Kalmus, Lorenz a Derrida

od Peter Daubner

Teatrálna demontáž tzv. „symbolov komunizmu“ vo forme kosákov a kladív, ktoré v našej krajine s podporou niektorých médií a časti politického spektra na čele so samotným prezidentom realizujú košickí aktivisti Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz, môže v nejednom bystrejšom človeku evokovať dielo francúzskeho post-moderného filozofa, zakladateľa dekonštrukcie, Jacquesa Derridu. Ešte sa k nemu v tomto texte vrátime, keďže bol impulzom k jeho napísaniu.

Liberálna demokracia a neoliberálny kapitalizmus ako horizonty politickej imaginácie

Dnes je len ťažko spochybniteľným faktom, že žijeme už takmer tri desaťročia v liberálnej demokracii ako politickej forme neskorého kapitalizmu, a komunistická strana na Slovensku má, a to na rozdiel od niekoľkých bohatých demokratických krajín, volebné preferencie na úrovni štatistickej odchýlky, a tak celkom logicky akýkoľvek „statočný“ boj proti komunizmu vyvoláva akési zvláštne filozofické otázniky ohľadom jeho aktuálnosti a zmysluplnosti.

Navyše, v našom geopolitickom priestore sa neoliberalizmus ako špecifický politický program stal pensée unique, uniformným myslením, a to nie len v oblasti politiky či ekonomiky, ale aj v ďalších oblastiach ľudského života. Navyše, v kultúrnej sfére sa presadil a dodnes si udržal svoju dominantnú pozíciu modernistami toľko kritizovaný post-modernizmus, ktorý už na začiatku 90. rokov americký teoretik Fredric Jameson vo svojom slávnom diele brilantne opísal ako „kultúrnu logiku neskorého kapitalizmu“.

Na jednej strane, dnes je potrebné uznať, že etablovaná neoliberálna hegemónia, ktorá po celé desaťročia umožňovala ekonomickým a finančným elitám vymedzovať hranice politickej legitimity a rozhranie toho, čo elektorát kolektívne považoval za možné, nemožné alebo za žiadúce či potrebné, bola v roku 2008 naštrbená, keďže systémová kríza zmenila vnímanie fungovania neoliberálneho kapitalizmu v globálnom meradle u spoločenských tried, ktoré prestali pociťovať, že sa ich záujmy so záujmami politických a ekonomických elít prekrývajú.

Na strane druhej, systémovú krízu globálneho kapitalizmu, ktorá sa v roku 2008 rýchlo rozšírila aj k nám, však radikálna politická ľavica (vo forme nejakej politickej strany či sociálneho hnutia) nevyužila, a tak sa vzrastajúca nespokojnosť s neoliberalizmom vo svete stala hnacím motorom populistickej, nacionalistickej a autoritárskej pravice (Trump, Putin, Erdogan, Mayová, Orbán, Kaczynski, Módí, Duterte atď.), ktorá paradoxne častokrát s ideológiou neoliberalizmu koketuje aj naďalej. Niet preto dôvodu na obavy.

Francis Fukuyama a finalita dejín: kontumačná porážka jedného ideologického konkurenta

V dôsledku naznačeného, je dnes ideológia neoliberalizmu aj so svojimi novými regresívnymi prvkami naďalej externalizovaná a materializovaná, vytvára naše spoločenské a hospodárske politiky, diskurzy, praktiky a inštitúcie. Navyše, nie je to tak dávno, kedy popredný ideológ politickej pravice Francis Fukuyama uverejnil svoju slávnu esej, v ktorej po konci Studenej vojny zachytil „ducha doby“, resp. aspoň si to myslel. Fukuyama v tomto kultovom texte skonštatoval, že rozpad Sovietskeho zväzu, po ktorom sa ľudská civilizácia ocitla na „konci dejín“, znamená koniec akýchkoľvek ideologických konfliktov.

Súperenie dvoch nezmieriteľných ideológií definitívne skončilo a dejiny per se po kontumačnom víťazstve Západu stanovili „očividného“ víťaza: liberálnu demokraciu západného strihu a neoliberálny kapitalizmus ako najefektívnejší systém produkcie, akumulácie a spotreby.

