Najdôležitejší cieľ socializmu je jednoduchý a ušľachtilý: oslobodenie všetkých ľudí od útlaku a nahradenie ubitej fantázie a odcudzenia naplneným životom a bezhraničnou tvorivosťou. Martin Makara prekladá Adama J. Sacksa z magazínu Jacobin.
Marx vytrvalo hľadal srdečnosť v bezcitnom svete. Už v mladosti so znepokojením sledoval, ako kapitalizmus utápa „ľudské problémy“ v boji o materiálne prežitie. Tešil sa na deň, keď sa týmto problémom dostane väčšej pozornosti a keď sa rozplynie utláčateľská clona kapitalizmu. Vtedy sa „ľudská spoločnosť“ stane skutočnosťou.
V čase, keď sa od socialistov očakáva, že nanovo objasnia svoju víziu pre spoločnosť, je dôležité pripomenúť si, že socializmus vždy bol a stále je humanistickým hnutím, ktoré sa usiluje o oslobodenie ľudí spod útlaku a vykorisťovania. Zasadzuje sa o osobný rozvoj, tvorivosť a dokonca i duchovné obohatenie, ktoré nahradia dnešnú ubitú fantáziu a odcudzenie.
Socialisti majú tieto ciele už dlho. Keď sa socializmus koncom 19. storočia stal masovým hnutím, často bol oceňovaný ako najväčší pokrok humanizmu od čias Nového zákona. Priaznivci socializmu ho považovali za zdroj občerstveného svedomia, ktoré je pre záchranu spoločnosti nevyhnutné.
V ranom 20. storočí si nemecký socialista Leo Kestenberg osvojil heslo „vzdelanie pre ľudskosť“, ktoré malo vytvoriť hrádzu proti zvodom fašizmu. Veril, že zápas za socializmus môže byť mostom k radikálne novému humanizmu, k spoločnosti, ktorá bude ctiť srdečnosť namiesto vykorisťovania. Tzv. „pápež marxizmu“, Karl Kautsky, vzýval „socialistické svedomie“ ako nástroj „záchrany národa“ (mal na mysli Američanov).
O niekoľko desaťročí neskôr hovoril Salvador Allende vo svojom inauguračnom prejave k čilskému parlamentu v podobne nadšenom tóne. Socializmus opísal ako „poslanie“, ktoré napojí krajinu zmyslom:
Ako si môžu vo všeobecnosti ľudia – mladí obzvlášť – rozvinúť zmysel pre poslanie, ktoré ich bude inšpirovať novou radosťou zo života a poskytne im dôstojnosť bytia? Neexistuje iná cesta, ako odovzdať sa uskutočňovaniu veľkých nadosobných úloh, ako napr. dosiahnutiu novej etapy ľudského rozvoja. Dosiaľ boli ľudia ponižovaní rozdelením na privilegovaných a nemajetných… Práve teraz a práve tu máme v Čile a Latinskej Amerike príležitosť a povinnosť popustiť tvorivú energiu, najmä mladých ľudí, v poslaní, ktoré nás inšpiruje viac než akékoľvek iné.
Také je srdce marxistickej filozofie: oduševnenie človeka, ktorý je inšpirovaný úsilím o rozvoj.
Rosa Luxemburgová, veľká poľsko-nemecká socialistka, stelesňovalo tento zmysel samotným spôsobom svojho žitia. Tu je úryvok z listu jej priateľovi:
Byť človekom znamená s chuťou vrhnúť vlastný život do ‚bezmedzných hlbín smrti’, ak sa tak musí stať, a zároveň sa tešiť z jasnosti každého dňa a krásy každého mráčika… Svet aj so všetkými svojimi hrôzami je krásny – a mohol by byť ešte krajší, ak by v ňom nebolo slabochov a pokrytcov.
Aj osobnosť amerického hnutia za ľudské práva a socialistka Ella Bakerová zdôrazňovala vo svojom dennom živote význam humanizmu. Zmyslom organizovania sa pre ňu bolo prebudenie ľudskej duše a emancipácia ľudí k zmene sveta. „Dajte ľuďom svetlo,“ povedala Bakerová, „a oni si už cestu nájdu.“ Správať sa k ľuďom ako k hračkám, hoci aj za účelom oslobodenia, je negáciou myšlienky socializmu.
