Nedávno sa v televíznej diskusii na TA3, v relácii Téma dňa, potľapkávali po pleciach minister Richter (SMER-SD) a poslanec Beblavý (SPOLU) a „vytešovali“ sa z toho, že konečne klesá počet občanov Slovenska, ktorí odchádzajú pracovať do zahraničia a ako sa nám naši ľudia zo zahraničia vracajú.
Neviem presne z čoho konkrétne pramenila ich radosť, ostáva len predpokladať, že plesali na základe čísiel z dielne Štatistického úradu, ktorý v rámci svojho výberového zisťovania (VZPS-4.Q 2016, VZPS-4.Q 2017, My v číslach 2017) nameral, že v roku 2017 došlo k poklesu počtu slovenských migrantov krátkodobo (do jedného roka) pracujúcich v zahraničí v porovnaní s rokom 2016 o 3 722 osôb.
Síce 2,4 percentné zníženie počtu osôb pracujúcich krátkodobo v zahraničí môže niekto považovať za významné, ale keďže z hore uvedených štatistík nie je jasné, kam sa títo ľudia podeli, tak na základe tejto zmeny tvrdiť, že občania Slovenska sa vracajú zo zahraničia pracovať domov nie je možné označiť ani za omyl, ako skôr za zavádzanie. Ani autor týchto riadkov nemá dáta, aby na presných číslach ukázal ako to v skutočnosti naozaj je, ale na druhú stranu sa dá tento problém popísať v celkovom kontexte, ako aj pomôcť si inými výskumami a štúdiami.
Štatistiku je potrebné vedieť čítať a usadiť do kontextu
Problém nevidím v samotných číslach štatistiky, ktoré sú viac-menej jasné. Problém je v interpretácii dát, nakoľko Výberové zisťovanie pracovných síl z dielne štatistického úradu si v rámci použitej metodiky ani nekladie za úlohu presne identifikovať procesy, ktoré sa skrývajú za súhrnnými číslami príchodov a odchodov. Pokles takto pracujúcich slovenských občanov o 3 722 osôb nemusí byť spôsobený tým, že sa toľko ľudí vrátilo pracovať domov, ale napríklad si mohli predĺžiť svoj pobyt v zahraničí nad hranicu jedného roka alebo natrvalo a tým pádom sa ocitli mimo tejto štatistiky. Toto naozaj zo zisťovania našich štatistov nie je úplne jasné. Rovnako sa nikto nezamyslel na tým, že v rámci poklesu demografickej krivky sme na Slovensku zaznamenali výrazný pokles absolventov stredných a vysokých škôl. Práve absolventi škôl, ktorí sú bez záväzkov, praxe a nepokračujú v štúdiu, vo veľkej miere odchádzali a stále odchádzajú aspoň dočasne pracovať do zahraničia, čiže s poklesom ich počtu logicky mohol poklesnúť aj celkový počet občanov dočasne pracujúcich v zahraničí. Netvrdím, že celý pokles v štatistickom zisťovaní je zapríčinený len týmto faktom, ten ale zásadne spochybňuje prijednoduché závery našich politikov.
Keď Štatistiky úrad meral počet ľudí pracujúcich v zahraničí, venoval sa len tým, ktorí odišli do zahraničia na kratší čas (do jedného roka), pričom ku koncu roka 2017 to bolo podľa Štatistického úradu 149 000 ľudí, ale ako si pamätáme, v roku 2017 vydal Inštitút finančnej politiky štúdiu, v ktorej identifikoval, že v zahraničí pracuje 300 000 občanov Slovenska. Takže zisťovanie Štatistického úradu sa venuje len približne polovičke slovenských ekonomických migrantov a na základe takto zúženej výskumnej vzorky robiť závery, ktoré majú byť platné pre celú populáciu našich migrantov pracujúcich v zahraničí je zásadne priodvážne a zjavne mylné.
Viac odišlo, alebo vrátilo?
