O čom bola a čo priniesla dekolonizácia? Zdanlivo jednoduchá otázka prináša pri hlbšom skúmaní ďalšie a ďalšie otázky poukazujúce na komplexný proces bez jednoduchých odpovedí. Ľahko čitateľná kniha Stručná história dekolonizácie na malom priestore predostiera hlavné akademické diskusie k tejto téme. Viac ako na konečné súdy o tomto procese poukazuje na nekoherentnosť dekolonizácie.
Venuje sa všetkým impériám a všetkým kolonizovaným krajinám do hĺbky, ktorú umožňuje rozsah knihy, ale ktorý postačuje pre podanie kľúčových základných informácií čitateľom a čitateľkám. Hoci niektoré sú známe absolventkám stredných škôl, prispievajú k celkovému obrazu dekolonizácie, ktorý sa často vymyká zovšeobecneniam. Dekolonizácia bola jednoducho mnohovrstevnatá a plná protirečení.
Autori definujú dekolonizáciu ako „(1) simultánne rozpustenie viacerých transkontinentálnych impérií a vytvorenie národných štátov vo všetkých častiach globálneho Juhu počas krátkeho časového obdobia trvajúce zhruba tri povojnové dekády (1945-75). Je spojená s (2) historicky jedinečnou a veľmi pravdepodobne nezvratnou delegitmizáciou politickej nadvlády, ktorá je väčšinou obyvateľstva vnímaná ako cudzia okupácia“ (s. 1-2).
Hoci v definícii autori píšu o dekádach po Druhej svetovej vojne, v knihe argumentujú v prospech chápania dekolonizácie ako procesu, ktorý trval od konca Prvej svetovej vojny, keď zosilneli proti-koloniálne nepokoje a došlo k transformácii samotného kolonializmu (s. 3). Od roku 1945 sa potom začína intenzívna fáza dekolonizácie (s. 71). Dôvodom pre datovanie začiatku dekolonizácie do 20. rokov 20. storočia bolo násilné potlačenie proti-koloniálnych (často odborárskych) protestov (napríklad v Iraku, Sýrii, Palestíne, Maroku, Egypte, západnej a strednej Afrike, Karibiku, Juhoafrickej republike s. 43-44). Protesty vyplývali okrem iného z bezprecedentného využívania koloniálnych zdrojov počas vojny. Za Britániu bojovalo viac ako dva a pol milióna vojakov pochádzajúcich z regiónov mimo metropole a za Francúzsko 600 000 vojakov.
Boj proti kolonializmu zahŕňal aj snahy ovplyvniť vyjednávanie na Parížskej mierovej konferencii v roku 1919 prostredníctvom petícií alebo rovno delegáciami. Tieto rokovania pritom nijako nesmerovali k post-imperiálnemu veku. Naopak, Británia a Francúzsko zväčšili svoje dŕžavy.
Ich súčasťou boli aj krátko trvajúce pro-nemecké koloniálne hnutia idúce proti Britom a Francúzom aj internacionalizácia kritiky kolonializmu Woodrovom Wilsonom a ešte pred ním V. I. Leninom. Obaja argumentovali v prospech sebaurčenia, hoci Wilson explicitne zmieňoval iba strednú a východnú Európu (s. 40). Napriek tomu protestujúci v kolóniách citovali jeho Štrnásť bodov. Výsledkom bol kompromis v podobe mandátového systému v Lige národov, ktorý umožňoval vznik komisií, prieskumov, vyšetrovaní, petícií a publikácií sťažujúcich dovtedy medzinárodnou kontrolou neobmedzované vládnutie koloniálnym mocnostiam. Ďalším dôvodom, pre ktorý je vhodnejšie datovať počiatok kolonializmu k Prvej svetovej vojne boli reformy sľúbené počas tejto vojny. Hoci tieto sľuby ostali nenaplnené, otvorili horizont očakávaní, ktoré sa stali dôležitým referenčným bodom pre protestné hnutia v ďalších dekádach (s. 42).
