O kontroverznom návrhu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky a Národného osvetového centra zriadiť v historickej budove Domu umenia tzv. Kreatívne centrum v rámci štvrtkového protestu v Kunsthalle hovorila Ivana Komanická s umelcami Michalom Murinom, Rudolfom Sikorom, Radimom Strakom a kurátorkami a teoretičkami Judit Angel a Beátou Jablonskou.
I.K.: Pán Sikora, grafikou, ktorú ste pripravil na protest proti postupu ministerstva kultúry v súvislosti s Kunsthalle vybíjate hneď niekoľko klinov. Na ľavicové ministerstvo kultúry útočíte kanonickým ľavicovým dielom. Grafiku však môžeme súčasne čítať ako pozvánku na Vašu aktuálnu výstavu El Lissitzky & eR Sikora, ktorá sa ale koná v Danubiane, inštitúcii, o ktorej sa v polemikách tiež uvažovalo ako o možnej Kunsthalle a ktorá na rozdiel od nej získala autonómnu pozíciu a je štedro dotovaná priamo z Ministerstva kultúry.
R.S.: V prvom rade chcem povedať, že ide o moju druhú prácu, pri ktorej vychádzam z Lisického grafiky z roku 1919. A robím tak presne po 100 rokoch. Ak by som žil v roku 1919, myslím, že by som rovnako ako on veril, že príde nový človek, nové umenie, veril by som rovnako v tú úžasnú konštruktivistickú silu v umení v rokoch 1917 – 1920.
Ja som o sto rokov neskôr v situácii, keď ma ideológie nezaujímajú, aj keď ma mrzí, čo všetko sa deje vo svete a čo spadá pod to, čo by sme mohli nazvať bojom, keďže tu máme ekonomické, sociálne, ekologické a politické napätie. Spomínanej práci predchádzala grafika – Bi klinom CO2, ktorú som vystavil minulý rok, pri príležitosti 50.výročia založenia Rímskeho klubu, o ktorom si samozrejme zďaleka nemyslím, že funguje bezchybne, ale zohral dôležitú úlohu. Táto stopa je symbolická pre náš vek, pretože môže dobehnúť našu civilizáciu. Dve grafiky sú aktuálne vystavené spolu s Lisického originálom na našej spoločnej výstave.
Grafika, ktorú spomínate mi v tejto situácii napadla celkom spontánne a musím povedať, že je to tiež boj o budúcnosť, ja tu nebojujem za seba, ale za generáciu ďalších umelcov. To, ako štát vníma kultúru a hlavne vizuálne umenie, ktoré úplne vytesňuje, je veľmi problematické. Už v roku 1992 na začiatku mečarizmu som osobne bojoval na ministerstve kultúry o Kunsthalle. Pokiaľ ide o Danubianu, som za oba projekty a tak som sa aj v minulosti vyjadril, nevylučujú sa a treba to vnímať kriticky. Danubiana sa nemôže stať Kunsthalle. Kunsthalle musí zostať tu, v strede mesta.
I.K.: Beáta, ty si sa vyjadrila, že aktuálne pokusy Ministerstva kultúry vnímaš ako zaberanie verejného priestoru.
B.J.: Áno, diskutovali sme o tom na proteste, ktorý zorganizovali študenti VŠVU na podporu Kunsthalle s transparentom a výzvou, aby sa v tichosti pridali ľudia, ktorí cítia, že sa deje niečo s týmto priestorom. Stáli sme tam a diskutovali o tom, že tento priestor nesie znaky toho, že ide o verejný priestor, v rámci otvorených výziev sa môžu umelci a kurátori uchádzať o to vystavovať v ňom, môžu v ňom dokonca vystavovať študenti. Niet verejnejšieho priestoru než je tento, pokiaľ ide o vizuálne umenie. Samozrejme, že tu máme národnú galériu, krajské a mestské galérie, súkromné galérie, ale v rámci systému vystavovania naozaj niet verejnejšieho priestoru.
