Tento článok predstavuje zbierku postrehov týkajúcich sa nedávnej kritiky marxizmu v ľavicovej komunite.
O dogmách
V poslednom čase sa opakovane objavujú v súvislosti s používaním marxistickej terminológie obvinenia z používania „fráz“ a „dogmatizmu“. Paradoxné na tejto „kritike“ je, že jej autori sa sami zaplietajú do vlastnej logiky. Obviniť niekoho z používania fráz je podobné ako obviniť niekoho z klamstva, keď ale „žalobca“ nemá žiadne dôkazy, že žalovaný klamal. Ide teda o planú kritiku bez reálneho základu, ku ktorej sa kritici uchyľujú, keď im dochádzajú argumenty.
Podobne je to s dogmami. Už aj predstavitelia liberálnej demokracie priznávajú, že majú vlastné dogmy. Sama matematika, dlho považovaná za najpresnejšiu vedu, má, ako sa ukázalo, axiómy (dogmy), ktoré nemožno dokázať v jej systéme. Sú to základné princípy, ktoré nemajú byť neustále napádané a častokrát nie sú dokázané alebo odôvodnené. Aj my žijeme s dogmami, ktoré nechceme neustále obhajovať. Napríklad, že rasizmus je problematický. Paradoxne práve marxizmus si je najviac vedomý týchto skutočností. Vo svojej podstate je reflexívny, napriek tomu sa určitým dogmám nevyhne. To najmenej, čo môže urobiť, je byť si ich vedomý a reflektovať ich. Väčšina ideológií na druhej strane si ale nie je ani len vedomá toho, že sú dogmatickými ideológiami.
Antikomunizmus z oportunizmu
Zatiaľ čo sú stalinizmus a niektoré časti sociálnej demokracie charakterizované oportunizmom voči šovinizmu, rasizmu, teda krajnej pravici, niektorí anarchisti a časti sociálnej demokracie sú vo veľkej miere charakterizovaní prílišným oportunizmom voči liberalizmu.
Oportunizmus je v dnešnom svete neoddeliteľný od prežitia ľavice. Niekedy však je nebezpečný, pretože môže viesť k popretiu vlastnej ideológie a stať sa hlavným politickým princípom. Oportunizmus voči liberalizmu sa najradikálnejšie prejavuje v tých častiach anarchistického hnutia v Česku a na Slovensku, ktoré preberajú antikomunistickú argumentáciu v prezentácii svojej antiboľševickej alebo antimarxistickej pozície ako pozície, ktorá ide proti autoritárstvu. Títo anarchisti a sociálni demokrati používajú pojmy marxizmu alebo boľševizmu ako synonymá pre stalinizmus.
Dôvody k takejto taktike sú pochopiteľné. Ako jediná ako tak atraktívna krajne ľavicová sila sa chcú jasne dištancovať od stalinistických režimov. Hodiť v tomto procese cez palubu pár zostávajúcich trockistov bojujúcich proti autoritárskym tendenciám je pre nich prijateľné. Problém s touto taktikou je práve v tom, že títo krajne ľavicoví kritici marxizmu síce bojujú svoj boj proti autoritárstvu spolu s ostatnými komunistami, zároveň ale vychádzajú v ústrety antikomunizmu a jeho úlohe, ktorou je boj proti silám ohrozujúcim triednu spoločnosť. Akonáhle začnú túto triednu nadvládu ohrozovať, nijako sa neoslobodia od útokov štátnych štruktúr a triedneho systému. V skutočnosti si touto taktikou len obmedzujú vlastný pohyb tým, že od začiatku odmietajú serióznu diskusiu o stalinizme, či boľševizme a odmietajú marxizmus, ktorý má obrovskú praktickú cenu v bojoch proti triednej nadvláde. Rovnako tak si zbytočne odcudzujú potenciálnych spojencov.
O „antiautoritárskej ľavici“
Uvedená taktika preukazuje svoje problémy v koncepte „antiautoritárskej ľavice“. Tento koncept je problematický z viacerých dôvodov. Po prvé – nemá žiadne objektívne kritériá a je založený len na svojvoľnom určení, kto za „autoritára“ považovaný je a kto nie je. Po druhé – je to prakticky sektársky koncept anarchizmu, ktorým sa oddeľuje od viacerých trockistických (antistalinistických) skupín a ktorý chcú viacerí použiť ako koncept proti akejkoľvek leninistickej (trockistickej i stalinistickej) ľavici. V tom prípade by „antiautoritárska ľavica“ znamenala len jednoducho anarchistická ľavica.