Násilie počas dekolonizácie
Dekolonizácia bola poväčšine násilným procesom (s. 5). Protesty v 20. rokoch zahŕňali boje za lepšie pracovné podmienky, nižšie dane, bojkoty, sabotáže, teror a ozbrojené povstania. Požiadavka hnutí bojujúcich proti kolonializmu mať vlastný národný štát prišla pomerne neskoro. Dovtedy tieto hnutia bojovali za odstránenie diskriminačných praktík a štruktúr (s. 46). Národný štát nebol jediným možným výsledkom protikoloniálnaych bojov. Alternatívou boli rôzne formy čiastočnej suverenity existujúcej v rámci nejakého typu federácie alebo únie. Prominentnú rolu v protestoch hrali miestne elity vzdelané na Západe – právnici, lekári, učitelia, novinári, úradníci – ktorí dobre poznali fungovanie koloniálneho štátu, ale ich kariérne ašpirácie boli blokované kolonizátormi. K antikoloniálnm hnutiam sa pridali veteráni, obchodníci, náboženskí reformátori, drobní roľníci, organizovaní pracovníci ako aj ženské hnutia. Tieto hnutia teda určite neboli homogénne a viac pre ne bolo charakteristické súperenie medzi rôznymi skupinami. Hoci tradičné elity súperili s nacionalistami, v niektorých prípadoch kooperovali s kolonialistami prví menovaní a v iných druhí menovaní. Všetci riešili otázku, či s kolonizátormi kooperovať, alebo ich konfrontovať a či usilovať o prekonanie kolonializmu mierovou alebo vojenskou cestou (s. 47-48). Lokálna perspektíva ukazuje chaotický charakter tranzícií k postkoloniálnemu usporiadaniu a ako je náročné hľadať jednoznačných hrdinov a zloduchov.
Pre dekolonizáciu bolo charakteristické násilie. Extrémne brutálne bolo potlačenie Mau Mau povstania v Keni (1952-60), rebélie na Madagaskare (1947-49), či vojna v Alžírsku (1954-62). Kým Britom sa podarilo vytvoriť obraz legitímnej civilizačnej vojny proti anti-moderným barbarom, Národnému oslobodzovaciemu frontu v Alžírsku sa naopak podarilo zmobilizovať medzinárodný tlak proti francúzskemu zásahu. V Kamerune Franúczi v 50, rokoch potlačili najdôležitejšiu nacionalistickú stranu (s. 108), podobne potlačili boje a teroristické taktiky v Maroku a Tunisku (s. 96-97). Skutočný úspech na bojovom poli zaznamenali bojovníci proti kolonializmu iba vo Vietname, keď v máji 1954 porazili Francúzov pri Dien Bien Phu. Čakal ich však omnoho silnejší súper – USA, ktorí neváhali podporiť kolonizátorov pokiaľ išlo o boj s komunizmom, hoci Roosvelt sa pôvodne vyslovil jasne proti európskemu kolonializmu. Obavy spôsobila vojna v Kórei, z ktorj sa de facto stala Čínsko-americká vojna.
Odovzdávanie moci
Dekolonizácia však nebola násilná vždy. Hoci politické elity plánovali v horizonte dekád odovzdať moc dôveryhodným miestnym vodcom, ktorí by s vďačnosťou za roky koloniálneho partnerstva kultivovali harmonické vzťahy s bývalými okupantami, realita bola väčšinou opačaná. Ak šlo o mierové odovzdanie moci, bol v Londýne prijatý zákon, vládny vyslanec prezentoval list kráľa alebo kráľovnej, ktorý novému nezávislému štátu zaželal všetko dobré. Britská zástava bola nahradená miestnou (s. 13-14).
