Jordan Peterson je jedným z najznámejších verejných intelektuálov na svete. Ale jeho vyhlásenia v prospech kapitalizmu a hierarchie sa pri najmenšej kritike rúcajú. Článok Bena Burgisa a Matta McManusa z magazínu Jacobin preložil Peter Takáč.
Nasledujúci článok je prevzatý z knihy Mýtus a vzbura: ľavicová kritika Jordana Petersona, ktorá vyšla v Zero Books.
David Brooks označil v roku 2018 v New York Times Jordana Petersona za „najvplyvnejšieho verejného intelektuála západného sveta“. Bez ohľadu na to, či to tak je alebo nie je, istotne ide o jedného z najsledovanejších intelektuálov v histórii YouTube. Petersonova 12 pravidiel pre život, svojpomocná kniha popretkávaná jungiánskou psychológiou a reakcionárskou politikou, bola rýchlo sa predávajúcim bestsellerom. Keď v apríli v Toronte debatoval so Slavojom Žižekom, špekulanti so vstupenkami si účtovali viac, ako by mohli mať za hokejový zápas Maple Leafs.
Peterson je známy svojou kritikou ľavice, ako aj svojou prácou o psychologickej nevoľnosti modernity. Mnohé z jeho ostní sa orientovali na to, čo nazýva „postmoderný neo-marxizmus“ a „kultúrny marxizmus“. Podľa Petersona sú univerzity plné nevďačných radikálov, odhodlaných podkopávať intelektuálne a duchovné základy západnej civilizácie a naliehajúcich pokračovať v nebezpečnej totalitnej agende, ktorá presadzuje „rovnosť výsledkov“ v každej sfére života. Toto nebezpečenstvo sa neobmedzuje na učebne. Všade, kde sa Peterson pozrie, vidí snahy inštitucionálne silne ukotvených radikálov prerobiť spoločnosť na svoj multi-rodový obraz.
Vezmite si Zákon C-16, ktorý v roku 2017 zmenil a doplnil kanadský zákon o ľudských právach s cieľom zahrnúť rodovú identitu a ako prvý vyniesol Petersona k sláve. Hlavným cieľom tohto zákona bolo chrániť trans-ľudí pred diskrimináciou v takých oblastiach, ako je bývanie. Slovo „zámeno“ sa v texte zákonu nikde nenachádza a Kanadská advokátska komora sa posťažovala, že predstava, že by novela „prinútila jednotlivcov prijať pojmy, dokonca používať zámená, ktoré považuje za nevhodné“, je založená na základnom „nepochopení“ toho, ako fungujú právne predpisy o ľudských právach.
Peterson bol napriek tomu úplne presvedčený, že C-16 je totalitný zákon o „nanútenom jazyku“ a pre jeho ostré odsúdenie sa preslávil aj za hranicami Kanady. C-16 je zavedený už niekoľko rokov, no zo zámenového zločinu nebol nikto obvinený. Zdá sa však, že ani Peterson, ani jeho priaznivci neuvažovali o možnosti, že by mohli zákon nepochopiť.
Vzhľadom na Petersonovu históriu poplachov ohľadom právnych predpisov v oblasti občianskych práv pre trans-rodových ľudí, jeho používanie zvláštneho jazyka odvodeného z mýtických jungiánskych archetypov a jeho často nervózny štýl prezentácie, môže byť lákavé ho jednoducho ignorovať. Niektorí sa môžu obávať, že venovaním pozornosti Petersonovi hrozí nárast jeho profilu a priznanie intelektuálnej legitimity jeho kritike ľavice.
Problém je v tom, že Petersonove knihy a videá už existujú a oboznámili sa s nimi milióny ľudí. Čokoľvek s ním ako jednotlivcom bude, je nepravdepodobné, že sa légie jeho fanúšikov hneď rozplynú. Preto je naň potrebné reagovať komplexne a dôsledne.
Niektorí obhajcovia Petersona, niekedy vrátane samotného polemika, sa pokúsili depolitizovať jeho intervencie tým, že trvali na tom, že je to predovšetkým psychológ, ktorý ponúka individuálne vedenie a inšpiráciu ľuďom – väčšinou mladým mužom -, ktorí sa snažia nájsť svoju cestu v ťažkom svete. To však ignoruje skutočnosť, že Peterson vo veľkej miere o politike hovorí – tvrdo kritizuje socializmus a feminizmus, bráni hierarchiu atď. – a jeho rétorika a myšlienky sa propagovali popri svojpomocných kázňach, ktoré hovoria poslucháčom, aby si upratali svoje izby.
