Text Meagan Day bol pôvodne uverejnený na stránkach magazínu Jacobin, do slovenčiny preložil Martin Makara.
Nový prieskum poukazuje na alarmujúci nárast novej podoby psychologickej úzkosti. Je ním „neoliberálny perfekcionizmus“.
Nový výskum Thomasa Currana a Andrewa Hilla publikovaný v časopise Psychological Bulletin ukazuje, že perfekcionizmus je na vzostupe. Autori výskumu, obaja psychológovia, dospeli k záveru, že „posledné generácie mladých ľudí nadobúdajú dojem, že okolie od nich viac vyžaduje, sami vyžadujú viac od okolia a rovnako aj od seba.“
V úsilí o pomenovanie príčiny narastajúceho apetítu po excelencii Curran a Hill nič nezaobaľujú: príčinou je neoliberalizmus. Neoliberálna ideológia velebí súťaž, podkopáva spoluprácu, podporuje ambicióznosť a hodnotu jedinca viaže na jeho profesijnú úspešnosť. V tomto svetle nie je prekvapivé, že spoločnosti riadené týmito hodnotami robia zo svojich členov odsudzujúcich jedincov, ktorí sú sami nervózni z posudzovania druhými.
Psychológovia zvykli hovoriť o perfekcionizme ako o jednorozmernom fenoméne, v ktorom sa subjekt stotožňuje s objektom. Takto o perfekcionizme rozmýšľame aj laicky – ide o záležitosť jednotlivca. V posledných desaťročiach sa však ukázalo, že bolo produktívne premyslieť tento koncept nanovo. Curran a Hall stavajú svoj výskum na viacrozmernej definícii, ktorá sleduje tri typy perfekcionizmu: orientovaný na seba, orientovaný na druhých a spoločensky predpísaný.
Na seba orientovaný perfekcionizmus znamená upnúť sa k nerealisticky vysokému štandardu, kým perfekcionizmus orientovaný na druhých znamená mať nerealistické očakávania voči iným. Curran s Hallom dopĺňajú, že „spoločensky predpísaný perfekcionizmus je najvysiľujúcejším typom perfekcionizmu.“ Možno ho charakterizovať ako paranoju a nervozitu plodené neustálym – a nie len domnelým – pocitom, že každý čaká, kým urobíte chybu, aby ste mohli byť navždy odpísaný. Toto nadmerne citlivé vnímanie nereálnych očakávaní okolia spôsobuje spoločenské odcudzenie, neurotické sebaspytovanie, pocity zahanbenia, zbytočnosti a „nemohúcnosti voči patologickým obavám a strachu z negatívneho spoločenského ohodnotenia spolu so zameraním na vlastné nedostatky a neprimeranou citlivosťou voči kritike a zlyhaniu.“
V úsilí o vyhodnotenie, nakoľko je perfekcionizmus kultúrne vžitým fenoménom, Curran a Hall vykonali metaanalýzu dostupných psychologických dát, aby vystopovali trendy u rôznych generácií. Zistili, že ľudia narodení v USA, Spojenom kráľovstve a Kanade po r. 1989 vykazovali vo všetkých rozmeroch omnoho vyššiu úroveň perfekcionizmu než predchádzajúce generácie. Ba čo viac, naprieč časom ide o lineárny nárast. Typ, ktorý zaznamenal najvýraznejšiu zmenu, je spoločensky predpísaný perfekcionizmus, ktorý sa zvyšoval v dvojnásobnom pomere voči zvyšným dvom typom. Inými slovami, pocit mladých ľudí, že sú prísne súdení svojimi vrstovníkmi a širšou spoločnosťou vôbec, sa zintenzívňuje každým rokom.
Curran a Hall pripisujú tento trend vzostupu neoliberalizmu a jeho sesternici – meritokracii. Neoliberalizmus uprednostňuje stanovovanie hodnoty vychádzajúc z trhových princípov – a všetko, čo je možné, považuje za zhodnotiteľný tovar či produkt. Od 70. rokov neoliberálne politicko-ekonomické režimy systematicky nahrádzali štátne podniky a kolektívne vyjednávania dereguláciami, privatizáciou a povyšovaním jednotlivca nad skupinu. Meritokracia, idea, že spoločenské a profesijné postavenie je priamym výsledkom osobnej inteligencie, cností a ťažkej práce, medzitým presviedča jednotlivcov, že ich neúspechy sú signálom ich vrodenej bezcennosti.
