Bývalý premiér z Mitterandovej éry Michel Rocard zomrel v sobotu 2. júla vo veku 85 rokov snívajúc o prezidentskom osude, ktorý už nikdy nedosiahne. No dnes v rámci Socialistickej strany, na ministerstvách a ľavicových think-tankoch je množstvo jeho učeníkov, ktorí snívajú o „druhej ľavici“, sociálno-demokratickej, realistickej a redistributívnej, ktorú Michel Rocard stelesňoval.
Michel Rocard sa narodil 23. augusta 1930 v Courbevoie. Za zdanlivou jednoduchosťou sa skrýval paradoxný a komplikovaný politik. Dlho patril k najpopulárnejším vo Francúzsku, býval spontánny a impulzívny, úprimný, občas neobratný, no ochotný kalkulátor, apoštol „hovorenia pravdy“. Bol výborný rečník, no občas nezrozumiteľný, v súkromí často priamy a jednoduchý. Posadnutý myšlienkou byť počúvaný, uznávaný, rešpektovaný.
Tento posledný rys jeho osobnosti nemožno oddeliť od zložitých vzťahov, zmesi obdivu a frustrácie, ktoré prežíval so svojím otcom. Yves Rocard bol vedúci vedecký pracovník. Keď sa 17-ročný Michel rozhodol ísť študovať politické vedy, prestal byť vážne braný svojím otcom a usiloval sa celý život, občas nevedome, získať si jeho úctu. Yves bol konzervatívny, Michel progresívny, no ovplyvnený paternalizmom, mal podstatne bližšie k humanistickému socializmu, než k marxizmu.
Georges Servet, jeho pseudonym
Michel Rocard sa začal angažovať v strane, ktorá predchádzala súčasnej Socialistickej strane. V roku 1949 vstúpil Francúzskej sekcie robotníckej internacionálny (SFIO) a o šesť rokov neskôr sa stal národným tajomníkom Asociácie socialistickej mládeže. Bolo to obdobie, kedy strana neprežívala ľahké časy. Stratila veľkú časť straníckej základne i voličov. Jej politika vedená v Alžírsku bola neuznávaná a odsudzovaná zo strany veľkej časti ľavice. Michel Rocard v roku 1958 začína pracovať pre finančnú inšpekciu a znechutený politikou Guy Molleta v tom istom roku opúšťa SFIO.
To je moment, kedy sa začína angažovať v mladej ľavicovej strane, ktoru bola Socialistická autonómna strana (PSA). Tvorili ju viacerí politici, ktorá sa rozišli zo SFIO na základe ich postojov k Alžírskej vojne. PSA odmietala do svojich radov prijať Françoisa Mitterranda, ktorý bol už v tom čase viacnásobným priemiérom a staval sa vtedy proti nezávislosti Alžírska. Rocard bol proti vojne v Alžírsku.
Osvojil si pseudonym Georges Servet kvôli svojim straníckym aktivitám, hoci boli kompatibilné s jeho činnosťou vysokého úradníka a po Alžírskej vojne sa začína prikláňať k modernistickej ľavici. Používal aj ďalšie „krycie“ mená, pod ktorými bol známy v strane PSU (nástupnícky subjekt PSA) do roku 1967. Rok predtým ešte ako Georges Servet na zasadnutí v Grenobli povedal, že dlhodobým cieľom socializmu nie je nevyhnutne znárodňovanie, čo bol názor, ktorý sa rozchádzal s vtedajším dominantným prúdom ľavice.
Začiatky dlhodobého neporozumenia s Mitterandom
Michel Rocard a François Mitterrand o sebe vedeli iba z počutia. Stretli sa počas vyjednávaní kvôli voľbám do Národného zhromaždenia v roku 1967 (Rocard bol v tom čase neúspešným kandidátom). Bol to začiatok dlhotrvajúceho neporozumenia a nezhôd medzi týmito dvoma politikmi.
Rocard sa stal hlavou PSU v júni 1967. Táto malá strana, no plná žiariacich predstaviteľov, začala s obnovou ľavice. Mitterand stúpa na ľavom spektre hore, no Rocard s ním spolupracovať nechce. Prichádza máj 1968. Michel Rocard je v rámci protestov v popredí, v prvých radoch spolu s ľavicovými lídrami, kým Mitterand a jeho priatelia sa pohybujú poza toto veľké hnutie.