Príkladom bola India. Dôvodom odovzdania moci bez vojenského odporu bola skutočnosť, že národné hnutie sa počítalo medzi víťazov práve skončenej vojny a malo podporu v medzinárodnej aréne, takže by boj mohol viesť k obrovskému krviprelievaniu, čomu sa Briti snažili vyhnúť od masakru v Jallianwala Bagh v roku 1919. Toto hnutie malo za sebou dve dekády skúsenosti a podporu miestneho obyvateľstva. Štátna správa bola do určitej miery v rukách samotných Indov a podpora Británie počas vojny znemožnila Britom odmietnuť koncesie, Británia zároveň bola v dôsledku vojny zadĺžená voči Indii. Ďalším faktorom bolo malé množstvo európskych osadníkov požadujúcich zotrvanie Británie v Indii. Laboristi, ktorí boli pri moci v tom čase navyše necítili nostalgiu za impériom narozdiel od konzervatívcov vedených Winstonom Chuchilom. Cieľom sa tak stalo udržať Indiu v Commonwealthe a zamedziť sovietskemu vplyvu. Podobne tomu bolo na Cejlóne (dnes Srí Lanka), kde dominovala poangličtená vrstva veľkostatkárov. Tí boli ideálnou elitou pre kolaboráciu a Briti nemali problém im odovzdať moc, najmä, keď si na Cejlóne mohli ponechať vojenskú základňu (s. 81).
V Afrike k odovzdaniu suverenity došlo najprv reformami, ktoré mali posilniť demokratické zapojenie miestneho obyvateľstva a pripraviť koloniálne oblasti na vlastnú vládu vo vzdialenej budúcnosti. Čoskoro však bol tento proces prevzatý miestnymi elitami a následne prišla rýchla séria konštitučných reforiem ústiaca do nezávislosti. Príkladom bolo Zlaté pobrežie. Reforma v roku 1946 posilnila politickú participáciu, avšak pre miestnych to bolo nedostatočné, došlo k prostestom, represiám a novej ústave s dvojitou suverenitou, podobnou ako v Indii. Potom ako sa Nkrumah vrátil z väzenia a vyhral voľby bol vnímaný ako spoľahlivý a seriózny partner a po dvoch ďalších volebných víťazstvá doviedol Ghanu k nezávislosti.
Vo francúzskom prípade boli africké krajiny združené vo Francúzskej únii a zástupcovia kolónií zasadali vo francúzskom parlamente, Senghor zo Senegalu a Houphouët-Boigny z Pobrežia slonoviny boli dokonca súučasťou francúzskych vlád, čo bolo nepredstaviteľné v britskom impériu. Tu sa politické zmeny točili okolo požiadaviek za rovnosť v otázkach pracovných vzťahov a vzdelávania. Reakciou bol rámcový zákon zaisťujúci viac autonómie voleným miestnym vládam (okrem obrany, či zahraničnej politiky). Avšak drahé sociálne programy sa takisto stali ich zodpovednosťou. V roku 1960 sa v kolóniách hlasovalo o ústave Piatej republiky a spolu s tým aj o zotrvaní v Únii. Všetci vodcovia okrem Tourého z Guineje hlasovaliu za zotrvanie. Francúzsko reagovalo úplným odstrihnutím akejkoľvek spolupráce s Guineou, avšak to už bolo vyhlasovnie nezávislosti nezastaviteľné a v septembri 1959 Senegal a Francúzsky Sudán (neskôr Mali) požiadali o nezávislosť.
Proti-koloniálne hnutia boli v kontakte nielen s podobnými hnutiami v iných kolóniách a vymieňali si skúsenosti. Styky udržovali aj s panafrickým a panázijským hnutím a dostávalo sa im podpory od odporcov kolonializmu v metropolách. Spolupracovali aj s Kominternou, ktorá prijala anti-koloniálny kurz od roku 1919 (okrem obdobia budovania socializmu v jednej krajine).
Príčiny a dopady dekolonizácie
Jedným z hlavných dôvodov konca kolonializmu bolo, že postupne stratil zmysel v očiach rastúceho množstva ľudí ako v kolóniách, tak v metropolách. Zmenu celkového nazerania na kolonializmus napokon ukotvilo Valné zhromaždenie OSN rezolúciou 1514 o zaručení nezávislosti koloniálnym krajinám a národom v roku 1960 (s. 13).
