Milé čitateľky a čitatelia,
prinášame Vám videozáznam z diskusie, ktorej hosťom bol český politológ prof. Pavel Barša. Diskusia sa uskutočnila 6. apríla 2016 v Knižnici Václava Havla v Prahe a niesla názov Nová ľavica po česky: Havlova Moc bezmocných v západnom kontexte. Zároveň Vám ponúkame niekoľko vybraných myšlienok Pavla Baršu z jeho prednášky. Video nájdete úplne dolu pod textom.
„Isté rysy novej ľavice anticipovali utópiu ľudských práv, nová ľavica bola akýmsi predstupňom utópie ľudských práv. Stará ľavica bola etatistická a kolektivistická a ktorá mala predstavu, že najprv musí uchopiť moc v štáte a potom prostredníctvom štátu premení systém a vybuduje novú spoločnosť. Nová ľavica v 60. rokoch kriticky ukazuje prstom na Sovietsky zväz a na iné komunistické krajiny. Hovorí: „Budujme tú novú spoločnosť tu a teraz, neodkladajme to na potom, keď budeme mať v rukách štát.“ Stará ľavica chcela meniť systém zvrchu, kým nová ľavica chce začať premenou života v jeho každodennosti, je to posun od makropolitiky k mikropolitike každodenného jednania. Ide o zmenu života, nie o zmenu systému. (…) Nová ľavica tvrdila: „My rovnako, tak ako bojujeme proti americkému imperializmu, musíme bojovať proti sovietskemu. Rovnako ako bojujeme proti odcudzeniu a utláčaniu spoločnosti, ktorú riadi kapitál, musíme rovnako bojovať aj poti odcudzeniu a utláčaniu spoločnosti, ktorú riadi určitá byrokratická nomenklatúra.“ Išlo o symetrické odmietnutie oboch systémov. (…) Odpadá revolučná vízia premeny kapitalistickej spoločnosti a na jej miesto nastupujú ľudské práva a dokonca že musíme pripustiť to, že ľudské práva sú stále viac dodržiavané v tých západných štátoch. Zrazu v 70. rokoch odmietnutie obidvoch systémov ústi do odmietnutia toho jedného v mene západného systému, ktorý stále niektorí nejako kritizujú, ale uznávajú, že to je menšie zlo a že najskôr treba poraziť sovietsky systém.“
„Havel má niekoľko podôb. (…) Má obdobie, kde predstavuje v podstate neskorú novú ľavicu (1978-1984). Havel odmieta obidva systémy ako systémy odcudzené, kapitalistický aj sovietsky byrokratický systém. Hovorí, že treba bojovať proti obom. Podľa neho je to tak, že sa nám zdá ten východný typ odcudzenia väčší, no v konečnom dôsledku je to len vypuklé zrkadlo toho západného. (…) V Moci bezmocných proti obidvom systémom stavia občianske jednanie: emancipácia musí začať od nás samotných, od našej každodennosti, musíme rekonštituovať svoje vzťahy k ostatným. On tomu hovorí, že to je práve ten „život v pravde“. Tento systém má nahradiť stranícky systém. (…) Hovorí tiež to, že v hospodárstve by mala existovať samospráva. To je presne to isté, čo hovorí nová ľavica.“
„Potom existuje druhý Havel konca 60. a 80. rokov, čiže to nie je lineárny chronologický vývoj. Najskôr na konci 60. rokov polemizuje s Kunderom a Kundera odpovedá: „No veď ten Havel hovorí presne to isté čo Husák!“ Havel hovorí: „My sa snažíme do toho neľudského, barbarského systému zaviesť isté prvky ľudskosti, snažíme sa uvoľňovať cenzúru, rešpektovať slobodu, v podstate ten socializmus byrokratického sovietskeho typu je pomýlený a tí reformovaní komunisti sa snažia dostať viac k tomu mainstreamu.“ Kundera tvrdí: „On akoby hlása istú normalizáciu: tu bol nejaký neľudský sovietsky režim a Havel hlása akoby návrat k normálnosti.“ O desať rokov je zrazu veľký kritik tohto normalizovaného systému. A od roku 1985 Havel opäť hovorí, že tá občianska politika obrany ľudských práv je to, čo predtým videl ako alternatívu východného aj západného systému. Teraz hovorí, že to bude prvý krok k tomu, aby sme nastolili normálny režim viacerých strán a politickej súťaže, ktorý už existoval. Tu opäť skĺza do tej normalizačnej predstavy, že túto súčasnú úchylku je potrebné prekonať. Tu nastupujú ako dôležitý moment ľudské práva, viac ako v Moci bezmocných, kde nehrajú až takú dôležitú rolu. Hovorí, že ľudské práva nie sú politickým programom. Je to len akoby predstupeň. Obrana ľudských práv vytvára iba určitý priestor a v tomto priestore, v ktorom sa podarí nastoliť dodržiavanie ľudských práv, až potom môže byť nastolená súťaživá politika politických strán. Podľa Havla sú tu dva typy jednania – občianske a politické.“
„Mne sa páči práve Havel-normalizátor, pretože jasne dokáže odlíšiť občiansky aktivizmus, ktorému ide o súlad s nejakým morálnym princípom, od politiky a mne sa zdá, že on napáchal toľko zla ako politik práve preto, že to nedokázal rozlíšiť; práve preto, že nebol vôbec schopný uvažovať ako politik, uvažoval stále iba ako aktivista. (…) Práve preto, že sa nezmenil, bol takým zlým politikom: buď bol politikom-hlupákom, ktorý vôbec nechápal, o čo v politike ide alebo pokrytcom, niekým, kto veľmi dobre chápal, že je užitočným idiotom americkej hegemónie a predsa to robil.“
© Knihovna Václava Havla
Foto: Na snímke Václav Havel. Autor: David Short, zdroj: flickr.com
