Nemecký akademický knižný trh priniesol nový prírastok do skromnej literatúry o Cieľoch udržateľného rozvoja. Aké analýzy kniha prináša?
V úvode editori Leppenies a Sondermann konštatujú základnú zmenu, ktorú Ciele udržateľného rozvoja (SDGs) prinášajú – na rozdiel od Milénióvých rozvojových cieľov (SDGs) platia ako pre globálny Juh, tak pre Sever. Zo všetkých krajín sa tak potenciálne stávajú tzv. rozvojové krajiny. Zároveň však naďalej platí, že SDGs sú systémom štatistických cieľov rovnako ako boli MDGs a sú tak prejavom politiky založenej na dôkazoch, na transparentných, merateľných a komunikovateľných dátach, čím pokračujú v tzv. dátovej revolúcii. Otázka zborníka, ktorú si editor a editorka kladú je, v čom sa SDGs odlišujú od MDGs. Len niektorí z autorov a autoriek však na túto otázku aj odpovedajú a záujemcom výlučne o SDGs niektoré kapitoly nemajú až tak čo povedať.
V prvej kapitole Hildegard Lingau, ktorý pracoval pre Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj (OECD) v oblasti SDGs ako poradca prináša základné údaje o zmene oproti MDGs a základnú perspektívu OECD. Na kapitole je zaujímavý posun v diskurze a najmä explicitná snaha o zásadnú zmenu doterajšieho fungovania, pretože „business as usual“ jednoducho nebude stačiť. Autorka ponúka prehľad základných politík, ktoré navrhujú medzinárodné organizácie, ako zvýšenie efektívnosti zdaňovania, zamedzenie daňovým únikom do daňových rajov, zelené investície, spoluprácu so súkromným sektorom na rozvojových projektoch, garantovanie ziskovosti pre investorov na takýchto projektoch. Základným predpokladom rozvoja ostáva lepšia integrácia do globálnej ekonomiky, ale dôležité je zároveň úsilie o politickú koherenciu. Inak je text plný oficiálneho žargónu a je v ostrom kontraste k akademickým kapitolám v knihe. Kritickému analytikovi mnoho neprinesie.
Katja Freistein a Bettina Mahlert vo svojej kapitole dobre ukazujú výbušný potenciál Cieľov udržateľného rozvoja. Analyzujú problematiku nerovnosti, ktorú nachádzajú rozptýlenú vo viacerých cieľoch. Najviac je však prítomná v desiatom cieli. Ich analýza ukazuje, že SDGs ponúkajú fundamentálnu reformu rozvojového diskurzu, hoci základný kameň tohto diskurzu – rozvoj samotný ako cieľ nechávajú nedotknutý. Napĺňajú ho však natoľko odlišným obsahom než, aký mal doteraz, že majú v interpretácii Freistein a Mahlert skutočne veľmi blízko k najradikálnejšej alternatíve – postrozvojovému prístupu. Treba však zároveň dodať, že Ciele sú napísané často veľmi opatrným jazykom. O aké zmeny teda ide? V prvom rade zahrnutie nerovnosti v jej štrukturálnej forme a v problematike sociálneho vylúčenia je výrazným posunom oproti MDGs. Konkrétne sa SDGs venujú otázke, kto presne získava vďaka celonárodnému úspechu napríklad hospodárskeho rastu alebo aj vyššej vzdelanosti. Desagregácie indikátorov umožňuje lepšie vidieť vylúčenie najchudobnejších v národných štátoch. Zároveň umožňuje, aby bolo kriticky hľadené aj na krajiny bohatého Severu, pretože porovnáva napríklad vzdelanie chudobných a bohatých detí vo Švédsku, nielen medzi Švédskom a Ugandou. Hoci je artikulácia cieľa miernejšia než bola zamýšľaná Panelom eminentných osôb, ktorý požadoval zlepšenie vo všetkých príjmových kvintiloch, aby bolo možné hovoriť o celkovom úspechu desiateho cieľa, samotná desagregácia umožňuje o tom, či najchudobnejší tiež dosiahli tento cieľ, minimálne hovoriť. Tým, že sú ciele univerzálne a pre všetkých umožňujú, aby boli politicky proti nerovnosti využívané aj v bohatých štátoch vrátane Slovenska. Výraznou zmenou oproti starším cieľom je opustenie atomizovanej perspektívny na tzv. rozvojové krajiny a prijate štrukturálnej perspektívy na systémové príčiny „nerozvinutosti“. Cieľom je zlepšiť reguláciu a monitoring globálnych finančných trhov a takisto globálnu makroekonomickú stabilitu. Problémom rozvoja sa tak zdá byť aj nedostatočná regulácia, makroekonomická stabilita a monitoring na globálnej úrovni. Ďalším problémom je nerovnosť v medzinárodných organizáciách globálneho vládnutia, ktorému sa venuje cieľ č. 16. Autorky aj tu zdôrazňujú opatrnosť pri formulácii, ale poukazujú na zmenu v diskurze oproti MDGs. Zároveň zmieňujú spojenie so Svetovou obchodnou organizáciou (WTO), čo pre niektorých môže znamenať neoliberálny obchodný systém, pre ne to však znamená potenciál reformy WTO v súlade so stále nedokončeným kolom z Dohy. Treťou zásadnou zmenou je prijate medzinárodnej politiky ako hry s nulovým súčtom. Kým doteraz bol v rozvojovom diskurze prítomný predpoklad, že tzv. rozvojové krajiny budú dobiehať tzv. rozvinuté bez toho, aby na tom druhé menované tratili, SDGs tým, že zdôrazňujú obmedzenosť zdrojov vytvárajú logický záver, že nie je možné, aby si jedni polepšili a druhí neprišli o svoj status, ak by naozaj došlo k dobiehaniu. Otázka, či autorky interpretujú ciele „správne“ je otázkou o tom, či je pohár spolovice prázdny alebo plný. V každom prípade platí, že umné využitie SDGs umožní radikálnu kritiku voči vládam, ktoré by ich mali napĺňať. Tejto interpretácii nahrávajú tvrdenia diplomatiek z OSN, podľa ktorých bolo cieľom SDGs zmeniť diskurz a ideologické nastavenie štátov.