Jansen a Osterhammel prezentujú päť modelov vysvetľujúcich koniec kolonializmu, ktoré sa dajú nájsť v literatúre: 1. Išlo o racionálnu implementáciu plánov Európanov v spolupráci s umiernenými miestnymi politikmi. Motorom zmeny boli rozhodnutia urobené v metropole. V extrémnej verzii ide o prístup, ktorý vyzdvihuje liberálnu tradíciu v britskom kolonializme. 2. Išlo o odstránenie cudzej okupácie oslobodozovacími hnutiami. Tento model je opakom prvého. Ochota skončiť s koloniálnou nadvládou je považovaná za druhotnú. 3. V neokoloniálnom modele je ochota ukončiť kolonializmus na strane kolonizátorov vnímaná ako dôsledok zistenia, že v ére nadnárodných korporácií sa kolonializmus stal zastaraným a vykorisťovanie sa dá dosahovať bez nadvlády iného štátu. 4. Ďalší model vychádza z premisy, že kolónie sa stali záťažou pre metropole a tie sa ich jednoducho chceli zbaviť. Boli príliš nákladné a politicky poškodzovali reputáciu na medzinárodnom poli a ani domáce obyvateľstvo už kolonizáciu nepodporovalo. 5. V modeli zdôrazňujúcom silu svetovej politiky v situácii bipolarity neostáva priestor pre zaisťovanie moci prostredníctvom kolónií. Imperializmus tradičného typu jednoducho zastaral. V silnej verzii je dekolonizácia iba ak poznámka pod čiarou v Studenej vojne.
Literatúra tieto modely poväčšine kombinuje a dnes sa viac zameriava na dopady dekolonizácie. Na inom mieste Jansen s Osterhammelom zdôrazňujú, že vlády nekonali podľa toho, čo im predpisovala kolonizačná loby. Ich vplyv klesal spolu s tým, ako sa im nedarilo reprezntovať ich vlastný záujem ako záuejm národa (s. 126, 132). Iba v prípade dekolonizácie Konga mal priemysel medi významnejšie slovo. Pre Britániu bolo dôležité udržať libru ako medzinárodnú menu a tým zastaviť dominanciu dolára. Takisto bolo cieľom udržať bývalé kolónie ekonomicky a politicky v západnom bloku.
Kľúčovým výdobytkom dekolonizácie bolo prijatie základnej normy medzinárodných vzťahov – akceptácia suverénneho štátu ako základu medzinárodného systému. Impérium ako forma vlády bolo zdiskreditované spolu s rasizmom a pojem kolonializmus získal zásadne negatívny nádych (autori okrajovo však zmieňujú aj stále ešte existujúce pozitívne vyobrazenia kolonializmu v akademickej literatúre). Kým predtým bolo jedno impérium väčšinou nahradené ďalším, s dekolonizáciu táto prax skončila. Hoci dnes máme naďalej zrejmú hierarchiu vo vzťahoch medzi krajinami, možnosť impéria nahradili sféry vplyvu, intervencie, či protektoráty. Nové nezávislé štáty začali využívať najmä OSN a pridružené organizácie ako UNCTAD, UNDP alebo UNESCO pre artikuláciu pohľadov z globálneho Juhu. Práve OSN prispelo k definitívnemu prijatiu princípu národnej suverenity.
Dekolonizáciu zvládli všetky kolonizujúce krajiny bez väčších ekonomických problémov, hoci vo Francúzsku a Portugalsku mala vnútropolitické následky. Z obrovských impérií sa stali „obyčajné“ európske štáty (a Japonsko).
Sporné je tvrdenie, že medzi kolonizáciou a súčasným stavom kolonizovaných štátov neexistujú priame korelácie. Autori a autorky z oblasti postkoloniálnych štúdií by s týmto tvrdením určite nesúhlasili.
Ekonomické vzťahy po kolonizácii
Ekonomické vzťahy medzi kolonizátormi a kolonizovanými sa počas neskorého kolonializmu postupne menili. Kým v 20. rokoch došlo k nárastu obchodu a počas ekonomickej krízy boli elity v metropolách v prospech hlbšej integrácie a až autarkii v rámci impérií a za využívanie preferenčných tarifov, menové únie a investície, neskôr došlo k zmene orientácie na európske trhy a poklesu finančného významu kolónií. Nákladné sociálne politiky viedli aj niektoré firmy operujúce v kolóniách, aby sa zamerali na európske trhy. Francúzsko usilovalo o regulovanú transformáciu kolónií na nezávislé štáty, aby si uchovalo ekonomickú prítomnosť (okrem Guinei) a francúzske firmy sa postupne naučili vyjednávať s africkými partnermi.