Je ľahké Petersona odsúdiť za jeho bigotnosti alebo sa mu vysmievať, že používa nejasné frázy ako „drak chaosu“. Dôležitejšou úlohou je presne ukázať, kde a prečo sa mýli. Zameriame sa na dva príklady: „postmoderný neo-marxizmus“ a kapitalizmus a hierarchia.
„Postmoderný neo-marxizmus“
Jedným z Petersonových častých strašiakov je „postmoderný neo-marxizmus“. V rozhovore pre Big Think v roku 2018 Peterson vysvetlil svoje chápanie tohto konceptu a jeho pôvod. Marxistické a socialistické myšlienky boli v 60. rokoch tak zdiskreditované hrôzami stalinizmu, že „sa pre mysliaceho človeka stalo nemysliteľným byť marxistom.“
Peterson tvrdí, že riešením mysliteľov, ako sú Jacques Derrida a Michel Foucault, bolo prispôsobiť marxistickú analýzu založenú na triede oveľa všeobecnejšej kritike moci. Výsledkom bola postmoderná politika identity, s rastúcim počtom sebaurčených marginalizovaných skupín – od žien po trans-osoby – kritizujúcich „západnú spoločnosť“ a vyžadujúcich prerozdelenie moci a bohatstva.
Zločinným záverom tohto projektu je, ako počujeme hovoriť Petersona, nejednoznačne definovaná „rovnosť výsledkov“ pre všetkých ľudí vo všetkých sférach života. Dosiahnutie tohto cieľa si bude vyžadovať masívne rozšírenie štátnej moci a donútenia, čo je dôvod, prečo sa Peterson domnieva, že dnešná radikálna ľavica flirtuje s rovnakými totalitnými impulzmi, ktoré poslali Alexandra Solženicyna do gulagu.
Jedným z problémov tohto všetkého je to, že Petersonova história je jednoducho nesprávna. Dlho potom, ako Derrida a Foucault začali kariéry postmoderných mysliteľov, bol Jean-Paul Sartre, hlavný verejný intelektuál Francúzska, angažovaným marxistom. Ešte trápnejšie pre Petersonov príbeh je, že Sartre – rovnako ako mnoho dnešných socialistov – bol ako marxistom, tak kritikom Sovietskeho zväzu.
Zdá sa, že Peterson považuje tento mix názorov – jedným slovom, anti-stalinizmu – za nepochopiteľný. V komentári pripnutom k YouTube videu z roku 2018 Peterson reagoval na pozvanie na debatu od marxistického ekonóma Richarda Wolffa tým, že Wolffa odkázal na jeho predslov k päťdesiatemu výročiu vydania Solženicynovho Súostrovia Gulag – bez ohľadu na to, že Wolff považuje Sovietsky zväz za formu „štátneho kapitalizmu“ a nie demokratického socializmu, keďže sovietski pracovníci neriadili svoje pracoviská ani nehlasovali o tom, ako rozdeliť nadhodnotu, ktorú vytvorili.
Jediným skutočným spojením medzi marxizmom a širokou škálou spoločenských hnutí a škôl myslenia, ktoré Peterson spája s „postmoderným neo-marxizmom“, je to, že sa všetky sťažujú na existenciu rôznych foriem útlaku. Zdá sa, že keďže marxisti si myslia, že pracujúci sú utláčaní kvôli ich ekonomickému postaveniu, a feministky si myslia, že ženy sú utláčané kvôli ich postaveniu v rodovej hierarchii, to druhé je „verziou“ toho prvého. Ale ak marxistom človeka robí dojem, že si jedna skupina nespravodlivo uplatňuje moc nad druhou, potom marxizmus predchádza narodeniu Karla Marxa v celých ľudských dejinách. Napríklad Spartakus bol podľa tohto štandardu marxistom. Takisto všetci, čo sa zúčastňovali na Americkej a Francúzskej revolúcii. Rovnako tak i autori knihy Exodus.