Po tretie – jej názov je afektívny a z etymologického hľadiska nesprávny. Len ilustruje anarchistické chápanie hierarchií, štátu a organizácií. Pôvodne „auctoritas“ z rímskeho práva označuje presný opak toho, čo by sme dnes chápali ako „autoritu“ v liberálnom zmysle, ale volený úrad. Dnešné bežné chápanie „autoritatívnosti“ pritom tiež nezapadá do anarchistického konceptu. V súčasnosti je totiž pod autoritatívnym myslená hocijaká antiliberálna a antipluralistická sila, ktorá násilne obmedzuje liberálne práva. Z toho liberálneho hľadiska sú tak anarchisti rovnako autoritatívni. Jednoducho v závislosti od hľadiska môže byť autoritatívny hocikto a pre mnohých sú práve anarchisti autoritatívni.
Ďalšia otázka je, či aj v mnohých iných oblastiach spoločnosti sú autority nevyhnutnou súčasťou spoločenskej organizácie – napríklad pri výchove detí, v štáte, či v hospodárskej organizácii. Anarchistická tradícia všeobecne podceňovala a podceňuje rolu neformálnych hierarchií a ako z nich vznikajú formálne hierarchie.
Neformálna organizácia je vystavená ešte väčšiemu nebezpečenstvu silných hierarchií než formalizovaná organizácia so slabou hierarchiou. Neformálnych vodcov nie je možné odvolať. Neformálne kádre nemožno kontrolovať. A neformálne rozhodovanie je často veľmi nedemokratické. Formalizované organizácie s voleným vedením, v prípade, že nemá veľkú moc a je závislé na vôli členstva, sú preto v skutočnosti potenciálne menej hierarchické a viac demokratické než neformálne organizácie.
Táto dynamika organickej tvorby silných hierarchií je dobre známa ľuďom a vedecky doložená. Napokon je principiálny antihierarchický postoj často kontraproduktívny a škodlivý. Najmä nie je možné viesť efektívny boj proti silne hierarchicky organizovanému protivníkovi organizáciou, v ktorej sa má všetko rozhodovať nehierarchicky.
Samozrejme, súčasný systém extrémnej hierarchie v hospodárstve a štáte (zastupovania s voľným mandátom a takmer svojvoľnej exekutívy) je bláznivý, ale rovnako bláznivé je chcieť všetko organizovať na dokonale demokratickom princípe. Na každý pád platí, že alternatíva voči antiautoritárskej ľavici by mala byť antistalinistická.
Iný oportunizmus
Oportunizmus voči leninizmu je pritom rovnako dôležitý a legitímny ako oportunizmus voči liberalizmu. Ja budem prvý, kto bude kritizovať leninizmus, ak si kritiku zaslúži, ale rovnako treba mať na pamäti, že dominantné revolučné hnutia v dnešnom svete sú leninistické a túto skutočnosť nemožno ignorovať.
Anarchistický antiboľševizmus je práve preto antikomunistický, lebo nerozlišuje medzi stalinizmom a trockizmom a boľševizmus analyzuje viac ako zjav diabla než ako rôznorodé politické hnutie. Rovnako tak sociálnodemokratický antileninizmus nechápe, že niektorí leninisti sú nevyhnutne spojenci v budovaní revolučného hnutia. Všetko ostatné je politická samovražda alebo opustenie nároku na systémovú zmenu.
Ak sú leninistické hnutia jediné hnutia, ktoré vnášajú marxistickú analýzu do krajnej ľavice a verejnosti, tak už len z tohto dôvodu sú potrebné. Takto bojujú s nesprávnymi anarchistickými konceptami revolúcie, revolučnej taktiky, chápania štátu a návrhov budúceho hospodárskeho a politického poriadku. Skutočnosť, že doteraz neexistuje žiadna ani len neúspešná anarchistická revolúcia, je daná tým, že anarchizmus je omnoho menej schopný vykonať revolúciu a aj keby bol, dopadol by pravdepodobne rovnako ako doterajšie neúspešné marxistické pokusy. Asi najlepším príkladom toho je anarchistické vyhýbanie sa parlamentnej a volebnej politike. Z principiálneho hľadiska anarchizmus odmieta asi najväčšie pole politických možností v obmedzenej demokracii, v ktorej žijeme.
