Vystriedanie socializmu kapitalizmom
Od roku 1993 sa republika rozdelila na dva štáty Čechov a Slovákov, a my sme sa v roku 2003 ocitli v samostatnej Slovenskej republike, kde opakovane vládne kapitál, však už v podobe trhového mechanizmu. Znova sa naša spoločnosť citeľne delí na vrstvu veľmi bohatých a tých ostatných, ktorí si rozhodne nemôžu dovoliť podobný luxus, prepych, prímorské dovolenky v drahých hoteloch alebo penziónoch. Aj keď v našej republike už zďaleka nežijeme v biede, ale mnoho občanov žije bez zamestnania alebo v strachu zo straty zamestnania, neustáleho zdražovania energie, potravín, služieb, školstva, zvyšovania daní a iných atribútov dennej potreby. Dôchodcom sa adekvátne nedostáva to, čo by si po celoživotnom úsilí zaslúžili. Mnohí z nich nedosahujú ani len hranicu 200 eur mesačne. Hrdíme sa členstvom v Európskej únii, ale tí, ktorí v biede a nedostatku kládli základy súčasnej životnej úrovne, musia žiť s neporovnateľne nižšími dôchodkami ako dôchodcovia iných štátov EÚ, a to i tých, ktorým dnes krachuje ekonomika. Čo je súčasne v našej republike najsmutnejšie, že sa vo vládnych kruhoch len ustrnutým spôsobom rieši problém starých a prestárlych dôchodcov, zanedbáva sa ich dôstojné dožitie, šetrí sa na nich. Seniori sa stávajú záťažou spoločnosti, neúmerne a neúnosne sa im finančne zvýšili služby v sociálnych zariadeniach, nemajú na ne, a preto musia z nich odchádzať. Ocitli sa na najspodnejšej priečke záujmu. Zo strany mladšej a mladej generácie sú vystavení posmechu, stávajú sa terčom vtipov a ťarchou spoločnosti, ktorá zabúda, že aj ona dospeje do štádia staroby. Nie je to dráma doby, v ktorej súčasne žijeme?
Čo nám socializmus dal
Pokúšam sa zanalyzovať klady i zápory socializmu v porovnaní s dnešným systémom. Čo nám socializmus dal a súčasný systém vzal. Dnešná spoločnosť neustále opakuje, že niet peňazí na to, či ono. Ale peňazí je dosť, ba až veľa, len nie tam, kde ich treba. Pribúdajú a hromadia sa na jednej spoločenskej kope vrstvy boháčov, rýchlych zbohatlíkov (najmä z privatizácie), bankárov, milionárov a pod. Tam sa štát neodváži siahať, lebo jeho prívrženci tvoria rovnako vrstvu solventných. Nepôjdu predsa sami proti sebe, a tak si to odnesie stále sa zväčšujúca najnižšia vrstva už chudobných ľudí, mladých ľudí a starých dôchodcov. Dnes už súčasné súkromné spoločnosti, podniky, inštitúcie, družstvá starostlivosť o svojich bývalých zamestnancov ani nepoznajú. Vo väčšine prípadov sa im už žiadnej osobitnej pozornosti alebo pomoci od bývalých zamestnávateľov nedostáva. Roľnícke družstvá jedno za druhým kupujú bohatí domáci, ale aj zahraniční podnikatelia. V poľnohospodárstve sa všetky hodnoty vybudované socializmom potierajú, devastujú, nezodpovedne likvidujú, postupne premieňajú na iné súkromné spoločnosti, len nie na poľnohospodárske, pretože boli „socialistické“. Opätovný nástup kapitalistickej spoločnosti zmenil takmer všetko, čo bolo spojené so socializmom, či to bolo dobré alebo zlé. Privatizáciou opäť umožnil a otvoril cestu pre boháčov, milionárov, zbohatlíkov. Sociálne istoty sa stávajú neistými, neustále sa menia, zdravotníctvo sa dostalo do takmer neriešiteľnej situácie, zatvárajú sa nemocnice, lekári utekajú do zahraničia za lepšími platmi, bezplatná kúpeľná liečba sa stala výsadou tých, ktorí na to majú. Stala sa draho spoplatnenou aj pre strednú vrstvu. Záujem vlády o prospešné, dobre zabehnuté hospodárenie v JRD, už neexistuje. Tam, kde sa družstvá ešte udržali bez prídelu potrebných štátnych dotácií, rapídne zaostávajú a postupne upadajú. Koľko pracovných miest sa stratilo aj v dôsledku ich likvidácie. Poľnohospodárske a potravinárske produkty radšej dovážame zo zahraničia, i keď by sme si ich mohli ľahko vyrobiť doma, a tým pre armádu nezamestnaných vytvoriť veľa pracovných miest. Niekdajšia sláva a prosperita pokrokového JRD je nenávratne preč. Skutočnosť, že Československému vyspelému poľnohospodárstvu závidela celá Európa, už nesmie byť ani spomenutá.