Tretím hlbším problémom Petersonovej analýzy je to, že napriek svojej námietke proti „rovnosti výsledkov“ stále verí v „rovnosť príležitostí“. V spoločnosti, v ktorej možno zdediť bohatstvo, je toto rozlíšenie neudržateľné. Výsledky jednej generácie nevyhnutne formujú príležitosti ďalšej generácie. Mať bohatých rodičov alebo chudobných rodičov predstavuje rozdiel medzi širokou škálou možností a úzkym výberom. Takisto to podkopáva Petersonove argumenty o „hierarchiách kompetentnosti“, ktoré majú nejaký vzťah k zásluhám, pretože ak je morálne možné svojvoľne preniesť bohatstvo a iné výhody na druhých ľudí, potom sa úspech človeka jednoducho nedá pripísať tomu, že neohol chrbát a upratal si svoju izbu.
Kapitalizmus a hierarchia alebo vezmite do úvahy homára
Peterson si idealizuje „voľný trh“ neoliberálneho kapitalizmu. Často vychvaľuje jeho rolu pri pozdvihovaní ľudí z chudoby, pričom zároveň odmeňuje kompetencie, keď jednotlivcov radí do hierarchií na základe ich zásluh a prínosov, ako ich rozoznáva trh.
Pre svoju podporu kapitalizmu a hierarchie podáva bezpočet dôvodov. Občas predstavuje hierarchiu ako prirodzenú, a preto v súčasnej podobe nevyhnutnú a opodstatnenú. V prvej podstatnej kapitole Dvanástich pravidiel pre život nás Peterson ako je známe žiada, aby sme vzali do úvahy homára, nášho genetického príbuzného a spôsob, akým súperí, aby na morskom dne vytvoril dominantné hierarchie. Väčší homári komandujú menších homárov – tak prečo by sa veci mali v ľudskom svete líšiť?
Víťaz berie všetko vo svete homárov, rovnako ako je to v ľudských spoločnostiach, kde si horné 1% ukoristí toľko ako dolných 50 percent – a kde najbohatších osemdesiatpäť ľudí má rovnako ako spodné tri a pol miliardy. Rovnaký brutálny princíp nerovnakého rozdelenia sa uplatňuje aj mimo finančnej oblasti – vlastne všade, kde sa vyžaduje kreatívna výroba. Väčšina vedeckých prác vydáva veľmi malá skupina vedcov. Malý podiel hudobníkov produkuje takmer všetku zaznamenanú reklamu. Iba niekoľko autorov predáva všetky knihy.
Zrejmou odpoveďou je, že ľavičiari si síce môžu myslieť, že ak si sú všetci rovní, menej hierarchická spoločnosť by bola lepšia, nikto na ľavici nechce zrušiť všetky formy hierarchie. Napríklad aj najradikálnejší socialisti si myslia, že rodičia by mali mať možnosť mať nad svojimi malými deťmi určitú zhovievavú formu kontroly. Obaja z nás sú ľavičiarmi už dlhý čas a ani jeden z nás sa nikdy nestretol so socialistom, ktorý by v zmysle anti-hierarchického princípu obhajoval postoj, aby mali batoľatá možnosť hrať sa uprostred premávky alebo mať každú noc na večeru zmrzlinu, ak ich od toho nie je možné nenútene odhovoriť. Vždy šlo o otázku, koľko a aký druh hierarchií má byť opodstatnený, nie to, či by mali byť hierarchie vôbec dovolené.
Neskôr v šiestej kapitole predstavuje Peterson fatálnejší argument v prospech kapitalistických hierarchií. V živote často dochádza k veľkému utrpeniu, píše. Toto nie je chyba žiadnej sociálnej skupiny alebo hierarchie. Takže skôr ako by sme za obetného baránka označili nejakú sociálnu silu, je lepšie sa starať o svoje vlastné životy. Ako to hovorí Peterson, „Neobviňujte kapitalizmus, radikálnu ľavicu alebo neprávosť svojich nepriateľov. Neprestavujte štát, kým si neusporiadate svoju vlastnú skúsenosť. Majte určitú pokoru. Ak nemôžete priniesť do svojej domácnosti mier, ako sa opovažujete vládnuť mestu? Nechajte sa viesť svojou vlastnou dušou. “
Problémom Petersonovho argumentu je, že by sa mohol použiť kedykoľvek v histórii na obranu triednej hierarchie: Si otrok? Neviň zo svojho utrpenia otroctvo! Ďalšou vráskou, ktorú Peterson do značnej miery ignoruje, je to, že zatiaľ čo nikto nepopiera, že osobné problémy často nemajú politický rozmer, niekedy viditeľný politický rozmer majú. Ak sa vaše manželstvo rozpadá, pretože pracujete v dvoch zamestnaniach a nikdy nevidíte svojho partnera, je tu zrejmý osobný element. Vaša situácia však hovorí aj o závažných nedostatkoch neoliberálneho kapitalizmu. Trvať na tom, aby sa ľudia zameriavali výlučne na tie problémy, ktoré sociálny pokrok nedokáže vyriešiť, je také hlúpe ako tvrdenie, že by nikto nemal ísť k lekárovi, pretože nie všetko ľudské utrpenie je spôsobené liečiteľnými chorobami.