Susanna García Díez z nemeckého štatistického úradu a Philipp Lepenies sa vo svojej kapitole venujú alternatívnym indikátorom voči HDP. Ponúkajú historický prehľad vzniku národných alternatívnych indikátorov, ktoré sa práve svojim národným zameraním odlišujú od univerzálnych indikátorov v rámci SDGs. Posledné desaťročie sa v OECD a mnohých krajinách začína diskutovať o alternatívach k HDP a rôzne komisie prichádzajú s návrhmi ako lepšie merať kvalitu života. Autor a autorka sa zameriavajú na otázku, či sa na tvorbe nových indikátorov podieľa obyvateľstvo a zisťujú, že sa tak do väčšej miery dialo iba v Austrálii. Výsledné indikátory z Austrálie, Británie, Talianska, Nemecka a Rakúska sumarizujú do troch základných okruhov – materiálneho blahobytu (1.), kvality života (2.) a udržateľnosti životného prostredia (3.) a v tomto rámci vyberajú najdôležitejšie indikátory: 1. disponibilný príjem domácností, mieru rizika chudoby, pomer príjmov horného a dolného kvintilu, 2. predpokladanú dĺžka života pri narodení, vnímanie vlastného zdravia, mieru nezamestnanosti, spokojnosť na pracovisku, úroveň vzdelania obyvateľstva, pociťovanú fyzickú bezpečnosť vonku v noci, spokojnosť s osobnými a spoločenskými vzťahmi, podieľanie sa na dobrovoľníckych aktivitách, spokojnosť so životom, spokojnosť s voľným časom a dôvera v inštitúcie, 3. znečistenie ovzdušia emisiami CO2 a podiel energie z obnoviteľných zdrojov na hrubom energetickom využití. Poukazujú na zistenia doterajšieho výskumu o prínosoch alternatívnych indikátorov, ktoré sa zatiaľ ale obmedzujú iba na lokálnu úroveň. Vďaka alternatívnym indikátorom sa posilňuje demokratický proces, keďže ľudia môžu lepšie artikulovať svoje preferencie a zvyšuje sa dôvera, že formulácia cieľov aj povedie k ich napĺňaniu. Autor a autorka preto argumentujú, aby nové indikátory vznikali po diskusiách s občanmi. Kritizujú, že HDP naďalej ostáva dominantným aj vo vyjadreniach politikov, ktorí sa ho nesnažia nahradiť a napríklad Európska komisia po projekte s názvom „Po HDP“ prišla s projektom s názvom „HDP a ďalej“. David Cameron jasne prehlásil, že HDP ostáva základom všetkých našich ašpirácií. Autor kritizujú, že naďalej sa všetci snažia hľadať nejaké indikátory. Fixácia na merateľnosť podľa nich zabraňuje alternatívnym konceptom pokroku. V rámci vnútroštatistickej debaty vnímajú dva póly – na jednom snahu o vznik sady indikátorov, ktoré budú lepšie schopné zhodnotiť kvalitu života v rôznych oblastiach a na druhom snahu o nahradenie HDP jedným indikátorom.