Hospodársky boom v západnej Európe dlhodobo podporoval dekolonizáciu. Zároveň ale krátkodobo umožnil vďaka vyšším príjmom malému Portugalsku, aby si svoje kolónie udržalo (s. 182). Budovanie Spoločnej poľnohospodárskej politiky tiež významne prispelo k oslabovaniu (post)imperiálnych ekonomických vzťahov. Súčasťou koloniálneho rozvoja v tomto období bola diskusia o humánnejšom kolonializme a vzhľadom na nemožnosť viac expandovať, zameranie sa na využívanie vedy v prospech vyššej efektivity kolónií. Holanďana sa týmto smerom vydali už na prelome 19. a 20. storočia. Nešlo však o žiadnu celostnú stratégiu. Projekty koloniálneho rozvoja boli zamerané na kontrolu protestov a opätovnú legitimizáciu koloniálneho vládnutia práve na základe aj sociálneho rozvoja. Mali spomaliť konštitučné zmeny v prospech nezávislosti kolónií a tiež zaistiť dobré budúce vzťahy s exkolóniami. To však neznamená, že všetky elity v metropole si chceli udržať kolónie. Od 30. rokov rástlo množstvo politikov, vyšších úradníkov v štátnom i súkromnom sektore, ktorí videli budúcnosť v konkurencii moreného hospodárstva metropole v medzinárodnej ekonomike a koloniálnu ekonomiku vnímali ako príťaž.
Sľub modernizácie zobrali miestne elity vážne a tým vznikol predpoklad pre dekolonizáciu – ak kolonizátori neboli ochotní sa naozaj do modernizácie pustiť, nemali viac legitimitu vládnuť. V realite bolo obdobie po Druhej svetovej vojne nazvané Druhou koloniálnou okupáciou a bolo to prvýkrát, čo na mnohých miestach v kolóniách pocítili silu koloniálneho štátu. Do kolónií bolo vyslaných množstvo expertov, ktorí mali organizovať ich rozvoj. To však opäť viedlo len k protestom a tie zas boli potláčané, takže aj v tejto neskorej fáze ostal koloniálny štát silno represívnym. Nútená práca v rôznych podobách existovala aj po Druhej svetovej vojne a kolonizátori začali používať napríklad letecké kontrolovanie území pre lepšiu disciplináciu obyvateľstva (s. 63). Autori zároveň píšu, že koloniálny štát bol príliš slabý, než aby zasahoval do každodenného fungovania biznisu. Plantáže a bane tak fungovali ako de facto enklávy, v ktorých o práve rozhodovali ich majitelia. Naopak ale zas vlády nekonali pod priamym tlakom súkromných záujmov.
Japonci modernizovali vo svojich kolóniách omnoho viac než Európania (s. 61). Počas Druhej svetovej vojny boli najmä v Barme a Indonézii, ale aj inde vítaní ako osloboditelia časťou obyvateľstva (s. 66-67). O sympatie však svojou brutalitou veľmi rýchlo prišli.
Autori rozlišujú štyri typy záujmov v kolóniách – špedičné firmy, nepriami finanční investori sídliaci v Londýne, priami investori – plantáže, bane, manufaktúry a napokon rovnaké aktivity, ale organizované nadnárodnými korporáciami. Najmenej vplyvné boli miestne firmy, naopak vplyvnejšie boli veľké banky a korporácie, ktoré mali jednoduchší prístup k ministrom. Osadníci mali špecifické postavenie v tom zmysle, že sa stotožňovali so svojim „vlastníctvom“ pôdy a najviac brojili proti dekolonizácii. Pre nich neexistovala iná alternatíva, než celkom zmeniť ich spôsob života. Ich vplyv však bola slabý a týkal sa takmer výlučne konzervatívnych kruhov bojujúcich za civilizáciu. V konečnom dôsledku boli osadníci obeťami dekolonizácie (s. 124). Proti dekolonizácii však boli aj ostatní súkromní aktéri v kolóniách, pretože nevedeli, čo očakávať od nezávislosti (napríklad znárodnenie) a boli si vedomí, že práve oni boli najviditeľnejším znakom útlaku.
