Nie som rasista. Bez „ale“. A nielen to – súhlasím so spisovateľom Marlonom Jamesom, že nebyť rasistom nestačí, treba byť antirasistom. To znamená, že sa cieľavedome a aktívne staviam proti prejavom rasizmu, ktoré sa v spoločnosti vyskytujú. Aj napriek tomu ma však z času na čas prekvapí moje správanie a musím sa pýtať, či vo mne kúsok rasizmu predsa len neostal. Ako prednedávnom v detskom kútiku.
V detskom kútiku je plno detí a rodičov, a medzi nimi vidím muža v mojom veku, ako nasleduje mamičku s malým dieťaťom na rukách. Muž mal výzor i gestá, ktoré by mnohí pripísali „neprispôsobivým Rómom“, ženu s dieťaťom by naopak mnohí opísali ako typickú Slovenku. Automaticky zapracovali všetky predsudky. Jeho blízkosť k žene s dieťaťom sa mi zdala podozrivá a dúfal som, že nevyvedie niečo hlúpe. V zlomku sekundy sa objavila druhá obava: keď niečo vyvedie, snáď sa okrem spravodlivého hnevu nestane aj terčom rasistických reakcií.
Hneď však prišiel prvý preplesk: Kamil, myslíš si, že ho chceš chrániť pred rasizmom, pritom sám sa na neho pozeráš cez túto kategóriu. Kvôli jeho výzoru predpokladáš, že „niečo vyvedie”. A druhý preplesk prišiel, keď si o chvíľu všetci traja, muž, žena aj dieťa, sadli ku stolu ako rodina spolu s iným rodičovským párom. Sedeli, konverzovali, deti behali a skákali po preliezačkách.
Podobnú skúsenosť som zažil asi pred desiatimi rokmi pri lete z Tel Avivu do Bratislavy. Vracali sme sa z návštevy rodiny v Palestíne-Izraeli poloprázdnym lietadlom, v ktorom okrem iných cestovala ultraortodoxná židovská rodina s množstvom detí, ktoré hlučne pobehovali po lietadle. Nebolo mi to príjemné – jednak kvôli hurhaju, a jednak kvôli tomu, že som vyrastal v prostredí, kde ultraortodoxných židov nemusia. Mnohí sekulárni židia im vyčítajú poberanie sociánych dávok, štúdum Tóry namiesto produktívnej práce, výnimku z povinnej vojenskej služby (pred pár rokmi zrušenú), vysokú pôrodnosť a vnucovanie náboženských zákazov celej spoločnosti. Palestínčania v nich zase väčšinou vidia duchovných predstaviteľov náboženského sionizmu. V pamäti mi zostal aj zážitok z detstva z prechádzky s rodičmi, kedy ultraortodoxný žid vysvetľoval svojmu synovi ukazujúc na nás: To sú Arabi, oni pôjdu do pekla. Negatívny vzťah k nim som si osvojil akosi automaticky, bez toho, že by som si ho vôbec uvedomil.
Celú situáciu zaznamenala aj moja bývalá manželka. Pozerali sme sa na pobehujúce deti a vymieňali si veľavravné pohľady. Predpokladal som, že zdieľame rovnaké pocity, ale opäť som sa mýlil – jej výraz tváre sa totiž v momente zmenil na úsmev, ktorý hovoril: „Aké sú tie deti zlaté.“ Aké sú tie deti zlaté? To nemôže myslieť vážne.
A vtedy mi docvaklo: Kamil, ty to nemôžeš myslieť vážne. Ona v nich vidí to, čím sú – hravé deti, ty vidíš nálepku náboženstva, voči ktorému máš skryté predsudky. Chvíľu som zahanbene sedel a spracovával, čo sa práve stalo. Svojou schopnosťou pozerať sa na ľudí bez predsudkov, mi bývalá manželka uštedrila dôležitú lekciu, ktorá mi pomohla zmeniť postoj.
Situácií, kedy som sám alebo s pomocou iného človeka odhalil a zmenil svoje predsudky, bolo v mojom živote viac. Podobne, ako väčšina ľudí na Slovensku, som sa s dešpektom díval napríklad na hidžáby muslimských žien. Dnes v nich nevidím nič mimoriadne ani ohrozujúce. Môže mať antirasista toľko predsudkov, ktoré musí zo seba odstraňovať?
Mäkký rasizmus
Ľudia si pod rasizmom bežne predstavujú jeho starú formu v podobe otvorenej dehumanizácie ľudí iných rás a teórie o nadradenosti jednej rasy nad ostatnými, ktoré dovolovali ľuďom zotročovať Afričanov, kolonizovať pôdu domorodých obyvateľov mimoeurópskych krajín, odopierať občianske práva, vládnuť nad nimi režimom apartheidu a beztrestne ich zabíjať. Táto explicitná, tvrdá forma rasizmu je už našťastie dávno zdiskreditovaná a dnes ju okrem pár otvorených rasistov nevyznáva nikto. Západ od 2. svetovej vojny trvá na jej prísnom odmietaní.
Najrozšírenejšou formou rasizmu sú však v súčasnosti jeho rôzne „mäkké“ podoby. Ľudia pod ich vplyvom prechovávajú k rozdielnym rasovým skupinám odlišné emócie, automaticky im prisudzujú paušalizujúce nálepky, posudzujú ľudí patriacich do týchto skupín na základe predsudkov, preferujú ľudí vlastnej rasy odmietajú vidieť, že spoločnosť je nastavená tak, že znevýhodňuje ľudí inej rasy.