Budova Kunsthalle bola postavená v roku 1965 architektom Chovancom z daní daňových poplatníkov a tiež s príspevkom umelcov ako Dom umenia a architektúry, s výstavnými priestormi. Na Slovensku to bolo a je stále raritné. Koľko výstavných budov máme na Slovensku, ktoré boli postavené ako výstavné priestory, tu nemám na mysli rekonštruované priestory ako paláce či mestské domy? Dve? Tri? Veľmi málo v našej histórii. A toto je jedna z nich, s tým, že inštitúcia nikdy nikomu nepatrila, aj keď vo svojej histórii mala rôznych zriaďovateľov, na čo doplácala. Ale zakaždým sa tu vystavovalo, aj pred rokom 1989, aj po ňom, aj keď boli bitky o tento priestor v 90-tych rokoch, aj v počiatkoch samotnej Kunsthalle, keď inštitúcia nebola dostatočne otvorená, vždy sa tu vystavovalo výtvarné umenie.
V roku 1968 tu bola slávna výstava Danuvius, kde vystavovali svetové hviezdy a naše terajšie hviezdy Filko, Jankovič, Bartoš a ďalší. Nebyť tohto priestoru, nevzniklo by napríklad Bienále ilustrácií v roku 1967, vďaka čomu sme sa stali aspoň na chvíľu ilustrátorskou veľmocou. Samozrejme, že počas socializmu tu boli režimové výstavy, ale aj výstavy tematické, výstavy umelcov združených v Zväze atď. Vždy tu existovali spory a hádky, ktorá kultúrna politika zvíťazí, aj v 90-tych a nultých rokoch. Ale tá základná demokratičnosť tu bola zachovaná. Viem, že tu celý čas hovorím len o budove, ale mám naozaj strach, že výstavné priestory sa jednoducho stratia.
I.K.: Radim, hovoríš, že inštitúcia nie je statická vec. Najmladšia generácia umelcov, ktorej si súčasťou už vyrastá v priestore, v ktorom už nikto neočakáva, že inštitúcie sú tu navždy, zmena je vaša nová samozrejmosť. Čím je pre Vás táto inštitúcia? Je práve tichý pochod, ktorý ste zorganizovali na jej podporu, Vašim prvým skutočným vstupom do nej?
R.S: Myslím, že každý mladý autor musí mať nejaký záchytný bod, kde sa nielen vzdeláva, ale kde vidí proces iných autorov. Ide teda nielen o edukáciu, ale tiež o komunikáciu, preto je to organický priestor a ako taký sa organický priestor mení a vyvíja. Takým priestorom je pre mňa aj Kunsthalle. Tichý pochod je prirodzenou reakciou na akciu, ktorá vznikla. Keď sa niečo zapríčiní, následok musí prísť, či už je tichý alebo hlasný, na situáciu, ktorá nás zaskočila.
I.K.: Michal, ty máš priame skúsenosti s Európskym hlavným mestom kultúry v Košiciach, kde sa ideológia kreativity zavádzala možno s nesúhlasom, ale nikdy nie priamym odporom umeleckej obce, takmer pred desiatimi rokmi, kde tiež vznikali nové špeciálne inštitúcie pre kreatívny priemysel. Ako umelec pracuješ s inštitucionálnou kritikou, k téme Kunsthalle vznikli viaceré tvoje diela, okrem iného aj zatvorená Kunsthalle. Vnímaš túto situáciu ako v niečom novú?
M.M.: Áno, a ešte vystriekaná a deratizovaná Kunsthalle, tých projektov je dodnes asi päťdesiat, aktuálne o tých projektoch vrátane pojazdnej galérie, či diverzných virtuálnych galérií vychádza kniha. V situácii ale, keď vyše 900 predstaviteľov umeleckej obce podpísalo petíciu, musím povedať, že aktuálne neuvažujem o nejakom ďalšom post-konceptuálnom umeleckom geste.
