Kto sa v nedávnom období pohyboval v Košiciach, mohol postrehnúť pútavé minimalistické plagáty k inscenácii košického Štátneho divadla List Gustávovi Husákovi. Text, ktorý vznikol z pera Václava Havla v roku 1975, obletel svetové tlačové agentúry a pri 30. výročí Nežnej revolúcie sa vrátil do pozornosti verejnosti v netradičnom scénickom šate. Striedmy a podmanivý vizuál propagačných materiálov predstavenia a samotné divadelné spracovanie predlohy sa však rozchádzajú: nie k prospechu inscenácie.
Vo východoslovenskom divadelnom prostredí je Havel v krátkom časovom období inscenovaný už druhýkrát. Kým prešovské Divadlo Jonáša Záborského pred dvoma rokmi uviedlo jeho Audienciu, Štátne divadlo Košice si vybralo odvážnejší koncept: režisér Martin Čičvák a dramaturg Peter Himič sa podujali divadelne adaptovať List Gustávovi Husákovi, ktorý napísal neskorší československý a český prezident vtedajšiemu generálnemu tajomníkovi KSČ len poldruha mesiaca predtým, než sa Husák sám stal prezidentom. Otvorený list strana neprijala; odpoveď naň nikdy neprišla. Odozvy sa však dočkal zo sveta, Havel ho po odmietnutí dal k dispozícii svetovým tlačovým agentúram (Reuters, AFP, DPA), aj vďaka čomu patrí k základnej opozičnej literatúre nielen Československa, ale celého bývalého východného bloku.
Nápaditý koncept inscenácie listu je sám o sebe asi najhodnotnejšou zložkou projektu. Sami autori hovoria o postdramatickom type divadla (s týmto druhom dramatického umenia sa spájajú mená nobelistov ako Elfriede Jelineková či Peter Handke), pre ktorý je príznačná absencia dialógov či postáv. Hoci sa na javisku košickej Malej scény pohybuje deväť hercov, celý kolektív tvorí jedného rozprávača, či presnejšie: herci si individuálne podávajú štafetu scénického prednesu. A už tu sa objavuje prvý problém: číta vždy len jeden – čo s ostatnými? Dôsledkom nutnosti zamestnať všetky osoby na pódiu je prílišná názornosť, ilustratívnosť textu: keď Havel hovorí o súkromnom živote Čechoslovákov, herci leštia nábytok vo svojich obydliach, športujú a balia sa na výlet. Keď sa hovorí o pavučine bezpečnostných zložiek, z rúk hercov sa stávajú pavúčie nohy siahajúce na korisť. Ľudské kulisy ale v hre dokážu operovať aj funkčne – najmä v rámcových častiach predstavenia, kde herci pracujú na železnej konštrukcii, utvárajúc tak konštrukčné pozadie pripomínajúce všadeprítomný stavebný ruch výstavby mestských sídlisk v 70. a 80. rokoch. Žiaľ, takto zmysluplne sa nedarí pokryť celú plochu hry.
Režisér Martin Čičvák sa podujal na dvojnásobný experiment: okrem samotnej inscenácie listu je to aj spracovanie inšpirované americkým muzikálom. Vzhľadom k textovej predlohe je to voľba trochu bizarná, ale podľa režiséra opodstatnená: priznane štylizované emócie, tanec a výrazná hudobná zložka majú byť umeleckým vyjadrením otupenosti či ľahostajnosti, ktoré Havel diagnostikuje ako jeden zo symptómov mravnej a duchovnej krízy súdobej spoločnosti. Ak elektronická hudobná zložka v podaní Platformy AT podčiarkla dynamiku scénického rozprávania, ak muzikálovo-tanečné scény predstavenie síce neobohatili, ale ani mu zásadne neublížili, tak muzikálová inšpirácia vybuchla na najexponovanejšom mieste textu i predstavenia: v jeho závere. Pompézny šťastný koniec, pri ktorom za spevu herci vytancovali z divadelnej sály, bol pravdepodobne zamýšľaný ako pripomenutie toho, ako šťastne sa normalizácia pred tridsiatimi rokmi skončila – čo možno dáva zmysel z politicko-ideologického hľadiska, či dokonca aj historického, ale celkom iste nie z estetického. Prudký skok o pätnásť rokov vpred je príliš silený, odľahčená muzikálová veselosť celkom neguje zmysel aj vyznenie Havlovho listu. Ako osobitne nešťastné vnímam veľké srdce, ktorí herci na pódiu skonštruujú a vztýčia pri prednese posledných slov textu. (Fotografie tu.) Srdce utvorí rámec, ktorý hercov zarámuje fyzicky a slová symbolicky, čím vzniká dojem, akoby srdce bolo bodkou listu, ako by bolo dodatkom: S láskou, Váš…
Autorov inscenácie tým, samozrejme, nepodozrievam z úmyslu ironizovania obsahu listu. Problém je, že hra takto môže byť čítaná, roviny vážneho a ironického nie sú celkom zreteľne oddelené. Nie každému to musí prekážať, na mnohých nápadoch („Repa hovorí?“ – „Súdružka repa!“) sa dá pobaviť, avšak muzikálová štylizácia sa v celku hry neukazuje ako šťastné riešenie – i zámer umeleckého vyjadrenia spoločenskej strojenosti sa dal zaiste vyjadriť inak, účinnejšie a k textu priliehavejšie.
