Text Connora Kilpatricka bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu Jacobin, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Namiesto napádania tlakov, ktorými kapitalizmus sťažuje výchovu detí, sa im liberáli poddávajú.
Mať deti je zlé pre životné prostredie.
Alebo práve nemať ich je problém? Teda počkať, nie. Mať deti je sebecké, pretože svet sa rúti do pekla. Ktorúkoľvek možnosť si vyberiete, dôležité je pamätať si, že podľa narastajúceho počtu liberálov je privádzanie potomkov na svet zhruba analogické s kúpou vilky v architektúre podnikateľského baroka, v ktorej pri otvorených oknách pustíte klimatizáciu naplno.
Alebo je lepšie prirovnanie k zalievaniu ilegálnej izraelskej osady betónom? „Egoizmus rozhodnutia mať deti je podobný egoizmu rozhodnutia kolonizovať krajinu,“ tvrdí rozprávač kriticky vnímaneho románu Materstvo spisovateľsky Sheily Heti. „Cítim sa ranená, keď počujem, že ktosi má tri, štyri, päť či viac detí… Vidí sa mi to byť nenásytným, arogantným, primitívnym.“
Len v Guardiane sme v posledných dvoch rokoch mohli vidieť titulky ako „Vzdali by ste sa detí, aby ste zachránili planétu? Spoznajte páry, ktoré odpovedajú áno“; „Chcete bojovať proti klimatickej zmene? Majte menej detí“; „Prelomenie tabu: rodičia, ktorí ľutujú rozhodnutie mať deti“; „Chcete si zachrániť manželstvo? Nemajte deti“. New York Times: „Bezdetnosť kvôli klimatickej zmene? Sú ľudia, ktorí ju zvažujú“. Business Insider: „Sedem vedeckých dôvodov, prečo nemať deti“. Táto nová logika si rýchlo nachádza svoje miesto v liberálnej kultúre: „Feministická komička Caitlin Moran tvrdí, že planéta vaše deti nepotrebuje“.
Posolstvo sa nedá nepochopiť, no javí sa, že padá na neúrodnú pôdu.
Podľa nedávnej štúdie Centra pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) je priepasť medzi množstvom detí, ktoré americké ženy chcú a ktoré môžu mať „najväčšia za uplynulých štyridsať rokov“. Množstvo žien, ktoré v budúcnosti chcú dieťa, od roku 2002 kontinuálne rastie. Jedinou vekovou skupinou, ktorá však skutočne zaznamenala drobný skok v plodnosti, sú ženy vo veku medzi 40 a 44 rokmi.
Žiadať ženy, aby s deťmi počkali, kým si rozbehnú kariéru a našetria dosť peňazí, je rubom karty, na líci ktorej je požiadavka, aby ostali doma a starali sa o deti namiesto mužov.
„Schopnosť Američanov predchádzať neželanému tehotenstvu sa zlepšuje omnoho rýchlejšie než schopnosť dosiahnuť želané tehotenstvo,“ píše New York Times. S jednou z najdrahších zdravotných starostlivostí na svete (desiatky miliónov Američanov sú stále bez zdravotného poistenia), desaťročiami stagnujúcich miezd a astronomickými cenami za vzdelanie a bývanie je výchova detí nákladnejšia než kedykoľvek predtým. Ministerstvo poľnohospodárstva odhadovalo, že v r. 2015 stála starostlivosť o dieťa do veku 17 rokov v priemere 233-tisíc dolárov – a to bez nákladov na školné, ďalšej unikátnej americkej špecialitky. Čím ďalej, tým viac je výchova detí snom, ktorý si mnohí jednoducho nemôžu dovoliť.
Práve v oblasti mizantropického antinatalizmu nachádza liberalizmus spojenca v konzervativizme. Brookings Institute vymenúva odložené rodičovstvo ako jedno z „troch jednoduchých pravidiel, ktorých by sa mali chudobní tínedžeri pridŕžať v úsilí o postup do strednej triedy“. Je to myšlienka veľmi podobná tej, ktorú počúvame od konzervatívcov ako George Will po desaťročia: ste chudobní kvôli amorálnosti svojich rozhodnutí.
Pripomína to nehanebnú rasistickú kampaň z 90. rokov, keď sa Republikáni spojili s Clintonovou vládou, aby vymietli trend „slobodných tínedžerských mamičiek“ ako mravné ohrozenie zdravého detského vývoja a rodinných hodnôt – „základu osobnosti a osobnej zodpovednosti“, ako to v r. 1994 povedal sám Clinton. V danom čase istá skupina Demokratov zašla ešte ďalej a pokúsila sa presadiť návrh, aby bola odobraná sociálna pomoc mladistvým slobodným mamičkám (a ich deťom).
