí všetku (často špinavú) prácu EÚ? Národné elity jej členských štátov.
Keď človek príde do Európskej štvrte v Bruseli, fatamorgána EÚ zmizne a odhalí naše vlastné štáty, vlády, politikov a úradníkov. EÚ sa skladá z elít jej členských štátov, ktoré sa vymanili z demokratických pascí svojich národných politík.
Za EÚ aj za NATO nájdeme projekt najmocnejšieho národa sveta. Mnoho intelektuálov pochodovalo so sklonenými hlavami cez úmorné desaťročie európskych úsporných opatrení, keď sme videli krutý pokračujúci útok na demokraciu a práva robotníckej triedy. Keď dnes sledujeme, ako sa vyvíja nový fetiš pre NATO, s porovnateľne tvrdohlavou ignoráciou brutálnych vojen, ktoré táto aliancia viedla, môžeme rozpoznať návrat k obdivu pre Nový svet – najmä po vylúčení Trumpa z Bieleho domu (zatiaľ).
Sankcie sa tiež stali dôležitou formou vnútorného pravidla EÚ. Záplava sankcií, ktoré sa v súčasnosti valia na hlavu ruského ľudu – a teda aj robotníkov v Európe a USA, ktorí už zápasia so životnými nákladmi – predstavuje ďalší nebezpečný precedens po tom, ako Trojka udelila ekonomický trest pre grécky ľud. Od šírenia zbraní po sledovanie, cenzúru a sankcie, západné mocnosti budujú impozantný arzenál, ktorý môžu nasadiť doma aj v zahraničí.
EÚ a NATO nie sú zmysluplne oddeliteľné entity, ako to kedysi radi tvrdili niektorí z európskej ľavice, ktorí prijali prvú, ale nie druhú (v súčasnosti sa ich počet v každom prípade zmenšuje, keďže mnohí eurofili sa podľa očakávania stávajú obdivovateľmi NATO). EÚ, NATO, Spojené štáty americké a ďalšie časti nadnárodnej infraštruktúry impéria, ako napríklad Medzinárodný menový fond, sa pohybovali v tandeme po celom kontinente.
Akékoľvek budúce masové hnutie alebo demokratický vzostup akéhokoľvek druhu bude musieť čeliť moci EÚ, NATO a USA. Tento mocenský komplex bude nezmieriteľným a nebezpečným nepriateľom. Po toľkých rokoch represií, chaotickej zlej vlády a teraz vojny už nemôže byť priestor pre nevinnosť a fantázie.
Možno si niektorí z radikálnej ľavice myslia, že môžeme mať sociálnu transformáciu bez politiky, s pracoviskami a komunitami ako miestom boja, a nie so zahmlenými medzinárodnými zmluvami, o ktorých len málo ľudí trávi veľa času premýšľaním. Medzi sankciami a životnými nákladmi, výdavkami na zbrojenie a tými na sociálne zabezpečenie, vojnovou propagandou a právom prejavu a zhromažďovania však neexistuje žiadna deliaca stena.
A čo je najdôležitejšie, nikdy nemôže existovať žiadne ospravedlnenie pre zlyhanie pri riešení tejto otázky: Kto vládne? Odpoveďou by nikdy nemali byť vzdialené elity, ktoré vytvárajú pravidlá ako sa im zachce, generáli a diplomati pôsobiaci za zatvorenými dverami a impérium za Atlantickým oceánom.