Typickým prejavom tohto druhu rasizmu je veta „nie som rasista, ale…“. Takmer vždy nasleduje nejaký komentár, ktorého rasistický charakter si dotyčný alebo dotyčná nie je vedomý/á. Jednou z hlavných čŕt mäkkého rasizmu je teda jeho neuvedomovaný charakter. Stretávame sa s ním vo veľkej časti bežnej populácie a nevyhýba sa ani dobrým a vzdelaným ľuďom, ktorí by odprisahali, že s rasizmom nemajú nič spoločné.
Aj tento rasizmus samozrejme vedie k diskriminácii. Dobre to dokresľujú nedávne kauzy v Spojených štátoch, kde policajti skôr zastrelia podozrivého Afroameričana než belocha, afroamerickým deťom je často poskytované horšie vzdelanie, banky im zamietajú pôžičky, lekári majú tendenciu zriedkavejšie navrhnúť kvalitnú liečbu, realitní agenti ponúkajú bývanie v horších lokalitách, zamestnávatelia odmietajú poskytnúť zamestnanie alebo ponúkajú nižšiu odmenu za prácu. To všetko udržiava veľké skupiny Afroameričanov v kolobehu chudoby, nevhodných životných podmienok a vysokej kriminality aj desaťročia po zrušení segregačných zákonov.
Kultúrny rasizmus
Rasizmus založený na biologických rozdieloch príslušníkov rôznych rás je už dnes zriedkavý. Nastáva však presun dôrazu od biológie k posudzovaniu kultúr rôznych rás, etník a náboženských komunít a vytváraniu ich hierarchií. Príslušníci sú hodnotení na základe stereotypných charakteristík prisudzovaných kultúre ich komunity. „Neprispôsobivosť“ Rómov nie je daná biologicky, ale ich kultúrou. Ani židia nemajú svoju „vypočítavosť” v génoch, je to kultúrne dedičstvo ich náboženstva. Muslimovia nie sú „teroristi“ od narodenia, vedie ich k tomu ich náboženstvo, ktoré je s našou kultúrou nekompatibilné.
Nie že by táto forma rasizmu neexistovala aj predtým, naopak. Misia „civilizovať barbarov“ bola súčasťou európskeho rasizmu od začiatku. Na rozdiel od biologického rasizmu si však mnohí dodnes neuvedomujú, že sa tiež jedná o istú formu rasizmu. Kultúrny rasizmus tu s nami stále je a v posledných rokoch získava na sile.
Právo na strach
Zaujímavým trendom je aj „sekuritizácia“ rasizmu, kedy sú aj tvrdšie zásahy voči iným rasám, etnikám či kultúram obhajované ako pochopiteľné obranné reakcie na hrozby. Nestaviame múry, nediskriminujeme na pracovnom trhu a nesegregujeme na školách preto, že by sme príslušníkov inej rasy neznášali, my sa iba bránime.
Tieto postoje sú niekedy obhajované pod heslom „právo na strach“. Ich nositelia nechcú príslušníkov iných kultúr zotročiť, vládnuť nad nimi, ani ich zlikvidovať. Chcú od nich predovšetkým mať pokoj, neprichádzať s nimi do kontaktu a nemusieť riešiť problémy vyvierajúce zo vzájomného spolužitia. Chodiť do školy s rómskymi deťmi, vídať zahalené muslimské ženy alebo v supermarketoch akceptovať halal a košer potraviny sa vníma ako obmedzovanie slobôd väčšiny. Nech sú všetci príslušníci odlišných komunít zdraví a šťastní, ale inde, nie medzi nami, nie s nami, najlepšie schovaní za vysokým múrom.
Ani toto pritom nie je ani tak nový ako skôr staronový trend. Hitler, Tiso a ďalší tiež ospravedlňovali svoj rasizmus rétorikou o sebaobrane národa. Znepokojujúce je, že tomuto triku dnes opäť podlieha čoraz viac ľudí.
Je to liečiteľné
Kým staré formy rasizmu sú už zriedkavé, prejavy jeho nových podôb sú v spoločnosti veľmi rozšírené a sú každoodennou súčasťou našich životov. Náchylnosť k nim máme všetci, našťastie však človek svoje rasistické postoje môže meniť.
Aj keď sme o sebe presvedčení, že rasistami nie sme, naše rasistické tendencie môžu byť a často sú schované v našom podvedomí. Niekedy sme ich schopní odhaliť sami, inokedy nás na ne môže upozorniť niekto z vonku. Riešením nie je svätosväte prisahať, že v sebe nemáme ani štipku rasizmu, ale byť ochotný pripustiť, že v sebe tieto tendencie máme, vedieť ich rozoznať a pracovať na ich vedomej zmene.
Nikto z nás nie je voči rasizmu imúnny a stále sa máme čo učiť. Byť antirasistom znamená odhaľovať rasizmus a bojovať proti nemu nielen v spoločnosti, ale aj v sebe samom. Cestou, ako nebyť rasistom, je byť čoraz menším rasistom.
Poznámka: Text používa označenie „muslim“ namiesto „moslim“ z rešpektu k prianiu predstaviteľov muslimov na Slovensku, ktorí preferujú používanie prvého výrazu.
