Milé čitateľky, milí čitatelia,
prinášame Vám článok zo slovenského blogu o francúzskej politike www.politiquefrance.sk, ktorý sa venuje sporu ohľadom dvoch vedľa seba existujúcich predstáv o sekularizme vo Francúzsku, pričom v posledných mesiacoch naberá na obrátkach.
Francúzska ľavica sa ešte ani len nepustila do volebného zápasu, no súčasný spor je jeden z najväčších za posledný čas. Dnes to nie sú ekonomické otázky, na ktorých sa štiepi ľavica, ale náboženstvo a sekularizmus s terorizmom a radikálnym islamom v pozadí.
Ako medzi dvoma mlynskými kameňmi, z ktorých jeden je Národný front, dobývajúci nové vody voličov politického stredu a druhý je moslimský elektorát, sa ľavica stráca v množstve urážok, vďaka ktorým jej hrozí trvalé rozdelenie. „Nikdy som si nepomyslel, že sekularizmus, základ Republiky, by sa stal opäť politickou a intelektuálnou otázkou,“ vraví politológ blízky Socialistickej strane Laurent Bouvet.
V jadre diskusií je samozrejme závoj (za alebo proti; týkajúci sa najmä jeho zákazu na univerzitách), štátne občianstvo (boj ohľadom odnímania štátnej príslušnosti za teroristické činy), ale tiež množstvo iných otázok dnešných dní, napríklad obedové menu bez bravčového mäsa v kantínach alebo prípady, keď chcú zahalené matky sprevádzať svoje deti na školských výletoch. To všetko oživuje rodinné obedy aj vedecké konferencie vrátane vnútorných sporov feministického aktivizmu.
Slová ako zbrane
Ako pomenovať tieto dva tábory? To je prvý problém, pretože slová sú prvými zbraňami vo vojne. Existuje odteraz „relativistická ľavica“, ktorá nachádza spoločenské alebo postkoloniálne ospravedlnenie pre fundamentalizmus a terorizmus proti „republikánskej a sekulárnej ľavici“ pre ktorú „obrana práv žien a sekularizmu znamená zneškodniť rovnako rasistickú aj džihádistickú propagandu,“ ako podotýka novinárka Caroline Fourest? Zvádza sa boj medzi demokratickými „multikulturalistami“ a republikánskymi „identitármi“?
Používajúc pojmy používané feministkami zo 70. rokov, akademici skôr hovoria o štiepení medzi „univerzalistami“, ktorí zastávajú jednu a nedeliteľnú Republiku a „diferencialistami“, ktorí požadujú právo na odlišnosť. Počas niekoľkých mesiacov debata prerástla intelektuálne kruhy a dobyla aj brehy politického sveta.
Prečítajte si tiež: Stal sa sekularizmus synonymom islamofóbie?
Premiér Manuel Valls sa osobne vložil do roly vodcu „ultrasekulárneho“ tábora. Valls šokoval vetou o socializme nového druhu: „Samozrejme, je tu ekonomika a nezamestnanosť, ale podstatou je kultúrny a identitárny boj.“ Do jeho tábora patria niektorí ministri, štátni tajomníci, Nadácia Jean-Jaurès a tiež celý rad intelektuálov. Ministerka za práva žien Laurence Rossignolová porovnáva tie moslimské ženy, ktoré si vybrali nosiť závoj s „čiernymi Američanmi, ktorí boli za otroctvo“.
Líder opačného tábora je spoluzakladateľ nezávislej spravodajskej a publicistickej stránky Mediapart Edwy Plenel. V tesnom závese za ním stoja ďalší sociológovia, špecialisti na diskrimináciu, rodové štúdiá, feministické aktivistky, senátorka zelených i religionista Raphaël Liogier, veľký nepriateľ „mýtu islamizácie“ vo Francúzska, bojovník proti islamofóbii, ktorý sa zasadzuje za slobodu nosiť závoj. Keď filozof a člen Francúzskej akadémie, príslušník toho prvého tábora, Alain Finkielkraut vraví, že „vo Francúzsku je problém s islamom“, Edwy Plenel tvrdí, že práve to je „esencializmus, ktorý nás vedie do konfliktov, ktoré nie sú akoby našimi problémami“. Podľa Plenela je to oveľa vážnejšie s Manuelom Vallsom, o ktorom si myslí, že „je predsedom vlády, ktorá sa snúbi s ideológiou krajnej pravice.“
Nové delenia sa vpisujú do trajektórií tých minulých. Veď prvé vylúčenie zo školy za nosenie šatky sa stalo v roku 1989, hlasovanie o nosení náboženských symbolov v školách prebehlo v roku 2004. Všetky tieto udalosti rozdelili ľavicu i intelektuálov. Teroristické útoky v minulom roku tieto pozície iba utvrdili. Politický tábor, ktorý stál proti predsedovi vlády a zastával „otvorený sekularizmus“, dostal minulý rok niekoľko rán, keď kvôli skrachovanému zákonu o odnímaní občianstva opustila vládu ministerka spravodlivosti Christiane Taubirová, ktorá odmietala predkladať do parlamentu zákon v rozpore s jej názorovým presvedčením.