Po porážke de Gaulla v referende v roku 1969, kedy sa vzdal svojho prezidentského mandátu, kandidoval Rocard v prezidentských voľbách, kedy jeho osobnosť spoznala široká verejnosť. Hoci ako kandidát PSU získal 3,66 % hlasov a bolo to veľmi málo, SFIO sotva prekročila 5 % hranicu.
PSU existuje ako malá skupina ďalej. Na kongrese v Épinay v roku 1971, kde vznikla súčasná Socialistická strana štartujúca dobrodružstvo zjednocovania ľavice, Rocard nerozumie významu tejto novej stratégie. Stratil svoj poslanecký mandát a v roku 1974 čaká, že podporí Mitterandovu kandidatúru na prezidenta a pripojí stranu PSU k socialistom. No ocitol sa v menšine a zo strany odchádza.
Do Socialistickej strany vstúpil ešte v tom istom roku. Je to začiatok éry tzv. rocardismu alebo „druhej ľavice“. Stelesňovala ľavicu kresťanského pôvodu, decentralizácie, hľadania konsenzu než konfrontáciu a verila v nezávislosť občianskej spoločnosti na štáte. O rok neskôr sa stáva súčasťou národného sekretariátu socialistov. V roku 1977 bol zvolený za starostu v Conflans-Sainte-Honorine.
Na kongrese v Nantes sa stal slávny svojím prejavom o „dvoch kultúrach“, ktoré utvárajú ľavicu. Rozkolom medzi socialistami a komunistami ľavica vo voľbách 1978 stratila. No Rocardovi sa podarilo získať poslanecký mandát. Večer v druhého kola v televízii vyjadruje svoje sklamanie a horkosť kvôli výsledku ľavice, no vyslovil aj svoju vieru v budúcnosť. Jeho odkaz vyžaruje spontánnosť. Rocard si uchováva priazeň médií a verejnej mienky.
V roku 1979 na kongrese v Metz spoločne s Pierrom Mauroyom kráča v opozícii voči Mitterandovi. Prvý tajomník a jeho spojenci obhajujú „rozchod s kapitalizmom“, Rocard tomu nedôveruje. Na svojej popularite sa rozhodol stavať a od svojej radnice v Conflans ohlasuje 19. októbra 1980 kandidatúru na prezidenta, no iba ak Mitterand nebude sám kandidátom. Zostal sklamaný: François Mitterrand 8. novembra ohlásil svoju kandidatúru do funkcie prezidenta a zahanbenému Rocardovi nezostalo nič iné, než stiahnuť tú svoju.
Premiér „otvorenosti“
V prvej polovici 80. rokov Rocard zastával ministerské funkcie vo vládach Pierra Mauroya, bol ministrom územného plánovania aj poľnohospodárstva. Podal demisiu po tom, ako sa rozhodlo, že voľby do Národného zhromaždenia sa v roku 1986 uskutočnia nie podľa väčšinového, ale pomerného volebného systému (anomália v dejinách V. republiky, ktorá sa viac neopakovala). Každý však vedel, že má v hlave prezidentské voľby 1988.
V marci 1988 Mitterand oznamuje svoju kandidatúru do druhého volebného obdobia. Znovuzvolený prezident menuje za predsedu vlády Michela Rocarda. Je premiérom „otvorenosti“: jeho dve vlády zahŕňajú ministrov z občianskej spoločnosti a dokonca aj niektorých odpadlákov z radov opozície. Situácia v Národnom zhromaždení bola nestabilná: predseda vlády sa musel striedavo spoliehať na podporu komunistov alebo centristov, pretože socialisti nezískali nadpolovičnú väčšinu.
Za týchto nie príliš pohodlných podmienok bol Rocard ako premiér paralyzovaný tvárou v tvár prezidentovi Mitterandovi, ktorý plánoval robiť množstvo reforiem – niekedy veľmi rýchlo, ako napríklad minimálny integračný príjem (zákon o sociálnej pomoci pre nezamestnaných, ktorí nemajú nárok na podporu v nezamestnanosti), ktorý nadobudol účinnosť 1. decembra 1988. Priniesol občiansky pokoj do Novej Kaledónie a zaviedol všeobecný sociálny príspevok.