Aj napriek vzbudzovaniu pobúrenia nad týmito údajne hanebnými a sebeckými mladými mamičkami, tieto ženy urobili pre svoju rodinu najlepšie možné rozhodnutie. Doktorka Arline T. Geronimus nesúhlasí s opovrhovaním „chudobnými mladistvými matkami“ ako liberálmi, tak aj konzervatívcami, a tvrdí, že rozhodnutie málo zarábajúcich žien mať deti v mladosti je logickým rozhodnutím, keď človek v Amerike čelí problémom s chudobou:
„Ak si nájde zamestnanie, mzda a bonusy, ktoré môže získať, nemusia prevýšiť výdavky pracujúcej matky. Nemá nárok na materskú dovolenku; dostupná nie je ani denná starostlivosť o deti, ktorá by ju oslobodila od závislosti od rodiny… Najväčšia šanca dlhodobého zamestnania sa naskytne, ak dôjde k súladu medzi predškolským vekom dieťaťa a vrcholom síl rodiny, ktorá poskytuje sociálnu a praktickú podporu.“
S ohľadom na túto obrovskú priepasť medzi želaniami amerických žien ich vysiľujúcou každodennou pracovnou realitou sa možno pýtať: čo je príčinou medzi liberalmi tak rozšíreného a divného antinatalizmu?
Dokonca aj vo Francúzsku, ktoré je známe svojou štedrou podporou pôrodnosti, dáva nová 35-ročná ministerka pre rodovú rovnosť najavo vôľu redukovať túto podporu na smiešne nízku americkú úroveň. „Vždy obdivujem energiu a zápal pre dobrovoľníctvo, ktoré sú v Amerike prítomné,“ povedala Marléne Schiappa pre New Yorker. „Ak príde reč na pozíciu žien v spoločnosti, reflexom francúzskych žien je povedať: ‘Ako mi pomôže štát?’“ Aké strašné!
Strácajúce sa nádeje, ubité očakávania a viac muziky za menej peňazí – takýto je program liberálov 21. storočia pre drúce masy. Inými slovami: ide o pokračovanie štyridsaťročnej politiky uťahovania opaskov ako výsledku úpadku odborov. Dôstojný život, vlastný domov, pohodlný dôchodok – kvapky v mori spoločenského bohatstva – sú dávno zabudnutými sľubmi. Teraz sa medzi nich začína radiť aj rodičovstvo.
Čím ďalej, tým viac liberalizmus stráca schopnosť predstaviť si cestu z pekla života prežívaného na omrvinkách. Namiesto toho sa vníma skôr ako morálna hliadka zbožne sledujúca a organizujúca kolaps. Liberálna ľavica prestala veriť, že môže zmeniť svet, a slovami Adolpha Reeda nachádza svoju hlavnú úlohu v „svedectve utrpenia“. Liberálni ľavičiari alebo veria, že zásadný vzdor kapitálu a klimatickej zmene je nemožný, alebo nežiadúci. Nech je to ktorákoľvek z možností, ich riešenie je rovnaké – nepotrebujeme obnovené hnutie pracujúcich, ale novú dávku morálky striedmosti a sebaobety.
To nevyhnutne znamená žiadať od žien adaptáciu na logiku výchovy detí v diktáte trhu namiesto jeho napádania. „Zapoj sa“ – a volaj to víťazstvom.
Ide o prístup, ktorý by prekvapil obyvateľov Východného Nemecka. Ženy v Nemeckej demokratickej republike (NDR) boli zaopatrené robustným sociálnym štátom, ktorý im pomáhal pri starostlivosti o deti. Bezplatné jasle boli dostupné už po pár týždňoch od narodenia dieťaťa a poskytovali aj stravu, čo umožnilo ženám aktívnejšie sa zapájať do pracovného procesu. Interrupcia bola legalizovaná v r. 1972, roky pred Západným Nemeckom. Pre ženy na Východe bol rozvod rýchlym, jednoduchým a bezplatným. Mali tiež väčšiu pravdepodobnosť cítiť sa sebavedomo (čo sa týka vzhľadu) a vykazovali vyššiu mieru sexuálnej spokojnosti než ich vrstovníčky na Západe. Aj „vďaka“ politickému autoritárstvu nebola schopnosť vychovávať deti v NDR bezprostredne závislá na podpore od rodiny.
V súčasnom zjednotenom Nemecku sú jasle či škôlky drahé a nedostupné, pričom im chýba 120-tisíc opatrovateľov (samozrejme, nízko platených). Na Východe padla pôrodnosť paralelne s Berlínskym múrom. Aj dnes však platí, že ženy na východe krajiny majú deti vo výrazne mladšom veku než tie na západe a tiež platový rozdiel medzi mužmi a ženami je na východe menší. Pre porovnanie – rozdiel v mzdách na západe je porovnateľný s tým v USA.
Jedinými krajinami, ktoré sa približujú tým druhom slobôd, ktoré ženám poskytovalo Východné Nemecko, sú tie, kde organizovaní pracujúci dokázali naštrbiť imperatívy kapitalizmu. Holanďanky – nie „konformné“ Američanky – sú podľa prieskumov najšťastnejšie na svete. Sotva niektorá z nich pracuje na plný úväzok. Vďaka odborovej mobilizácii majú Holanďanky možnosť povýšiť slobodu nad akúkoľvek „povinnosť“ voči pracovnému trhu alebo manželom.