Príliš často si kritici plietli etickú a humanistickú stránku socializmu za „utopický“ socializmus kritizovaný Marxom. Ten zdôrazňoval rozdiel medzi svojimi názormi a názormi Charlesa Fouriera či Roberta Owena, ktorých predstavy ich uniesli do sféry hyperidealizmu, ak nie priam kvázimagických fantazijných výletov. Marx vlastné dielo považoval za „vedecké“. Toto slovo však plne nezodpovedá významu pôvodného nemeckého pojmu „wissenschaft“. Ten označuje ucelené ľudské poznávanie nielen v prírodných, ale aj humanitných „vedách“. V angličtine sú konotácie slova veda celkom mimo humanitných vied. Marxova kritika súdobého sveta bola realizovaná záväzkom k napĺňaniu ľudskej dôstojnosti. Odsudzoval „bezduché“ kapitalistické komodity a ich vplyv na ľudské ja.
Azda najväčším teoretikom socializmu ako istého druhu postsekulárnej humanistickej metamorálky bol Jean Jaurés známy svojou knihou Socialistická história Francúzskej revolúcie z r. 1911. Jaurés preskúmal hlavné diskurzy, ktoré vo Francúzsku prebiehali na prelome storočí, a zistil, že sú poburujúco skresľujúce. Nacionalizmus bol zámernou reakčnou stratégiou ako zamedziť rozvoju myšlienok na „čosi vyššie“. Oficiálne náboženstvo bolo škodlivou silou. Charita, ktorou sa vystatovalo, len zahaľovala novú formu útlaku. Súdobé módne podoby spirituality – ako napr. teozofia, ktorá odpútavala ľudí od organizovaných cirkví k novým postsekulárnym kultom – sa kopili na hromadu diletantského mysticizmu ubíjajúceho odvahu ľudí čeliť skutočným zápasom všedných dní. Jaurés tvrdil, že jedine socializmus môže emancipovať svedomie človeka a obnoviť zmysel pre nekonečné ľudské možnosti.
V 20. storočí sa stal jedným z najvýraznejších hlasov marxizmu svedomia Isaac Deutscher, známy predovšetkým nekompromisnými životopismi Stalina a Trockého. Ako galícijský žid, ktorý bol prívržencom Poľskej komunistickej strany namiesto Zväzu (Všeobecný židovský zväz pracujúcich v Poľsku, socialistická politická strana pôsobiaca medzi r. 1917 – 1948; pozn. prekl.), mal Deutscher unikátnu pozíciu, z ktorej mohol sledovať rozčarovanie zo štátneho socializmu na Východe a pesimizmu novej ľavice na Západe. Sníval o návrate v čase k základnej ľudskej subjektivite ukotvenej v srdci marxizmu. Deutscher si všimol, že táto subjektivita, ktorá existuje v každom z nás ako potencialita, je kapitalizmom prekrútená, rozdrvená a otupená. Kapitalizmus doslova redukuje našu osobnosť, čo ohrozuje naše spoločenské blaho ako aj ekonomické živobytie. Prísľub socializmu bol podľa Deutschera v rozšírení a ucelení našej osobnosti – alebo znovuobjavení toho z nás, čo sme stratili.
Po páde Sovietskeho zväzu sa kritickým hlasom za socialisticko-humanistickú nádej stala kubánska fyzička Celia Hartová. Hartová, dieťa prvej generácie revolucionárov, ako mladá tragicky umrela pri dopravnej nehode. Ešte predtým však roznietila oheň toho, čo nazývala „krásnym bojom“. Hoci bola vnútornou kritičkou kubánskeho štátneho socializmu, bránila úlohu politických strán v mene „pozdvihovania ľudskosti“ a ako svoj slogan si osvojila slová kubánskeho básnika Josého Martíu: „domov je ľudskosť“. Volala po návrate ku koreňom socializmu a horlila za marxistický ekumenizmus – „potrebujeme všetkých, ktorí hovoria pravdu v mene ľudskosti“. Krátko pred jej smrťou v r. 2016 boli všetky Hartovej texty zozbierané a vydané v súbornom diele príhodne nazvanom „Nikdy nie je prineskoro milovať a vzdorovať“.
Vo všetkých uvedených tradíciách a osobnostiach môžeme pozorovať socializmus, ktorý bojuje nielen proti nedostatku materiálnych zdrojov, ale aj proti málu nemateriálnych, humanistických hodnôt ako je dôstojnosť, úcta k človeku či sebarealizácia. Morálka, psychika a duša neboli nikdy odsunuté na okraj, nakoľko všetky tieto aspekty človeka sú nevyhnutné pre slobodný rozvoj a rozkvet jednotlivca.
„Spiritualita, nie náboženstvo“ je klišé dnešných dní; v našej tradícii by sme mohli použiť takúto aktualizáciu: „socializmus, nie náboženstvo“. Upnime sa k takémuto cieľu: nie koncu ľudskej histórie, ale jej skutočnému začiatku.
Zdroj ilustračnej fotografie: pexels.com/Kasuma