Prílišný radikalizmus
Opačný extrém od oportunizmu je prílišný radikalizmus, ktorý je taktiež charakteristický pre anarchistickú a tzv. centristickú ľavicu. Prílišný radikalizmus možno nájsť najmä tam, kde neexistuje dostatočné pochopenie pre spoločenskú situáciu alebo kde je toto pochopenie zahmlené vlastným ideologickým presvedčením. Preto sú ultraľavicové pozície častokrát sprevádzané impulzívnym a afektívnym správaním a oportunizmom voči najradikálnejším skupinám. Takéto pozície sa prejavujú v anarchistických pozíciách k národu, rodine, náboženstvu, štátu a hierarchii.
Chcieť byť principiálny antinacionalista vo svete národných útlakov a nacionalizmu, ktorý častokrát tvorí najsilnejší politický smer je ako chcieť vytvoriť komunizmus za jeden deň alebo ho vytvoriť bez akéhokoľvek násilia, či už štátneho alebo v sebaobrane. Rovnako chcieť od začiatku byť proti rodine a robiť z toho princíp svojej politiky a základný kameň svojej rétoriky je rovnako len pokus zostať v marginalite. Podobne postoj k štátu a k politickým stranám len svedčí o tom, že mnohí ľavičiari chcú ostať na okraji a nechcú sa stať spoločenským stredom.
Ak chce človek osloviť väčšinu voličov a pracujúcej triedy, ktorá je nacionalistická (a to je v situácii polokolónie nie výlučne konzervatívna a reakčná vlastnosť), ktorá je konzervatívna v sexuálnych vzťahoch a ktorá je nábožná, nemôže presadzovať militantné pozície voči týmto javom.
Najväčšími ilúziami a predsudkami (prílišného) radikalizmu je potom predstava, že možno v spoločnosti aj v nedohľadnej budúcnosti úplne eliminovať tradičnú rodinu, kultúrne kolektívne subjekty, či časti dnešných štátnych štruktúr. Zároveň si treba uvedomiť, že nacionalizmus a náboženstvá nehrali v dejinách výlučne negatívnu, konzervatívnu rolu v politike.
Popri obyčajnej štátnej infiltrácii krajne ľavicových skupín, ktoré sledujú cieľ zbierania informácií pre potenciálne trestné stíhanie alebo ktoré chcú trestné činy vyprovokovať, alebo ktoré majú prehlbovať sektárstvo, existuje ešte iná forma infiltrácie. Tá má za cieľ práve zmenu politických postojov – buď v smere znižovania radikalizácie alebo naopak jej zvyšovania. Neformálne a úplne otvorené organizácie sú pritom najlepším miestom pre infiltráciu.
K revolúcii
Revolúcia sama o sebe nie je a priori nevyhnutná udalosť, nie je to objektívne nevyhnutná cesta pre zvrhnutie kapitalizmu v zmysle jedinej možnej cesty, ale ako ukazujú dejinné príklady mierového aj ozbrojeného ohrozenia triednej spoločnosti, vládnuca trieda vždy reagovala na toto ohrozenie násilím. Aj v prípade, že by bolo možné, parlamentnou alebo prezidentskou cestou, ako v Čile, zmeniť ústavný poriadok, rovnako tak by sme mali očakávať porovnateľnú reakciu. Ak budeme len z oportunistických či ideologických dôvodov trvať na mierovej ceste, do prípadných bojov pôjdeme nepripravení a neozbrojení.
Revolúcia je len okolnosťami nanútená cesta a prostriedok. Samozrejme, jej afektívny a agitačný potenciál, ak smeruje k ukončeniu triednej spoločnosti, by nemal zostať nevyužitý, ale nemalo by primárne ísť o nejaký „revolučný zážitok“. V tom leží tiež podstatný rozdiel oproti anarchizmu, ktorého hlavný bod atraktívnosti leží v jeho kultúrnej sebaprezentácii a emocionálnom vyžití.
K úlohe proletariátu
A napokon, čo sa týka proletariátu, znovu nejde o žiadny dogmatizmus, ale o jednoduché konštatovanie súčasných podmienok. V súčasných podmienkach je proletariát jediný a najlepšie situovaný subjekt schopný ukončiť triednu spoločnosť. Ak by sa tak rozhodol, mohol by ju ukončiť už dnes. Bez pracujúcej triedy sa nič nepohne a celá spoločnosť, všetky štruktúry sa zastavia a rozpadnú. Chcieť toto opustiť alebo túto skutočnosť nevidieť len kvôli tomu, že marxistická teória nie je „in“, je ako chcieť stavať svoj program podľa toho, čo je práve „in“. Potom by bolo logické založiť krajne pravicovú stranu, hlavne na Slovensku, kde polovicu obyvateľov tvoria rasisti a dve tretiny sú proti Rómom.
Foto: ilustračné