Aký má teda zmysel v situácii, keď životaschopná alternatíva ku kapitalizmu neexistuje, bojovať proti neexistujúcemu, fiktívnemu či imaginárnemu nepriateľovi? Aký zmysel má čo i len symbolický boj proti slamenému strašidlu v podobe „komunizmu“?

Neoliberálny kapitalizmus ako ontologický systém sa stal v 90. rokoch realitou per se. Kapitalizmus dnes totiž dokonalým spôsobom vystihuje ontologickú povahu našej doby. Z praktického charakteru ideológie plynie, že má bezprostrednú interakciu k materiálnej existencii. Stručne a jasne, ideológia kapitalizmu nie je akýmsi nesprávnym teoretickým obrazom dnešnej reality, ale prakticky prežívaným vzťahom subjektov v sociálnej štruktúre k historickým a materiálnym podmienkam ich existencie.

Pokiaľ nás etablovaná ideológia neoliberalizmu ontologicky obklopuje, je značne náročné vytvoriť si vlastný ideologický odstup, aby sme sa na ňu mohli pozerať z akejkoľvek kritickej perspektívy. V prípade demolačného dua Kalmus a Lorenz sa zdá, že nie sú schopní zaujať takú pozíciu, z ktorej by mohli odlíšiť skutočnú realitu od tej falošnej.

Symbolický boj proti komunizmu v súčasných podmienkach sa javí zvláštne, a to najmä vzhľadom na to, že len málokde na globálnom Severe mimo strednej a východnej Európy, môžeme pozorovať tak výrazne kapitalistickú formu štátneho zriadenia, či legislatívneho, inštitucionálneho či normatívneho rámca neoliberalizmu. Inými slovami, nie je veľa bohatých národných štátov, v ktorých by bolo možné identifikovať „čistejší“ kapitalizmus než u nás.

Aký má zmysel boj proti komunizmu, keď žijeme v kapitalizme?

Pri precíznejšom a analytickejšom pohľade tak dáva väčší, resp. aspoň nejaký zmysel, bojovať proti aktuálnym defektom a zlyhaniam v systéme, ktorý je aktuálne etablovaný. Medzi tieto môžeme zaradiť napríklad chudobu, nezamestnanosť, obmedzovanie verejných výdavkov, export pracovných miest, privatizáciu verejného sektora, prekarizáciu práce, sociálne nerovnosti, korupciu, klientelizmus, vzostup autoritárstva, fašizmu, xenofóbie, nacionalizmu, rasizmu, či rôzne sociálno-patologické javy ako bezdomovectvo, alkoholizmus, kriminalitu, domáce a sexuálne násilie, gambling, vandalizmus, drogové a ďalšie nelátkové závislosti a pod.

Stručne povedané, bojovať proti „komunizmu“ bolo z pochopiteľných dôvodov legitímne v období reálneho socializmu, t. j. pred rokom 1989. Bojovať proti komunizmu dnes, teda v období kapitalizmu, je rovnako hlúpe, ako by bolo viesť boj proti neexistujúcemu kapitalizmu v období reálneho socializmu. Tento obrátený prístup totiž postráda elementárnu logiku.

V istom zmysle žijeme v depolitizovaných post-komunistických spoločnostiach, v ktorých idea komunizmu ako normatívna idea či regulatív egalitárnej spravodlivosti je dnes všeobecne vnímaná ako politická zombie, všetci ju majú za definitívne mŕtvu, ale ona napriek tomu aj naďalej produkuje neartikulované zvuky a spôsobuje akúsi bizarnú jouissance (slasť), zmes pôžitku a utrpenia.

Každopádne „komunistická spoločnosť“ ako „spoločnosť, v ktorej slobodný rozvoj každého je podmienkou slobodného rozvoja všetkých“, ktorú Marx, autor Komunistického manifestu a propagátor idey komunizmu, anticipoval, sa neuskutočnila. A zdá sa, že sa ani neuskutoční. Idea komunizmu, mala byť – parafrázujúc Marxa – prevedená do skutočnosti revolučným aktom, čím by sa zavŕšilo „zrušenie filozofie jej uskutočnením“. To sa však v dejinách nestalo.