Ako autori naznačujú, neoliberálna meritokracia vytvorila šibeničnú atmosféru, v ktorej je každý človek predajcom vlastnej značky, hovorcom vlastného produktu (seba samého) a obchodníkom s vlastnou prácou v nekonečnom horizonte súťaže. Curran a Hall konštatujú, že tento stav „kladie urgentnú požiadavku excelovať, pracovať a dosahovať výsledky priamo do srdca moderného životného štýlu,“ a to v omnoho väčšej miere, než to bolo u predchádzajúcich generácií.
Autori upriamujú pozornosť na údaje ukazujúce, že dnešní mladí ľudia uprednostňujú také trávenie voľného času, ktoré vzbudzuje pocit produktivity alebo napĺňa ich ambície, pred zábavou v podobe spoločenských aktivít. Ak svet vyžaduje neustálu pripravenosť dokazovať svoju hodnotu a nemožno sa zbaviť podozrenia, že rešpekt od rovesníkov je mimoriadne nestabilný a podmienený, čas strávený s priateľmi je jednoducho menej zaujímavý než úzkostlivá manikúra profilov na sociálnych sieťach.
Curran a Hall tvrdia, že jedným z dôsledkov tohto vzostupu perfekcionizmu je séria epidémií vážnych duševných chorôb. Perfekcionizmus je úzko spätý s nervozitou, poruchami príjmu potravy, depresiou a samovražednými myšlienkami. Neustále nutkanie byť perfektný a nevyhnutná nesplniteľnosť tejto výzvy podnecujú príznaky duševných chorôb aj u tých, ktorí sú voči nim už beztak najzraniteľnejší. Dokonca i mladí ľudia bez diagnostikovanej duševnej choroby tendujú k častejším nepríjemným pocitom, nakoľko perfekcionizmus orientovaný na druhých vytvára kolektívnu atmosféru nepriateľstva, podozrievavosti a pohŕdania. Každý je hodnotený a vyčkáva na verdikt skupiny. Tento spoločensky predpísaný perfekcionizmus v sebe zahŕňa aj uvedomovanie si tohto odcudzenia. V stručnosti: dôsledky vzrastajúceho perfekcionizmu oscilujú od emočnej zraniteľnosti až po samovražedné tendencie.
Dôsledok je tu však ešte jeden: perfekcionizmus sťažuje budovanie solidarity, ktorá je kyslíkom pre oheň nášho odporu voči neoliberálnemu tlaku. Bez zdravého vnímania samých seba nemôžeme budovať odolné vzťahy a bez odolných vzťahov sa nemôžeme spájať v úsilí o zatrasenie, ak nie priam o prevrátenie celého politicko-ekonomického poriadku.
Nie je kumštom všimnúť si paralely medzi troma rozmermi perfekcionizmu a tzv. „kultúry poukazovania na druhých“, ktorá sa v poslednom období stáva v ľavici mimoriadne rozšírenou. Ide o atmosféru vzájomneho sledovania sa a očakávania fatálneho zakopnutia toho druhého, upínania sa k nereálne vysokým štandardom cnostného sebapopierania a paralýzy tajným (a opäť nie bezdôvodným) strachom zo spoločenského odsúdenia, ktoré už čaká za rohom. Táto kultúra je plne v zhode s ostatnými prejavmi neoliberálne meritokratického perfekcionizmu – od prijímačok na univerzity po obsesívnu starostlivosť o svoj Instagram. Nakoľko nás uvedené viac rozdeľuje než spája, nemôže táto kultúra byť základom nášho hnutia, ktoré sa usiluje udrieť priamo na srdce moci.
Perfekcionizmus nás podporuje vo vzájomnom opovrhovaní, strachu a neistotou zo seba samého. Presekáva uzly solidarity a spoločnej akcie nevyhnutnej na prekonanie neoliberálneho kapitalizmu, systému, ktorý perfekcionizmus vytvára. Jedinou možnou odpoveďou na izolujúci a odcudzujúci perfekcionizmus je rázne nie absolútnemu individualizmu a znovuuvedenie hodnôt spolupatričnosti do spoločnosti. Je to neľahká úloha, ale s ohľadom na zverák neoliberalizmu stláčajúci našu psychiku ide o jedinú cestu vpred.
Meagan Day je redaktorkou magazínu Jacobin.
Zdroj ilustračnej fotografie: Kat Jayne/pexels.com