Samotný List, ktorý dramaturg Peter Himič označuje ako „výzvu intelektuála ďalšiemu intelektuálovi: na súboj a diskusiu“, je svojbytným literárnym dielom, ktoré si vyžaduje osobitnú analýzu; tú nateraz nechám bokom. Návštevníkom predstavenia je text dostupný v bulletine a práve konfrontácia pôvodnej literárnej predlohy a divadelnej adaptácie poukazuje aj na prednosti scénickej realizácie: pri javiskovom prednese je takto náročný text, samozrejme, ťažšie vnímateľný, zato dynamickejší, ponecháva tvorcom aj interpretátorom slobodu jednotlivé časti textu modulovať – najmä za pomoci hudby a prozodických aspektov reči. Deklamácie Petra Cibulu sú z tejto perspektívy azda najzapamätateľnejšie.
Každý večer, počas ktorého sa hrá List Gustávovi Husákovi, má dve časti: okrem samotného predstavenia je to aj diskusia nazvaná Hovory s… (nielen o revolúcii), ktorú vedie Peter Himič s rôznymi tvárami Novembra. Hosťom posledného večera bol František Mikloško, predstaviteľ kresťanského disentu, ktorý v komornej atmosfére Malej scény porozprával o svojom pôsobení do Novembra (najmä o Sviečkovej manifestácii) aj neskoršom angažmán na čele SNR medzi rokmi 1990 až 1992. Reč prišla aj na troch predstaviteľov povojnovej „komunistickej“ moci, Miroslava Válka, Alexandra Dubčeka a samotného Gustáva Husáka, v súvislosti s ktorými Mikloško nasvietil ich zložité osobnosti aj životné príbehy. Prirodzene, z osobnej, kritickej perspektívy, ale i tá je pre ich poznanie dôležitá a obohacujúca, veď s Dubčekom sa poznal osobne, Husáka najmä sprostredkovane cez svojich priateľov, ktorí mu boli v 50. rokoch spoluväzňami, a s Válkom ho notoricky spája udalosť Sviečkovej manifestácie. Pre pochopenie modernej histórie to bolo iste prínosnejšie rozprávanie než fatamorgány jedného z prechádzajúcich hostí diskusie, Jána Budaja, o komunizme, ktorý treba stále odstraňovať…
List Gustávovi Husákovi čítaný/počúvaný/videný na prahu roku 2020 pripomína, že kultúru možno glajchšaltovať oveľa rôznorodejšie a rafinovanejšie, než len (auto)cenzúrou a explicitným existenčným vydieraním. A ľahostajnosť, ktorou sa začala zvetrávať spoločnosť pred polstoročím, je tu zas, lež z úplne iných príčin, nie z nedostatku, ale nadbytku. Aby sme si uvedomili nie našraubované paralely, ale práve rozdielne príčiny vedúce k podobným dôsledkom, je potrebné minulosť starostlivo skúmať – Štátne divadlo Košice nám uvedením Havla na svoje dosky dáva túto príležitosť. V domácom prostredí originálnemu konceptu nechýba vtip ani pútavosť, nanešťastie trpí divadelnou doslovnosťou, neproduktívnym – či skôr kontraproduktívnym muzikálovým rámcom a predimenzovanosťou, ktorá odpútava od predností divadelnej adaptácie textu. Striedmosť a serióznosť, ktoré pôsobia z plagátu predstavenia, by v tomto prípade Havlovmu Listu pristali azda viac. Nedokonalý experiment však môže byť oveľa hodnotnejší než prípadná povinná jazda bez života, ktorá by skladala nespochybniteľnú poctu minulosti. Vraj aj o tom čosi Havel napísal…
Václav Havel: List Gustávovi Husákovi / réžia: Martin Čičvák / preklad a dramaturgia: Peter Himič / scéna a kostýmy: Jaroslav Daubrava / pohybová spolupráca: Ivana Kučerová / hudba: Platforma AT / hrajú: Jakub Kuka, Simona Fedorková, Peter Cibula, Katarína Horňáková, Alena Ďuránová, Andrej Palko, Martin Stolár, František Balog a Tomáš Diro / premiéra: 14. november 2019 na Malej scéne Štátneho divadla Košice
Fotografia: Gustáv Husák po prílete na konferenciu Zjednotenej socialistickej strany Nemecka v Berlína v r. 1971. Po stranách sú nastupujúci a končiaci generálny tajomník strany, Erich Honecker a Walter Ulbricht. Zdroj: Wolfgang Thieme (Bundesarchiv)/Wikimedia Commons.