Klope komunizmus na dvere?

Mladá generácia ľudí na Slovensku, počas uplynulých dvoch desaťročí vychovaná ku konzumnému spôsobu života, a v duchu všadeprítomného anti-komunizmu (s integrálnym mottom: „všetko mimo ideologický rámec neoliberalizmu je cestou do gulagu…“) a individualizmu (ako spoločenskej praxe), inklinuje vo svojej „rebélii“ proti etablovanému systému a spoločenským konvenciám: v tom lepšom prípade k rôznym subkultúram či alternatívnym životným štýlom ako napríklad vegánstvo, a v tomto horšom prípade ku krajnej pravici.

Inými slovami, všetky ľavicové alternatívy zamerané na nejakú formu emancipačného, sociálne spravodlivého, egalitárneho a environmentálne udržateľného spoločenského projektu, nie sú na programe dňa. Práve naopak, to, čo nám dnes ponúka súčasná ideológia je konzumná spoločnosť ako jediný model existencie a ľahostajnosť voči iným ako univerzálny model ľudskej solidarity a komunikácie. Dnes nestojíme pred žiadnou metafyzickou otázkou voľby nového smerovania ľudstva.

Každá emancipačná iniciatíva dnes teda predstavuje totalitárnu hrozbu pro futuro. Akýkoľvek politický či sociálny projekt, ktorý by mohol narušiť existujúci status quo (t. j. to, čo by sme mohli nazvať „parlamentným kapitalizmom“), sa tu poníma ako akýsi druh kantovského paralogizmu „čistého politického rozumu“.

Symbolický boj proti komunizmu tak v období, keď nám náš obzor spoločenskej predstavivosti a politickej imaginácie ani len nedovoľuje zaoberať sa myšlienkou zániku kapitalizmu či možnosťou sociálnej revolúcie, pôsobí komicky. A to ani nehovoriac o tom, že dnes existuje akýsi nepísaný zákaz označovania čohokoľvek pozitívneho, čoho sa počas obdobia „reálneho socializmu“ dopustil prednovembrový spoločenský systém. A naopak, prípustná je len jeho zásadná kritika ako „totalitného“ či „totalitárneho“ a „zločinného“ režimu.

Komunistický alebo Kapitalistický manifest?

Naratív dnešného anti-komunizmu, podľa ktorého prednovembrový režim, v ktorom „zlí komunisti“ zotročili spoločnosť slobodných a racionálnych jednotlivcov, hoci z nejakého nevysvetliteľného dôvodu podľa výskumov verejnej mienky ešte v polovici roku 1989 vedúcu úlohu KSČ schvaľovalo 51 percent obyvateľstva, je stále platný. A tak to, čomu dnes čelíme, je síce jednoduchá, ale falošná bipolárna logika: komunizmus je Zlo, anti-komunizmus je Dobro.

Pochopiteľne, barbarstvo, ktoré produkuje globálny kapitalizmus a imperiálne vojny, je menej viditeľným než boli zločiny komunistov. Je ľahké identifikovať tých, ktorí sú priamo zodpovední za teror, zverstvá, politické monsterprocesy či gulagy. Máme tu dočinenia so subjektívnym zlom, t. j. s konkrétnymi subjektami (ľuďmi), ktoré páchali zlo. Dokonca s dávkou irónie dokážeme identifikovať ideologické korene týchto zločinov, ktorými sú „totalitné“ ideológie, Komunistický manifest, Rousseau, Hegel, Marx či Platón. Keď však obrátime našu pozornosť k miliónom obetí, ktoré trpia alebo zomreli v dôsledku globálneho kapitalizmu a vojen, akákoľvek zodpovednosť je popieraná. Nie je na koho ukázať prstom. Prípadne sú si jednotlivci sami na vine za „svoje zlyhania“. Zdá sa, že ide o výsledok akéhosi objektívneho a prirodzeného procesu, ktorý nikto nenaplánoval. Neexistuje totiž žiadny Kapitalistický manifest.

