Spoločnosť s trhom, ktorá sa postupne mení na trhovú spoločnosť stráca poňatie o zodpovednosti. Český politológ Petr Drulák (súčasný štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí ČR) píše, že prispieva k tomu vyzdvihovanie trhových pomerov ako vzoru pre usporiadanie celej spoločnosti.
Ekonomická teória predpokladá, že každý, kto vstupuje na trh sleduje výhradne svoj vlastný záujem, správa sa podľa neho a o záujmoch ostatných vie toho skutočne veľmi málo. Účastníci trhu sa snažia čo najlepšie predať a čo najvýhodnejšie kúpiť. To v konkurenčnom prostredí vedie k vyššej efektivite. Drulák hovorí o tzv. zúženej racionalite: táto trhová racionalita je individuálna, materialistická a krátkodobá. Jej krátkodobosť vyplýva z nepredvítateľnosti trhových podmienok a núti trhové subjekty uskutočňovať bezprostredné zisky.
Z princípov, na akých trh funguje, je zjavné, že trh sám o sebe nevedie k zodpovednosti. Voľný trh nevytvára podmienky pre vyvodenie zodpovednosti, ani nemôže pripísať zúčastneným subjektom povinnosť správať sa zodpovedne vtedy, kedy svojím správaním ohrozia alebo negatívne ovplyvnia existenčné podmienky ostatných subjektov.
Ozýva sa dnes množstvo hlasov, aby trh, ktorý dokáže efektívnejšie spravovať, riadil aj verejné služby, ako zdravotníctvo, školstvo a nahradil tak neefektívny štát. Štát zisťuje, že je čím ďalej, tým menej schopný občanom zaistiť kvalitné zdravotnícke služby, vzdelanie, poskytovanie verejnej dopravy, iných verejných a sociálnych služieb.
V odvetviach týchto pôvodne netrhových služieb, ktoré nemajú trhovú cenu, nie sú produkované za účelom zisku a ich realizácia prebieha mimo bežných konkurenčných vzťahov, prichádza k ich presunu k trhovému poskytovaniu. Akoby štát sklamaný sám zo svojich zlyhaní prenáša povinnosti, za ktoré dlho niesol zodpovednosť, na súkromný sektor. Je však v skutočnosti vyššie popísaný trh riešením, ktorý dokáže občanom zabezpečiť kvalitnejšie a lacnejšie verejné služby?
Niečo za niečo
Ekonóm James M. Buchanan poukazuje na jednu dôležitú skutočnosť. V prípade verejných služieb platí, že každý daňovník je zdrojom ponuky tejto služby, aj dopytu ako občan, ktorému štát zaisťuje verejný statok alebo službu. Ako ponúkajúci chce za statok pochopiteľne utratiť čo najmenej a ako dopytujúci chce zo statku čo najviac a v čo najvyššej kvalite. V sektore zdravotníctva napríklad jednotlivec požaduje čo najnižšie dane, ale zároveň žiada čo najvyššiu možnú úroveň zdravotnej starostlivosti.
Politická reprezentácia má preto sklon riešiť tento rozpor deficitným financovaním verejnej služby, aby vyhovela obidvom typom požiadaviek. Podľa Buchanana sa z tohto dôvodu nachádzajú zdravotnícke systémy často v deficitoch: politika je pre neho súbojom medzi pohnútkou utrácať a nechuťou toto utrácanie financovať (Buchanan je zástancom vyrovnaného štátneho rozpočtu). Môžeme si klásť otázku, či je v súčasnosti udržateľné financovanie takýchto verejných statkov zo strany štátu a či je možné preklenúť tento rozpor.
Keďže však hovoríme o verejných službách ako o netrhových (nie sú rozmiestňované prostredníctvom trhu, nie sú produkované za účelom zisku a ich realizácia prebieha mimo bežných konkurenčných vzťahov), môžeme sa rovnako pýtať, do akej miery je analógia dopytu a ponuky prijateľná pre uvažovanie o verejných službách. Ekonóm Anthony Downs priznáva, že politické transakcie nie sú formou „niečo za niečo“, ako súkromné transakcie na trhu, ale dane sú vymáhané donucovacou silou a neexistuje priama súvislosť medzi tým, čo občania vláde odovzdajú a čo od nej dostanú.