Len pred pár dňami vydali analytici Inštitútu finančnej politiky aktualizované údaje ohľadom odchodov a príchodov obyvateľov. Podľa tejto štúdie sme v rokoch 2016 a 2017 zaznamenali na Slovensku pozitívne migračné saldo, v roku 2016 pribudlo skoro 6 tisíc obyvateľov a v roku 2017 až 15 tisíc. Tu by sme sa mohli zastaviť a začať tlieskať spolu s Richterom a Beblavým, ako sa nám neskutočne darí, lenže keď sa pozornejšie začítame do tejto analýzy IFP, tak zistíme, že nám radostný úsmev predsa len asi zamrzne na perách.
Zacitujme si z ich práce: „Bez príchodu občanov z iných krajín by bolo migračné saldo stále záporné. Každý tretí prichádzajúci v roku 2016 bol cudzinec. Podiel príslušníkov iných krajín na imigrácii na Slovensko za posledné štyri roky vzrástol skoro o polovicu (33 % pre rok 2013). Rastie úloha Európanov spoza hraníc Európskej únie. Napríklad ročný počet ukrajinských imigrantov sa od vyhrotenia ukrajinsko-ruskej krízy koncom roka 2013 zvýšil viac ako dvojnásobne. Podstatnú časť prichádzajúcich tvoria aj srbskí občania, ktorých láka práca v priemysle. Z krajín mimo Európy k nám prichádzajú hlavne obyvatelia Vietnamu, Číny a Kórei.“
Tak ako vlastne, sme na tom dobre, alebo ani nie?
„Namiesto toho, aby sme migrantov z tretích krajín na Slovensku využívali čisto ako nahradenie neobsadených pracovných miest, poniektorí zamestnávatelia ich zneužívajú ako účinnú metódu na likvidáciu mzdových tlakov zo strany svojich aktuálnych zamestnancov.“
Podľa nedávno publikovaného výskumu by Nemecko nemohlo dosahovať dnešný rast HDP a produktivity, ak by tam neprúdila zahraničná pracovná sila, vrátane Slovákov a podľa iných výskumov sa ani my na Slovensku nezaobídeme bez prílevu ekonomických migrantov. Problematicky je ale možné vnímať fakt, že namiesto toho, aby sme migrantov z tretích krajín na Slovensku využívali čisto ako nahradenie neobsadených pracovných miest, poniektorí zamestnávatelia ich zneužívajú ako účinnú metódu na likvidáciu mzdových tlakov zo strany svojich aktuálnych zamestnancov. Z tohto stavu ale vyplývajú aj ďalšie otázky. Aké sú sociálne, psychické, zdravotné a rodinné dôsledky týchto migračných tokov? Ako tieto dôsledky vplývajú na ekonomiku, spoločnosť a jej sociálnu súdržnosť? Je naozaj v našom záujme, aby sme na Slovensku vychované schopné mozgy a šikovné ruky vytláčali do iných krajín a tak si zhoršovali aj tak nepriaznivý trend v demografii a zároveň si tak podrezávali ekonomický konár pod vlastným zadkom? Odkiaľ budeme ťahať pracovnú silu my na Slovensku, keď západná Európa sa dnes už okrem krajín strednej a východnej Európy tiež orientuje na tretie krajiny a nevieme jej konkurovať ani kvalitou zamestnaneckého prostredia a už vôbec nie mzdami (ani v parite kúpnej sily)? A komu nakoniec ostane v rukách čierny Peter, keď západnú Európu zaplavia naši, primeraných odmien a slušných pracovných podmienok chtiví občania a náš priestor zase zaplavia migranti z krajín mimo EÚ? Ak tento stav vykrádania mozgov a rúk z menej rozvinutých krajín doženieme do extrému, ktoré krajiny nakoniec ostanú bez práceschopného obyvateľstva? Veď ani rastúca svetová populácia nie je nekonečne veľká, aby absorbovala túto zúrivú nenásytnosť po nikdy nekončiacom ekonomickom raste.
Nie je načase konečne opustiť ekonomický model založený na neustálom raste, ktorý ničí životné prostredie jedinej planéty, ktorú máme a zároveň nám rozvracia spoločnosť ako takú? Čo je pre ľudstvo dôležitejšie? Neustále zvyšovanie ziskov na úkor udržateľného života spoločnosti a planéty, alebo udržateľnosť života a šťastie obyvateľov?
Skrátená verzia tohto článku vyšla v denníku SME.
Fotografia: pixabay.com