Peterson, kapitalizmus a tradícia
Svetonázorom Jordana Petersona prechádza ústredný rozpor. Na jednej strane obhajuje kapitalistické hierarchie a požaduje, aby sme ich nemenili. Na druhej strane však vylučuje sociálnu atomizáciu a stratu tradičných komunitných a náboženských väzieb. V Petersonových knihách sa modernita často opisuje ako obdobie, v ktorom bol zmysel pre vieru narušený útokom príliš ambiciózneho vedeckého rozumu a korozívnej postmodernej filozofie. Výsledkom bolo buď cynické stiahnutie sa zo sveta, alebo totalitárna snaha navrátiť zmysel silou.
Človek nemusí zdieľať Petersonovu túžbu po opresívnej patriarchálnej minulosti, aby zdieľal jeho nespokojnosť s týmito črtami súčasnosti. Sociálna atomizácia je problém. A zatiaľ čo by nikto nemal byť nútený – či už zo zákona alebo kvôli sociálnemu tabu – zotrvať v zlom vzťahu, ak majú ľudia kvôli ekonomickým tlakom problémy držať pohromade dobré a hodnotné medziľudské putá, ide tiež o problém ľudskej slobody a rozvoja. Aj keď ide o menej jasnú a duchovnejšiu časť Petersonových ponosov, sú tu socialistickí myslitelia – vybaví sa nám dobre známa kniha Kapitalistický realizmus Marka Fishera -, ktorí komentovali rovnaké javy.
Ale na rozdiel od ľavicových mysliteľov sa Peterson vyhýba otázkam, či kapitalizmus nesie zodpovednosť za krízu významu, ktorú on a iní diagnostikovali. Je to zarážajúci manéver, vzhľadom na vplyv kapitalizmu na všetky druhy tradičných oblastí života. Od multimilionárskych kňazov, predávajúcich svoje výrobky v mega-kostoloch v Texase, až po vidiecke spoločenstvá v Andách zdecimované kanadským ťažobným priemyslom, kapitál zásadne zmenil svet vôkol neho. Podmienky, ktoré podnietili Petersonove sťažnosti, boli dobre opísané v knihe, ktorú kanadský psychológ nepochybne nenávidí – v Komunistickom manifeste:
Buržoázia nemôže existovať inak, len keď ustavične revolucionizuje výrobné nástroje, teda výrobné vzťahy, teda všetky spoločenské vzťahy. Prvou podmienkou existencie všetkých predchádzajúcich priemyselných tried bolo naproti tomu nezmenené zachovávanie starého spôsobu výroby. Buržoázna epocha sa vyznačuje, na rozdiel od všetkých ostatných, ustavičnými prevratmi vo výrobe, neprestajnými otrasmi všetkých spoločenských vzťahov, večnou neistotou a pohybom. Všetky pevné, zakorenené vzťahy sprevádzané starými, ctihodnými predstavami a názormi sa rozkladajú, všetky novoutvorené starnú skôr, než by mohli skostnatieť. Všetko stavovské a stojaté pustne…
Petersonova neochota pozrieť sa na transformačný efekt kapitalizmu, zatiaľ čo sa sťažuje na úpadok posvätného zmyslu, môže vysvetliť, prečo venuje toľko pozornosti útokom na relatívne temných francúzskych filozofov. Naznačovaním, že ide o „nevďačnú“ skupinku intelektuálnych sofistov zodpovedných za súčasné podmienky, sa Peterson môže vyhnúť tomu, aby sa hlbšie pozrel na rozpor medzi jeho podporou tradicionalizmu a jeho úlohou roztlieskavačky globálneho kapitálu. Pri nástupe postmoderného cynizmu je oveľa ľahšie ukázať prstom na Derridu a Foucaulta, než sa opýtať, či ideológia postavená na axióme „všetko má svoju cenu“ môže mať niečo spoločné s klesajúcou vierou vo večné hodnoty.
Zdroj foto: Wikimedia.