Hovoriť týmto spôsobom o transakciách alebo o výmene v politike je čiastočne metaforické, ale predovšetkým normatívne. Niektorých ekonómov nikdy neunaví sťažovať sa, že neexistuje žiadny priamy vzťah medzi tým, čo občania platia formou daní a čo dostávajú v podobe verejných statkov a transferov. Podľa nich v ideálnom prípade fiškálny proces predstavuje transakciu typu „niečo za niečo“ medzi vládou a všetkými jednotlivcami.
Spoločnosť auditu
V spoločnosti vypätý ekonomizmus nahrádza rozmanité a heterogénne typy spoločenských vzťahov čisto ekonomickými, trhovými vzťahmi sa utvára tzv. spoločnosť auditu. Dôsledok depolitizovaného správania v politike kritizoval autor tohto pojmu, britský ekonóm Michael Power. Nazýva tak účtovníctvo poňaté ako organizačný princíp spoločnosti.
Ide o trend zaštítený pojmami ako efektivita, konkurencieschopnosť, racionalizácia, rast, občan-klient-spotrebiteľ, často presadzovaný pri reformách zdravotníctva, vedy, kultúry alebo školstva. Každá činnosť sa meria cez jej efektivitu, pričom sa používa metóda kvantifikácie a kalkulácie: percento vysokoškolákov, vedecký výkon v podobe počtu publikovaných článkov, počet lôžok na tisíc pacientov. Počíta sa všetko, čo ide spočítať a najlepšie to hneď prepočítať priamo na peniaze.
Verejné poskytovanie verejných služieb čelí široko rozšírenému skepticizmu zo strany verejnosti a čelí zároveň i výzve, aby dokázalo, prečo by malo byť tým najlepším riešením. Je to vážna výzva pre verejné poskytovanie týchto služieb: hľadanie stratenej legitimity, prečo by sa tieto služby nemali stať dostupné účelom tvorby zisku ako mnoho iných vecí. A je to tiež vážna výzva pre štát: nájsť stratenú zodpovednosť, ktorú si vlády a štáty čím ďalej tým viac zmývajú zo svojich rúk; zodpovednosti za služby, ktoré by mali poskytovať svojim občanom.
Všetko sa kúpiť nedá
T. H. Marshall, britský sociológ, vyčleňuje tri dimenzie občianstva vzhľadom na fázy jeho vývoja v logickej nadväznosti na vznik jednotlivých ľudských a občianskych práv: občianska dimenzia vznikla v 18. storočí, politické práva sa začali rozširovať na širšie spoločenské vrstvy v 19. storočí a sociálna dimenzia občianstva v podobe kodifikovaných sociálnych práv a sociálneho štátu v 20. storočí.
Okrem problému vyvodenia zodpovednosti pri netrhovom alebo polotrhovom poskytovaní verejných služieb Marshall operuje s argumentom, že ľudia nadobudli práva k týmto tovarom a službám na základe ich postavenia ako občania a nie pretože by si ich boli schopní kúpiť na trhu. Rovnako ako sa stalo znakom demokracie, že právo voliť alebo právo na spravodlivý proces si nie je možné kúpiť, tak nárok na niektoré služby sa stal podobným znakom, ich zaobstaranie cez trh by mohlo znamenať zníženie ich občianskej kvality.
Dánsky sociálny teoretik G. Esping-Andersen hovorí o procese dekomodifikácie. Dekomodifikácia predstavuje mieru oslobodenia sa od trhových síl: čím menej je jednotlivec riadený trhovými silami, tým viac možno hovoriť o jeho živote ako o dekomodifikovanom. Znamená to, že jednotlivec a jeho potreby nie sú degradované na špecifickú komoditu. A tu už skutočne nepostačuje iba formálna garancia ľudských a občianskych práv, vrátane sociálnych.