Mutácie Manuela Vallsa
Premiér však svoje súčasné pozície nezastával vždy. Manuel Valls sa stal roku 2001 starostom pluralitného mestečka Evry, obce, kde stojí vedľa seba katedrála, mešita a mejestátna pagoda. V roku 2004 zaujal nesúhlasnú pozíciu so zákonom, ktorý zakazoval nosenie závojov na školách: „Zakázať zákonom nosenie náboženských symbolov, pričom sa tu jedná najmä o moslimské symboly, to v podstate znamená urobiť zo šatky náboženský symbol. Táto nezmieriteľnosť iba zvýrazňuje rozdelenie medzi francúzskymi moslimami a zvyškom populácie.“
Niekoľkokrát sa potom usiloval zmeniť zákon oddelenia štátu a cirkvi z roku 1905, aby bolo dovolené uvoľňovať verejné prostriedky a financovať výstavbu mešít vo Francúzsku. V roku 2010 ale už hlasoval, sám so socialistickým veteránom Robertom Badinterom a niekoľkými ľavicovými poslancami, za návrh, ktorý predkladala pravica o zákaze nosenia burky na verejnosti. Po piatich rokoch, po styku s teroristickou hrozbou, svoju názorovú transformáciu dotiahol do konca.
Pierre Manent, liberálny katolícky filozof, žiak Raymonda Arona, navrhoval vo svojej poslednej knihe „podať ruku moslimom“ a akceptovať šatky i „halal“ jedlo, ak budú prerušené všetky kontakty, finančné a intelekutálne putá so zahraničnými krajinami.
„Myslím si, že nie je v právomoci Republiky interpretovať náboženské symboly, ak ich tým zákon nepoveruje,“ vraví historik venujúci sa imigrácii Patrick Weil.
Islamofóbia ako antisemitizmus 21. storočia
V zásade každý je proti rasizmu a za republiku. No realita je podstatne zložitejšia a ako hovorí politológ Laurent Bouvet, niektorých núti hovoriť o „antimoslimstve“ skôr, než používať termín „islamofóbia“. Islamofóbia nie je žiadny koncept, je to čistý výmysel s cieľom eliminovať diskusiu v intelektuálnom zápase. Obvinenie z islamofóbie slúži iba zákazu akejkoľvek kritiky saláfizácie časti predmestí.
Edwy Plenel sa neštíti označovať svojich nepriateľov ako neokonzervatívcov alebo nových reakcionárov. Hádže do jedného mecha Donalda Trumpa, Marine Le Penovú, Manuela Vallsa a Vladimíra Putina. Vraví, že vo Francúzsku je prítomná istá „posadnutosť šatkou a halal mäsom“, ktorá podľa neho vedie iba k „vyhladzovaniu“ moslimov, ktoré je podobné vyhladzovaniu Židov. „Islamofóbia bude antisemitizmom 21. storočia,“ vraví.
Poslanec zelených Noël Mamère sa domnieva, že „osvietenský univerzalizmus bol progresívnym bojom proti tmárskym silám, no odklonil sa od svojej pôvodnej definície a slúži ako maska nacionalizmu.“ Medzi týmito dvoma líniami sa však nachádza väčšina aktivistov a politikov, ktorí sa usilujú diskutovať, predostierať argumenty a ustarostene chrániť sekularizmus a občiansky mier.
Patrick Weil si myslí, že s touto témou sa politicky zaobchádza veľmi zle. „Novinári a občania musia robiť svoju prácu. Takže sa zrazu skutočná zrelosť ukazuje práve v občianskej spoločnosti.“
Autorkami článku sú reportérky Ariane Chemin a Raphaëlle Bacqué. Redakčne krátené a upravené.
Zdroj: politiquefrance.sk podľa lemonde.fr
Foto: Ilustračné foto. Preklad transparentu na fotografii: „Žiadny závoj, žiadny kríž, žiadna kipa, žiadne nohavičky. Sekularizmus“. Autor: sebastien joho, zdroj: flickr.com (shared with the written consent of the author)