Tu prichádzame na koreň liberálnemu novozaloženému antinatalizmu – je ním samotná logika kapitálu. Kapitalizmus potrebuje pracujúcich a kupujúcich; nemá záujem vynakladať zdroje na výchovu detí. Podľa logiky kapitálu by mali byť tieto výdavky hradené jednotlivcom a domácnosťou.
To je dôvod, prečo sa dnes v obchodoch v USA zamykajú dojčenské výživy do sklenených skriniek namiesto toho, aby sa v spoločnosti distribuovali zdarma. Namiesto štátnej podpory pôrodnosti a výchovy detí, americká polícia doslova uštváva biologických otcov k poberaniu detských prídavkov. Sleduje sa tým zámer aj násilím udržiavať rodinu pohromade namiesto štátnej podpory jaslí, škôlok, škôl a zdravotníctva pre deti a ich rodičov. Táto štátna politika je manželstvom uzavretým s hlavňou pri hlave.
Sme už ďaleko od konzervatívneho povojnového vnímania žien ako „producentiek detí“. Nemali by sme im diktovať odkladanie tehotenstva dokým si nerozbehnú kariéru a nepostavia sa na vlastné nohy. Môže to totiž trvať večnosť. Hoci reproduktívna medicína robí obrovské pokroky, umelé oplodnenie, lieky na podporu plodnosti a mnohé ďalšie medicínske výdobytky sú jednoducho neuveriteľne drahé. Bez všeobecnej zdravotnej starostlivosti bude vedecký pokrok vždy len k úžitku bohatých.
Žiadať ženy, aby s deťmi počkali, kým si rozbehnú kariéru a našetria dosť peňazí, je rubom karty, na líci ktorej je požiadavka, aby ostali doma a starali sa o deti namiesto mužov. Oboje od žien požaduje poddať sa nie vlastným túžbam, ale všemocnej abstrakcii: trhu, prostredia, patriarchátu či dokonca akejsi pomýlenej verzie feminizmu.
Pre členov vyššej strednej triedy je dôležité uvedomiť si, že pre absolútnu väčšinu pracujúcich nie je pracovný trh miestom potenciálnej sebarealizácie a nikdy ním ani nebude. Je skôr brutálnou bojovou arénou, kde človek musí obetovať tretinu života námezdnej práci, aby prežil. V roku 2018 je typ kariéry „rob, čo ťa baví“ v podstate záležitosťou výhradne bohatých. Čo vyššia stredná trieda nikdy nepochopí – či už hovoríme o konzervatívcoch obviňujúcich mladé slobodné mamičky alebo liberáloch hlásajúcich odkladanie rodičovstva, kým si rodičia nemôžu dovoliť Baby Bjorn (švédska značka drahej výbavy pre deti, pozn. prekl.) – je to, aká naplňujúca môže byť výchova detí pre tých, ktorí v kapitalizme nebudú nikdy docenení.
Ako by sme vôbec mohli zvíťaziť s programom socializácie nákladov na rodičovstvo, ak tak mnoho liberálov vníma túžbu mať deti ako vilku vo Vegas – nákladnú, pochabú a pofidérnu investíciu „sedlákov“? Namiesto papagájovania tejto neotesanej a mizantropickej politiky by sme mali od kapitálu požadovať, aby prestal prenášať náklady spojené s rodičovstvom na pracujúcich a namiesto toho ich rozložil do spoločnosti – príkladom sú bezplatné fínske baby boxy a program Medicare for All, ktorý pokrýva nielen celú predpôrodnú a pediatrickú starostlivosť, ale robí aj umelé oplodnenie právom, nie luxusom. Tento program tiež platí a zaškoľuje stovky tisíc zamestnancov štátnych zariadení sociálneho zabezpečenia. Jediný spôsob, ako tieto požiadavky dosiahneme, je oživenie hnutia pracujúcich, nie desivé (a nevyhnutne rasistické) novinové komentáre o „kontrole populačného rastu“.
Prečo by dvadsiatnici nemohli mať možnosť vychovávať dieťa a zároveň pracovať na svojej kariére? Prečo by mladá slobodná mamička nemohla študovať na univerzite, kým by jej dieťa bolo v bezpečí štátnych jaslí či škôlky? Prečo by si vlastne mala nájsť muža a udržiavať s ním vzťah len kvôli deťom?
Skutočná sloboda pre ženy znamená zanechanie falošnej nutnosti výberu medzi „deťmi, vzdelaním a kariérou“. Dnes sú to jedine bohatí, kto si nemusí vyberať.
Môžeme to nazvať akokoľvek, len nie spravodlivosťou.
Autorka ilustračnej fotografie: Darina Shevtsova. Zdroj: pexels.com