Henning Hahn zo Slobodnej univerzity v Berlíne a Lepenies vo svojej kapitole vychádzajú z kritiky efektívneho altruizmu a SDGs konceptualizujú ako realistickú utópiu v zmysle ideálnej teórie spravodlivosti. V prípade efektívneho altruizmu kritizujú scientizmus, ktorý vedie k individualizmu a ignorovaniu inštitucionálnych a štrukturálnych problémov. Problémom je, že napríklad používané metódy (randomizované kontrolované štúdie alebo experimentálne prístupy) sa nezaoberajú kontextom, v ktorom sa odporúčané politiky nachádzajú. Problém globálnej chudoby si vyžaduje inštitucionálne-politické riešenie a nie individuálne, pretože závisí od príliš veľkého množstva faktorov. Problémom je tiež monetárna logika, ktorá všetky komponenty konkrétneho problému premieňa na peniaze, aby boli porovnateľné a ohodnotiteľné. Ďalej, nedostatok zdrojov je napríklad vnímaný ako exogénny faktor a nie ako dôsledok politickej vôle. Navyše sú intervencie efektívneho altruizmu zo svojej podstaty top-down orientované, čím idú proti princípu participácie v rozvojovej spolupráci. Autori však zmieňujú nový prístup – na politiku orientovanú filantropiu – ale aj tu je spojenie s inštitúciami, či občianskou spoločnosťou na globálnom Juhu vnímané iba prostredníctvom individualistickej logiky. Pre tieto nedostatky navrhujú perspektívu z teórie spravodlivosti. Po diskusii o odlišnostiach medzi ideálnou a neideálnou teóriou spravodlivosti sa autori prikláňajú k tvrdeniu, že SDGs môžu byť ideálnou teóriou spravodlivosti, pokiaľ táto bude dostatočne realistická, teda pokiaľ pôjde o realistickú utópiu. V praxi to predpokladá praktickosť – konkrétne reformné kroky a politiky – orientáciu na možnosti v budúcnosti, zohľadnenie skutočných mocenských záujmov – napríklad na pokračovaní subvencií v poľnohospodárskej politike, ktoré však môže byť kladené do protikladu voči potrebe boja proti klimatickej zmene a proti chudobe ako súčasť záujmov dominantných aktérov. Morálna praktickosť znamená zmenu štruktúr globálneho vládnutia v prospech väčšej participácie. Legitimitu SDGs získali prostredníctvom transparentného procesu svojho vzniku, na ktorom sa podieľala občianska spoločnosť. O spravodlivosť ide poľa autorov v prípade SDGs, pretože obsahujú cieľ boja proti nerovnosti a zaoberajú sa poľnohospodárskymi dotáciami, nelegálnymi finančnými tokmi a vyhýbaním sa plateniu daní. Pre autorov tak ide o realistickú utópiu – SDGs usilujú o spravodlivejší svet, ktorý je ich horizontom, ale zároveň preň navrhujú konkrétne realizovateľné politiky.
V poslednej kapitole Aram Ziai analyzuje Správu vysokého panelu významných osôb k agende po roku 2015 – Nové globálne partnerstvo: eliminovať chudobu a transformovať ekonomiky prostredníctvom udržateľného rozvoja. Zameriava sa na kontinuity a diskontinuity medzi touto správou a dovtedajším rozvojovým diskurzom. Jednou zo zmien je explicitné zmienenie nerovnosti, ďalšou dôraz kladený na sexuálne násilie a tiež zameranie sa na svetovú ekonomiku namiesto rozvojovej spolupráce a napokon je cieľom merať pokrok v dosiahnutých cieľoch podľa častí obyvateľstva nie celého obyvateľstva, aby sa nestalo, že pokrok robí iba napríklad bohatšia časť obyvateľstva.
V správe nachádza dve zásadné diskurzívne odlišnosti. Prvou je už diskutovaná možnosť považovať krajiny Severu za rozvojové vzhľadom na univerzalitu problematiky udržateľnosti. Univerzalizáciu objektu rozvojového diskurzu poznáme z diskurzu jedného sveta a neoliberalizmu. V oboch prípadoch podlieha diskurzu celý svet a nie iba jeho rozvojová časť. To však neznamená, že by správe nedominovalo rozdelenie sveta na rozvinuté a nerozvinuté krajiny. Avšak zmena objektu umožňuje vykonávať intervencie aj na globálnom Severe. Druhou zmenou je snaha o odstránenie chudoby a venovanie sa nerovnosti, ktoré vracia svet do progresívnejšieho obdobia 70. rokov minulého storočia. Ziai však zdôrazňuje, že zároveň sa autori správy považujú za podporovateľov voľného obchodu.
Kontinuitou je, že problémom ostáva chudoba a nie napríklad útlak (ale chudoba je doplnená o zmenu klímy). Ďalšou kontinuitou je schopnosť vyriešiť problémy tu a teraz napriek tomu, že sme to rovnako tak dobre mohli urobiť už pred desiatimi rokmi. Súčasný kontext tak nie je problematizovaný a krédom ostáva jednota cieľov. Receptom na problémy sú technologické riešenia a hospodársky rast, ktorý je však teraz už inkluzívny a udržateľný.
Záujemcom o SDGs sa dajú odporučiť iba kapitoly o nerovnosti a o rozvojovom diskurze. Robert Wade publikoval text, ktorý už bol čiastočne publikovaný na iných miestach a ponúka svoj tradičný, dobre vyargumentovaný naratív, ktorému však chýba ekologický vhľad. Mnohé kapitoly sa SDGs nevenujú a ak áno, tak z neakademického pohľadu, ktorý nie je príliš prínosný a viac reprodukuje oficiálny žargón, než že by prinášal nové poznatky. V tomto ohľade je zborník miernym sklamaním.
Lepenies, Philippe a Elena Sondermann (eds. 2017): Globale politische Ziele. Bestandsaufnahme und Ausblick des Post-2015 Prozesses, Baden-Baden: Nomos.
Dlhšia verzia recenzie vyšla v časopise Politické vedy.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr.
