Stredná a východná Európa v kontexte koloniálnej mentality. Tak znie názov zbierky kratších článkov Ivana Juricu.
Tento autor sa pohybuje na pomedzí umenia a politiky medzi Východom a Západom a pôsobí vo viedenskom Múzeu moderného umenia. Zbierku dopĺňajú vybrané scény z videí Antona Čierneho a samotného Juricu.
Autor prenáša myšlienky postkolonializmu do stredoeurópskeho priestoru, venuje sa slovenskej skúsenosti s rasizmom voči Rómom a Moslimom, podriadeniu sa Západu ako kultúrnemu, tak ekonomickému aktérovi a nevyhýba sa ani nacistickej minulosti a hierarchickým vzťahom s českou spoločnosťou.
Hoci sú texty v mnohom skratkovité, dobre aplikujú základné prvky postkolonializmu na náš región. Pretože, či sa nám to páči alebo nie, kolonializmus vo svojej kultúrnej i ekonomickej forme naďalej formuje náš svet a nevyhýba sa ani oblasti, ktorá s ním zdanlivo nemala nikdy nič spoločné. Naopak, Slovensko je v kolonializme a jeho rôznych formách namočené až po uši.
Juricova knižka rozširuje skromnú postkoloniálnu (česko)slovenskú tvorbu, ktorej sa na Slovensku venujú najmä literárni vedci a vedkyne a autor tejto recenzie a ukazuje, akým smerom by sa mohla uberať jej publicistická forma. Práve tu však vidno hlavné obmedzenie Juricových textov.
Je skvelé, že autor píše o sebakolonizačných kultúrach nadväzujúc na Alexandra Kiosseva a Edwarda Saida. Kým Said je takpovediac otcom zakladateľom modernej postkoloniálnej teórie, Kiossev aplikuje postkolonializmus na východnú Európu opierajúc sa o myšlienku, že táto kultúrne kolonizuje samú seba. Jurica tvrdí, že Východná Európa je tým „druhým“ vo vnútri Európy, teda že je v európskej ideológii podriadená Západu. Taktiež píše o obrazoch ľudového koloritu slovenskej krajiny, ktoré predstavujú exotiku a kontrastujú s priemyselnou českou časťou spoločného štátu. Tá zas reprezentuje modernitu a vytvára známy kontrast medzi ľudovým Slovenskom a moderným Českom. Tento obraz je však len opakovaním širšieho koloniálneho rámca západnej modernity a exotiky kolonizovaného priestoru či už v prírode alebo kultúre.
Jurica ďalej (nevedomky?) nadväzuje na Spivakovej známy argument, že podrobené nemôžu hovoriť, keď píše, že o islame sa dozvedáme z pohľadu kresťanstva, o chudobných od strednej a vyššej vrstvy a o Rómoch od Nerómov. Presne to isté píše Spivak o ženách z najnižšej kasty tzv. nedotkunteľných, ktorých nazýva podrobenými. Čokoľvek tieto ženy povedia získava svoj význam až keď to interpretujú im nadradené skupiny, či už sú to indickí muži alebo britskí kolonizátori. Podrobené jednoducho nemajú ako presadiť svoj pohľad na svet. V tomto ohľade sa však Jurica nevyrovnáva so Spivakovej opačným argumentom (pochádzajúcim od Marxa), že podrobené (alebo Marxovi maloroľníci) musia byť reprezentovaní intelektuálmi a intelektuálkami, ktorí za ich právo byť počutí majú bojovať.
Jurica je v mnohom vo svojich vyjadreniach veľmi trefný, lenže na to, aby mohol kriticky vstúpiť do diskusie s dominantnými aktérmi slovenskej verejnej diskusie, sa potrebuje prispôsobiť ich scientizmu. Akokoľvek má spolu so Spivak pravdu, že „masovokomunikačné prostriedky v rámci demokracie ukazujú aj hovoriacich ,druhých/iných‘ [avšak] tieto obrazy však väčšinou iba potvrdzujú to, čo média od týchto aktérov žiadajú: potvrdenie, že sú iní…“ (s. 5), nikoho prostými tvrdeniami bez empirických argumentov o svojej pravde nepresvedčí.
Základným nedostatkom Juricových textov sú chýbajúce dáta, prípadne aspoň anekdotické potvrdenia aplikácie postkoloniálnej teórie na stredoeurópsky priestor. V tomto ohľade má pravdu autor/ka úvodu, že publikácia by mala byť chápaná ako umelecké dielo. Umelecké diela sa často vyznačujú tým, že nastoľujú otázky, prípadne poukazujú na nejaký problém. Pokiaľ ide o popkultúru (čo určite nie je tento prípad) sú dokonca schopné strhnúť široké vrstvy obyvateľstva, ako to vidno v antirasistickom pope, či feministických filmoch. Boj proti koloniálnej hegemónii sa však v publicistike bojuje krok za krokom, článok za článkom, anekdota za anekdotou a najmä výskum za výskumom preložený z reči postkoloniálneho žargónu neznalého čitateľa do čitateľnej slovenskej publicistiky.