Slovinský filozof Slavoj Žižek v tomto kontexte konštatuje: „Rozdiel medzi kapitalizmom a komunizmom je okrem iného v tom, že komunizmus bol ponímaný ako idea, ktorá pri svojom uskutočnení zlyhala, zatiaľ čo kapitalizmus vznikal ‘spontánne’. V prípade komunizmu si teda môžeme zahrať hru na hľadanie vinníka a obviniť stranu, Stalina, Lenina, nakoniec aj Marxa samotného z miliónov mŕtvych, z ich ‘očistného obetovania’; zatiaľ čo v kapitalizme neexistuje nikto, na koho by sme mohli zvaliť vinu či zodpovednosť; veci sa proste iba odohrali určitým spôsobom, hoci kapitalizmus je nemenej deštruktívny, čo sa týka ľudských obetí a ekologických škôd, ničení domorodých kultúr a podobne.

Terminologický zmätok: marxizmus, stalinizmus a komunizmus ako idea

Každopádne, kritizovať Marxa za stalinistický teror by bolo rovnako hlúpe ako kritizovať Ježiša za krvavé križiacke výpravy či Nietzscheho alebo Heideggera za nacistické besnenie. Nemusíme poznať detailné podrobnosti teroru z čias Stalinovej diktatúry, aby sme vedeli, že so stalinizmom nebolo niečo v poriadku. Stalinizmus bol nepodarený, krvavý a odsúdeniahodný experiment, čo však nijakým spôsobom ideu komunizmu, s ktorou nemal tento monštruózny projekt nič spoločné, nediskvalifikuje. Práve naopak, ako konštatuje americký politológ Andrew Heywood: „Zrútenie komunizmu, ku ktorému došlo v závere 20. storočia, nemusí teda nevyhnutne znamenať koniec marxizmu ako politickej ideológie, marxizmu, teraz zbaveného pozostatkov leninizmu a stalinizmu, môže dokonca vdýchnuť nový život.

Čo teda je a čo nie je komunizmus? Francúzsky filozof Étienne Balibar tvrdí, že komunizmus je idea spravodlivosti v platónskom zmysle: „Komunizmus je idea, je to dokonca v istom zmysle idea usporiadania.“ Komunizmus nie je ničím iným než filozofickým konceptom a normatívno-ontologickým stanoviskom. A môže byť filozofická idea beztriednej spoločnosti založenej na rovnosti, o ktorej najmä akademici na západných univerzitách píšu vedecké monografie, per se zločinná? Môže byť politicko-filozofická idea všestranného rozvoja každého ľudského indivídua totalitárnou záležitosťou? Je možné na ideu podať trestné oznámenie či viesť s ňou súdny proces?

Nevzdelaného slovenského anti-komunistu to pravdepodobne prekvapí, ale renomovaný americký politický filozof Ian Shapiro z Yale University napríklad tvrdí, že marxizmus, ktorý je akýmsi kulminačným bodom komunizmu, má mať aj naďalej svoje dominantné miesto v intelektuálnom vedomí Západu jednak preto, že nám chýba nejaká alternatíva a jednak preto, že napriek všetkým svojim zlyhaniam umožňuje formulovať kritiku súčasnosti a ašpirácie do budúcnosti, ktoré nikdy neboli celkom vyvrátené.

V Košiciach mátoží strašidlo, strašidlo Marxovho komunizmu…

Všetky tieto úvahy nás privádzajú oblúkom späť k Derridovi, k autorovi filozofickej knihy Spectres de Marx (Strašidlá Marxa) z roku 1993. Jacques Derrida v tomto diele tvrdí, že snáď v každej bohatej krajine a v každej intelektuálnej či akademickej diskusii sa vyskytujú davy tých, ktorí teatrálne vyhlasujú smrť Marxa, marxizmu a komunizmu ako takého, a hlásajú finálne víťazstvo nového svetového poriadku vo forme staronových vízií sveta. Derrida však zároveň ukazuje, že Marxove myšlienky, marxizmus a komunizmus sú po konci Studenej vojny mŕtve veľmi špecifickým spôsobom.