Myslím, že moje umelecké projekty asi naštartovali neúspešné konkurzy v roku 1998, o rok neskôr a potom znova v roku 2005, keď bol prvý konkurz na riaditeľa Kunsthalle v Bratislave a ja som bol vyzvaný skupinou poradcov ministra kultúry, aby som kandidoval. Jednou z podmienok vtedy pritom bolo osamostatnenie Kunsthalle, ale hodinu pred konkurzom som svoju prihlášku stiahol vzhľadom na informácie, ktoré som sa dozvedel zo zákulisia. Aj ako umelec s reálnou ambíciou, aj ako redaktor časopisu Profil, ktorý posunul dejiny záujmu o Kunsthalle už do roku 1993, kedy vznikol prvý materiál s trinástimi vytypovanými budovami, som si veľmi želal, aby samostatná Kunsthalle existovala.
Dnes je fakt, že horné poschodie sa stále nevolá Kunsthalle, ale Dom umenia. Je fakt, že po problematickom prvom riadení, nedošlo k ďalším konkurzom, ale Kunsthalle sa dostalo pod správu Slovenskej národnej galérie. Slovenská národná galéria má tak pod sebou nielen koncept národnej galérie, ale tiež koncept Kunsthalle, ktorý je v priamom rozpore s konceptom národnej galérie a obe inštitúcie sú navyše personálne previazané. A to, čo sa aktuálne okolo Kunsthalle deje, už len okomentujem slovami nemenovaného slovenského prokurátora: „Považujem to za absolútne, absolútne nemožné!“ Zmena jednoducho nesmie nastať, nesmie sa stať, že Kunsthalle príde napríklad o jedno poschodie, jediná zmena, ktorá má nastať je v osamostatnení Kunsthalle a napojení na štátny rozpočet.
I.K.: Judit, v rámci siete tranzit, ktorou pôsobíte aj na Slovensku ste súčasťou medzinárodnej scény pre súčasné umenie, ako teoretička a kurátorka sa tiež zaoberáte post-inštitucionálnou situáciou. Čo to znamená, keď dnes vidíme, ako sa rúcajú inštitúcie a namiesto nich prichádzajú rôzne subjekty, uchádzači o granty v rámci európskej ekonomickej súťaže? Ako to vnímate Vy, vytláča kreatívny priemysel v rámci Európy vizuálne umenie?
J.A.: Nie je to téma, ktorou by som sa podrobne zaoberala, ale musím povedať, že diskurz Európskej únie prináša opodstatnené obavy, pokiaľ ide o kreatívny biznis, a ja som tu veľmi skeptická, pretože sa veľa hovorí predovšetkým o obchode. Ale toto je logika kapitalizmu, nachádzať nové trhy, a trh s umením už zjavne nestačí, keďže kapitalizmus sa musí stále rozvíjať.
Pokiaľ ide o kreatívny priemysel, o dizajn, architektúru, jednoducho o veci, ktoré používame, a aj keď existuje samozrejme aj ich pozitívna stránka, keď napríklad vstupujú do služieb udržateľného života či lepšieho života v mestách, nesmieme zabúdať, že sú predovšetkým o konzume. Moje obavy teda, aj keď nevychádzajú zo špecifického výskumu, ale len z občasných pozorovaní a diskusií, vyplývajú z toho, že sa o kreatívnom priemysle jednoducho začína hovoriť priveľa a tento spôsob finančnej podpory a politiky potom vstupuje aj do iných oblastí, vrátane vizuálneho umenia.
A tak zachytávame správy typu – nejaká západná univerzita si otvorila galériu, nejaký učiteľ v malom meste založil umelecké centrum. Európska únia isto podporuje aj tieto projekty, aj keď nie sú v médiách také viditeľné. Preto je to pre mňa zaujímavá otázka ako a prečo tu vstupuje politika, pretože ona tu vstupuje. Na túto otázku zatiaľ nemám odpoveď, ale určite je potrebné si na ňu zodpovedať. Máme dnes množstvo kritických prístupov, ktoré by nám v tom mohli pomôcť.
El Lisickij – eR Sikora: …Klinom bi MK SR. 1919-1920/2019. Digitálna tlač