To je ďalším problémom recenzovanej publikácie. Slová ako debitori, či antiromaizmus prispievajú k nezrozumiteľnosti inak dôležitých textov. Takýto prístup, ktorý je typický pre veľkú časť alternatívnej kultúrnej obce, poukazuje na elitárstvo postmodernou dávno prekonanej predstavy o „vysokej“ kultúre. Komu sú Juricové texty určené? Miestami mám obavy, že by im nerozumeli ani publicisti a publicistky večne vzývajúci Západ v slovenských novinách.
V článkoch treba polemizovať s autorovu predstavou o „nenapraviteľne horších druhých“ (napr. s. 8), ktorej sám autor protirečí, keď píše o presunutí rasizmu do sféry „kultúrneho rozdielu“ (s. 15). Tzv. rasový, či biologický rasizmus má kultúrny základ a európskej predstavivosti dominoval koncom 19. a začiatkom 20. storočia. Predtým aj potom boli pre rasizmus typické kultúrne odlišnosti, ktoré vyvrcholili v rozvojovom diskurze od zhruba 40. rokov 20. storočia a definitívne sa stali dominantnými po zdiskreditovaní biologického rasizmu holokaustom (čo neznamená, že by dnes tento typ rasizmu neexistoval vedľa toho kultúrneho, avšak v liberálnom priestore existuje silná snaha ho eliminovať).
Základom kultúrneho rasizmu je možnosť zmeny. Tá umožňuje rozvoj, či scivilizovanie sa všetkým spoločnostiam, či ich kultúram, a preto Druhí nie sú nenapraviteľne, ale napraviteľne horší. A v niektorých ohľadoch, ako napríklad v prípade údajnej silnejšej slovenskej emocionality, ktorá kontrastuje s racionalitou českej (západnej) modernity, je exoticky lepší. To samozrejme neznamená, že by tento, ak chceme čo najpresnejšie, „skupinizmus“, nebol rovnako problematický, ba priam pre svoju spriaznenosť s liberalizmom ešte problematickejší ako „tradičný“ rasizmus. V prípade, že sa však autor púšťa do tak kontroverznej kritiky, akou tá postkoloniálna bohužiaľ stále je, je nevyhnutné byť čo najpresnejší, pretože ak sa niečím slovenská verejná diskusia vyznačuje, tak je to neschopnosť odpúšťať protivníkom aj drobné prešľapy.
Rovnako tak je potrebné polemizovať s autorovými tvrdeniami ohľadom marxistickej neschopnosti zbaviť sa eurocentrickej patriarchálnej mentality. Hoci existujú marxisti, ktorí kritizujú postkolonializmus, existujú aj takí, ktorí hľadajú možnosti ako tieto dva prúdy prepojiť a jednu nachádzajú napríklad v Trockého koncepte nerovného vývoja. Ten umožňuje nevnímať spoločnosti hierarchicky podľa nemenného rebríčka lineárneho rozvoja, ale predpokladá väčšiu variabilitu v rámci historického vývoja, aj keď základným prvkom každej hierarchie je moc. Azda ešte dôležitejší je Marxov posun v myslení na sklonku života, ktorým do veľkej miery prekonal svoj dovtedajší eurocentrizmus vyzdvihujúci produktívne sily kapitálu oproti tradičným, údajne zaostalým, spôsobom výroby.
A napokon, by som sa kriticky pozastavil pri pozitívnom opise premeny verejnej diskusie v prospech homosexuálov, ktorí sú už dnes chápaní ako „tí naši“, ako aj premeny v prospech Rómov a migrantov v liberálnych médiách. Autor má nepochybne pravdu (hoci opäť chýbajú empirické dáta a ešte viac chýbajú detailné analýzy, ktoré by preskúmali dopady na prvý pohľad pozitívnych reprezntácií LGBT, Rómov a migrantov). Problémom je jamesonovská kultúrna logika neskorého kapitalizmu, evergreen nielen „konzervatívnych ľavičiarov“. Ak kultúrne boje nahrádzajú sociálne, ťažko možno hovoriť o emancipácii. Treba určite Juricovi uznať, že tomuto významnému problému súčasnej liberálnej ľavice, či stredu, sa sám vyhýba, avšak niektoré zmeny nie je možné označiť za „radikálne“ (s. 15), pretože len kopírujú to, čo Jameson kritizoval už v 80. rokoch minulého storočia.
Napriek uvedeným výhradám vyznieva Juricovo spojenie kritiky rasizmu a hospodárskeho útlaku priam ako zjavenie na púšti slovenskej konzervatívno-liberálno-socdemáckej publicistiky. Treba len veriť, že Jurica sa rozhodne svoje texty publikovať aj v čítanejších časopisoch ako je Romboid (jeden článok už publikoval v SME) a bude v nich čo najempirickejší, najľudovejší a najadresnejší. Slovenskú verejnú diskusiu môže len obohatiť.
Ivan Jurica: Central and Eastern Europe in the Context of Colonial Mentality. Societies of Transformation between Anti-Romaism and Anti-Islamism. Stredná a východná Európa v kontexte koloniálnej mentality. Transformačné spoločnosti medzi antiromaizmom a antiislamizmom. Bratislava, Archiving Air Press, 2017
Článok pôvodne vyšiel v časopise Vlna.