Títo skalopevní kritici Marxa a jeho odkazu ho síce považujú za mŕtveho, no zároveň z neho majú zvláštny strach. Títo kritici zároveň tvrdia, že Marxove komunistické myšlienky sú mŕtve, ale môžu sa kedykoľvek vrátiť, pretože v skutočnosti zároveň stále žijú. Existujú ako strašidlá, prízraky, fantómy, duchovia, tiene, vracajúci sa mŕtvi, neškodní a vysmievaní, no zároveň paradoxne strašidelní a potenciálne nebezpeční. Britský sociológ Anthony Giddens tento zvláštny diskurz potvrdil, keď povedal, že: „Socializmus a komunizmus opustili scénu, ale stále nás znepokojujú.“

Podobne Giddensa, aj Kalmusa a Lorenza znepokojujú neexistujúce, no zároveň nebezpečné a krvilačné strašidlá Marxa a komunizmu. Derrida však neanalyzuje výlučne tento zvláštny diskurz Marxových kritikov a protivníkov, ale dokazuje, že aj u Marxa samotného sa prejavuje zvláštna štruktúra a plejády najrozličnejších duchov, tieňov, prízrakov a strašidiel. Každopádne, Marxov duch, jeho posmrtný život, a strašidlá komunizmu sú v diskurze veľmi zvláštne a fascinujúce figúry.

Je anti-komunizmus prípadom pre klinickú psychiatriu?

Boj proti fiktívnemu nepriateľovi, proti neexistujúcej hrozbe „komunizmu“ sa z pohľadu psychoanalýzy javí ako potlačenie (repression) alebo poprenie (denial) reality či konkrétnej a z vedomia „vytlačenej“ udalosti, ktorou by mohla byť tzv. „Nežná revolúcia“ či rozpad Sovietskeho zväzu alebo koniec Studenej vojny. Nezamýšľaným dôsledkom týchto udalostí totiž bolo, že západný kapitalizmus stratil svojho „komunistického“ konkurenta. A kým kapitalizmus sa rozvinul do svojej súčasnej neoliberálnej podoby, komunizmus ako taký sa jednoducho vytratil zo scény. Anti-komunizmus je tak bojom proti imaginárnemu nepriateľovi, bludu.

Existuje stará marxistická myšlienka, ktorá podľa mňa dnes stojí za to, aby sme ju oprášili. Marx sa vo svojej dobe domnieval, že beznádejní stroskotanci v ére kapitalizmu sú najpravdepodobnejšími aktérmi politických a spoločenských zmien. Na jazyk sa preto natíska otázka: Stanú sa Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz so svojim insitným aktivizmom hýbateľmi dejín a tvorcami nového beztriedneho sveta alebo skončia v zaprášenom múzeu post-komunistických starožitností? Každopádne, v politike udalosti triedi história, a to vždy ex post.

A mimochodom, nie je subjektívny postoj exhibicionistických anti-komunistov dneška tak tragicky vznešený práve kvôli tomu, že ich ideologické presvedčenie je založené na obyčajnej ilúzii? A čo ich sen o nádhernej budúcnosti globalizovaného ľudstva pod kapitalistickými trhmi a americkou zástavou? A nie je to práve sociálno-ekonomická a politická realita v našej krajine, ktorá dodáva ich naivnému vnútornému presvedčeniu krehkú krásu?

Český filozof Michael Hauser kedysi skonštatoval, že anti-komunizmus bude pravdepodobne existovať aj o sto rokov, nie však ako politická ideológia či ako zdroj ľudovej zábavy, ale už iba ako medicínsky termín z odboru klinickej psychiatrie, napríklad ako „anti-komunistická obsedantná neuróza“. Otázkou však je: nie je už dnes ten správny čas nasadiť medikamentóznu liečbu?

Autor je politológ a ekonóm.

Foto: ilustračné. Zdroj: flicrk. Autor: Eric Mill.

 

Podporte nás.

Pridajte sa prosím k naším podporovateľom, aby sme vám mohli prinášať viac kvalitnej žurnalistiky. Ďakujeme!