Sociológ Jan Keller píše, že ak je človek odkázaný iba na trh, nemá možnosť trhovú možnosť odmietnuť, aj keby všetky ponúkané možnosti boli pre neho úplne nevýhodné: „Mať možnosť rozhodnúť sa iba pre výhodný kontrakt totiž predpokladá, že v prípade absencie takejto ponuky môže byť potreba uspokojená netrhovo.“ Takže v konečnom dôsledku môžeme uvažovať nad tým, či je voľný trh za každých okolností synonymom slobody, pretože ak je materiálny život a sociálna reprodukcia sprostredkovaná výlučne cez trh, každý jednotlivec je nútený nejakým spôsobom vstúpiť na trh, aby získal prístup k životným prostriedkom. Ak štát stále predstavuje určitú protiváhu voči sfére trhu, tak jeho úloha spočíva v zabezpečení reálnej alternatívy voči závislosti od trhu.
Občianska kvalita verejných služieb
Občiansky rozmer verejných služieb nespočíva iba v tom, že ich poskytovanie sa spája s oblasťami, ktoré sú aj predmetom ľudskoprávnych dokumentov (ľudský život a bezpečnosť, zdravie, vzdelávanie atď.). Občan má v demokracii právo vyjadrovať svoje predstavy o fungovaní verejných politík, vystavovať politikom účty za ich riadenie, môže formulovať svoje názory či už cez volebnú, zastupiteľskú politiku alebo priamymi participačnými mechanizmami. Teda pokiaľ sa ich obsah stále utvára na úrovni parlamentnej a vládnej politiky.
Kým súkromný podnikateľ môže sledovať dopytové tendencie a monitorovať spokojnosť zákazníkov, do svojej podnikateľskej činnosti si hovoriť nenechá a posledné slovo má on (aj keď pochopiteľne sa stále počíta, že určité rámce, legislatívne alebo regulačné, fungovania verejných politik určuje vláda aj pri súkromnom poskytovaní niektorých služieb). Kým pri súkromnom poskytovaní má však klient často len možnosť reagovať na ponuku, pri demokratickom utváraní určitej politiky má právo presadiť aj svoje požiadavky a predstavy.
Štát, narozdiel od trhu, má možnosť zlepšiť kvalitu a kvantitu každého poskytovaného statku navýšením prerozdelených zdrojov. Deje sa tak prostredníctvom daní, čiže presunom zdrojov zo súkromného vlastníctva. Štát nedisponuje so svojimi vlastnými, dobrovoľne získanými zdrojmi, ale len tými, ktoré získal na výbere daní alebo tými, ktoré si požičal. Verejné politiky musia byť preto zdatné dokázať, že tento presun zdrojov zo súkromného a verejného sektora vedie k efektívnejšej alokácii zdrojov v spoločnosti.
Slovenskí občania by radi videli za svoje peniaze „viac muziky“ vo verejných službách. Pred novou vládou nestojí len výzva krízového riadenia sektora zdravotníctva. Iste, hľadať čierne diery, kam sa vždy „zatúlajú“ peniaze, je potrebné. Obyvateľstvo si ale sociálneho inžinierstva pri niektorých reformách vytrpelo už dosť. Nejeden minister zdravotníctva utrúsil, že „zdravie nie je tovar“. Pri akomkoľvek riadení leží preto na stole základná otázka, či sme vo verejných službách ochotní vnímať ich občiansku kvalitu. Tá sa nedá odmerať peniazmi, má podstatne vyššiu cenu. Ak odpovieme áno, žiadajme potom štát, aby začal hľadať stratenú zodpovednosť a začal napĺňať substanciálne garancie demokratického občianstva.
Foto: Študent zo Shimer College (Chicago) drží v rukách transparent „Počúvajte svojich partnerov“ počas protestu z roku 2010, ktorý bol pokusom docieliť zmenu v štruktúre riadenia a misii školy. Pojem „stakeholders“ pritom nemá ustálený, jednoslovný preklad do slovenčiny. Na rozdiel od „shareholders“, teda akcionárov, pojem „stakeholders“ má úzky vzťah s etikou riadenia a zahŕňa všetky osoby a inštitúcie, ktoré majú s organizáciou čokoľvek do činenia. Autor: Linda Goldstein, zdroj: commons.wikimedia.org