Život po prevrate v roku 1989
Život po prevratnom roku 1989 hoci poriadne vystrašil, zneistil a znepokojil obyvateľov našej obce i rodiny, zdanlivo plynul ďalej. Znamenal však koniec socializmu. I tak pokračoval každodennou prácou v domácnosti i v zamestnaní. Každý očakával, čo sa bude diať, a čo nastávajúci režim prinesie pozitívneho alebo negatívneho. Samozrejme, každý očakával, že môže priniesť len niečo lepšie, než to, čo bolo doteraz. Prichádzajúce zmeny tichej revolúcie a nastupujúceho režimu predsa len prenikali a čoskoro ich bolo cítiť v každodennom živote. Človek si len postupne uvedomoval, že nastáva striedanie režimov, na aké nebol zvyknutý štyridsať rokov, a tak sa im patrične začal prispôsobovať. Postupne kopiace sa chyby
v socialistickej spoločnosti, oklieštenej komunistickým režimom jednej strany, nedali na seba dlho čakať a razom sa nečakane zosypali. Socializmus, aj keď bol vybudovaný do nebývalých rozmerov a dosahoval najvyššiu životnú úroveň, akú kedy obyvateľstvo Slovenska malo, sa neudržal.
I keď jeho zásluhy boli evidentné, ale reformy, ktoré z napredujúceho života vyplývali, boli potrebné. Bolo sa treba uberať modernými formami a metódami napredovania, zapojiť sa do širokej kooperácie a integrácie okolitého, na tú dobu vyspelého pokrokového diania a zbaviť sa nekonečnej izolovanosti od kapitalistického sveta, proste všetkého, čo brzdilo pokrok. Politická situácia v štáte sa už niekoľko pár rokov pred pádom socializmu v roku 1989 spamätávala zo svojej izolovanosti, a čoraz viac uvoľňovala uzdu svojich prekonaných konzervatívnych zásad a metód. Postupne si už uvedomovala nutnosť zmien a reforiem svojho politického diania, pretože pokroková doba si to vyžadovala. Spamätávanie sa však dialo príliš dlho, pomaly, ťažkopádne a prišlo neskoro. Ťažko bolo skostnatenému systému vzdávať sa svojich pozícií, postov, ktoré sa tak dlho budovali a izolovane pestovali. Ťažko bolo vzdávať sa marxistickoleninskej ideológie, ktorú toľko rokov uplatňovali a jednostranne vkladali do vedomia svojich kádrov i do vlastného vedomia. I keď socializmus v jeho podstate, ako taký pestoval správne myšlienky, zámery, perspektívy, priniesol vysokú životnú úroveň, ale predsa vo svojej vyzretej a rozvinutej podobe si už vyžadoval nové prístupy, formy napredovania a spoluprácu, a to vo všetkých oblastiach verejného i spoločenského života. Jeho prekonané a zastarané, už prežité uplatňovanie, aplikovanie i interpretovanie bolo jednostranne ustrnuté, osamelé a v nesúlade so svetovým trendom. Vnímala som a s neistotou prežívala dramatický vývoj udalostí blížiaceho sa pádu komunistického zriadenia. Bolo ho cítiť na každom kroku, počuť v každodennom živote z médií, z dennej tlače, časopisov, medzi ľuďmi. Komunistická strana sa húževnato držala svojho svetonázoru ideológie o neomylnosti, nezlomnosti, bola pevne presvedčená o správnosti svojho konania. Nepripúšťala žiadny odklon od svojho učenia, zámerov, stanov a záujmov, ktorých opraty chcela vo svojich rukách pevne držať donekonečna. KSS sa opierala o svojho ochrancu ľudových milícií, ktoré najmä v ostatnom čase poriadne prevetrávala, cvičila a vybavovala. V poslednom období, keď už mnohým bolo jasné, že režim sa dlho neudrží, komunistická strana neustále, až do samého konca trápne preverovala svojich členov KSS a presviedčala o jedinej možnej ceste ísť vpred. Až do konca svojej existencie robili stresujúce čistky vo svojich radoch. Snažiac sa za každú cenu tvrdo udržať moc vo svojich rukách ukladali stranícke tresty a výstrahy svojim členom, prísne sledovali ich oddanosť strane, oduševnene odsudzovali každodenné pamflety namierené proti komunistickej strane, ktorých bola denná tlač čoraz plnšia. Verným spojencom KSS boli eštebáci a udavači, ktorí vehementne napomáhali pri tajnom sledovaní a udávaní členov strany. Bolo možné sa s nimi stretnúť na každom kroku verejného, spoločenského i kultúrneho života. Človek v akejkoľvek funkcii si už nebol istý, či ho aj v jeho blízkosti a na každom kroku nesledujú. Začínali byť, a už aj boli terčom posmechu širokej verejnosti. Ani pribúdajúce protestné demonštrácie veľkého davu ľudu na námestiach, ani štrnganie kľúčov, ani hromadné zapaľovanie sviečok nič nanapovedali vládnucej straníckej generalite o tom, že ľud si žiada zmeniť prežitý režim a chce ísť v súlade s pokrokovým svetovým vývojom. Odpoveďou však bola sprcha vodných diel a slzotvorný plyn. Vtedy už každý vedel, že je koniec nadvlády jednej strany, že doterajší režim je prekonaný, a že vlna pokroku sa už nezastaví.
Foto: Alessio