Mladý Manuel Valls, súčasný predseda vlády, v týchto časoch začínal svoju politickú kariéru a šiel práve v brázde Michela Rocarda, ktorého počas 80. rokov podporoval a spolupracoval s ním či už ako jeho poradca alebo neskôr v rámci jeho vládneho kabinetu.
Počas jeho vlády sa názorová priepasť medzi ním a prezidentom prehlbovala. 15. mája 1991 ho François Mitterrand požiadal, aby podal demisiu. V kresle predsedu vlády ho nahradila Édith Cressonová.
Koniec očakávaní
Michel Rocard sa po volebnej katastrofe vo voľbách do Národného zhromaždenia stal generálnym tajomníkom Socialistickej strany. Vyhlásil, že francúzska ľavica potrebuje „veľký tresk“, čo pritiahlo pozornosť tých, ktorí dúfali v určitú alternatívu voči mitterandizmu. V máji 1994 sa vyjadril, že už mu nič nezabráni v tom, aby sa stal prezidentským kandidátom v nasledujúcom roku, keďže už bolo známe, že Mitterand už kandidovať nebude.
V tom istom roku sa však rozhodol, že povedie kandidátku do volieb do Európskeho parlamentu (europoslancom bol nepretržite až do roku 2009). No po zlom výsledku (14,5 %) ho koalícia Emmanuelli-Fabius nechala na straníckom kongrese v menšine a ako generálny tajomník socialistov končí. Nahradil ho práve Henri Emmanuelli.
Rocard sa musel vzdať nádejí na prezidentskú kandidatúru, po takmer dvadsiatich rokoch odchádza i z postu starostu. Na dva roky sa stal členom Senátu (1995-1997). Je to koniec jeho očakávaní. Už nikdy sa nestane hlavou štátu. Jeho svet sa zmenil. Nemal rád vývoj médií, ktoré vinil za to, že politická profesia už nepožíva toľko rešpektu ako kedysi.
Čiperný do posledného okamihu
Rocard sa pridal k alterglobalistickému hnutiu ATTAC, bol veľkým zástancom vstupu Turecka do Európskej únie. Rocard si silné postavenie a vplyv v Socialistickej strane udržal aj naďalej, ako to pri veľkých politikoch jeho generácie bolo zvykom na oboch stranách politického spektra. V roku 2007, mesiac pred prvým kolom prezidentských volieb, presviedčal Ségolène Royalovú a naliehal na ňu, aby sa vzdala kandidatúry v jeho prospech, aby sa zabránilo porážke ľavice.
Mimochodom, Rocard spolu s budúcim predsedom Komisie Jacquesom Delorsom dal v 80. rokoch impulz na preklad diel ekonóma a filozofa Friedricha Augusta von Hayeka do francúzskeho jazyka.
Michel Rocard sa neskrýval ani počas svojej staroby. Vo svojom dome, v ktorom žil so svojou štvrtou manželkou, oslavoval svoje narodeniny s ďalšími 300 hosťami. François Hollande ho v októbri minulého roka vyznamenal krížom Čestnej légie. V roku 2013 vyjadril svoje výhrady voči zákonu umožňujúcemu manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Povedal, že vtedajšia forma registrovaných partnerstiev postačuje.
Prezident Nicolas Sarkozy ho poveril za francúzskeho vyslanca pri medzinárodných vyjednávaniach ohľadom severného a južného pólu, predsedal na žiadosť francúzskej vlády expertnej konferencii ohľadom klímy a energetiky. Po boku Alaina Juppého sa postavil za celosvetové jadrové odzbrojenie a vyzval k ukončeniu francúzskeho „zastrašovania“ nukleárnymi zbraňami.
Posledné mesiace, kým ho choroba príliš neoslabila, bol jeho pracovný stôl zaprataný množstvom kníh. Každého svojho návštevníka pri dverách vítal slovami: „Nezabúdaj, každá ďalšia štvrťhodina je veľkým ziskom…“
Zdroj: lemonde.fr
Foto: Na snímke Michel Rocard. Autor: Roland Godefroy, zdroj: commons.wikimedia.org
Článok vyšiel pôvodne na webe politique.FR.sk.