Kolónie počas kolonializmu nemali byť dotované z prostriedkov v metropole, ale mali byť sebestačné, v prípade Holandska boli významným prínosom pre holandský rozpočet. Počas neskorého kolonializmu však k ekonomickému rozmachu vo francúzskych kolóniách došlo napríklad na úkor francúzskeho rozpočtu.
Súčasťou vedeckého plánovania v tomto období bola aj reforma správy. Kým Briti išli cestou decentralizácie, Francúzi naopak viac integrovali svoje impérium. V rámci Francúzskej únie umožnili reprezentáciu kolónií v parlamente. Obe stratégie však viedli k politizácii más v kolóniách. V prípade Británie došlo ku špirále konštitučných ústupkov (s. 60) a v prípade Francúzska k požiadavkom kladených občanmi impéria. Obmedzenú možnosť konať koloniálnych mocností ukázalo fiasko v roku 1956 pri snahe obsadiť Suezský prieplav, hoci krátkodobo následne došlo k zosilneniu represií na Cypre a v Adene. Nezávislosť Tuniska, Maroka, Malajzije a Ghany, ktorá nasledovala tesne po Suezskej kríze však bola rozhodnutá ešte predtým, čiže samotná kríza nebola impulzom k dekolonizácii, ako by k tomu viedlo zjednodušujúce lineárne čítanie dekolonizácie (s. 95).
Kým osadnícke režimy využívali argument antikomunizmu pre svoju legitimitu, oslobodzovacie hnutia radi prijímali vojenskú a ekonomickú pomoc od Sovietskeho zväzu a jeho satelitov a nové elity na globálnom Juhu priťahovala možnosť transformácie na základe vedeckého sociálneho plánovania. Východ podobne ako Západa tiež ponúkal pomoc v oblasti zdravia a vzdelávania (s. 151). Vojny Západu na globálnom Juhu nijak neprispeli k oslabovaniu Sovietskeho zväzu, ten sa vyčerpal až s vojnou v Afganistane.
Po dekolonizácii niektoré vlády znárodňovali produktívne časti ekonomiky, ako napríklad Mosadegh v v Iráne ropný priemysel, či Čína alebo Barma (dnes Myanmar). V prípade Indonézie sa postoj elity k zahraničnému kapitálu pritvrdzoval postupne. Jansen s Osterhammelom, ale poukazujú na funkciu zahraničných investícií, ktoré boli ťažko nahraditeľné národnými vládami. Kapitál bol v danej forme rozvoja jednoducho potrebný, takže cieľom nových vlád bolo udržať si zahraničný kapitál a pokračovať modernizácii, ale mať ho pod pevnou kontrolou a zabrániť prílišnej ziskovosti pre zahraničných majiteľov (s. 120, 127). Menšie podniky v bývalých kolóniách prešli do rúk domácich elít. Nadnárodné korporácie mali dosť sily na vyjednávania s novými vládami, zároveň boli aj vítaným zdrojom korupcie pre miestne elity.
Bývalé kolónie museli splácať dlhy hneď ako sa stali nezávislými, aby boli vôbec uznané ostatnými vládami. Všetky dlhy odmietlo iba Rusko v roku 1917 a Čína v roku 1949. Najvyšší dlh musela zaplatiť Indonézia – v prepočte okolo miliardy dolárov. Po dekolonizácii pokračovala ekonomická marginalizácia bývalých kolónií vo vzťahu k metropolám, takže už neboli potrebné žiadne špeciálne vzťahy s nimi. Celkovo platí, že len v málo prípadoch došlo k extrémnym prípadom nacionalizmu v podobe hospodárskej autarkie. Ekonomická dekolonizácia je preto otázkou miery. Po čiastočnej transformácii miestnych spoločností už otázka stála nasledovne: „Boli trvdé pracovné podmienky v baniach a na plantážach horšie ako nemať žiadnu prácu? Boli domáci zamestnávatelia naozaj vždy lepší ako zahraniční kapitalisti?“ Problematika bezohľadného vykorisťovania teda bola značne ambivalentná. Nehovoriac o tom, že importované spotrebné statky boli symbolmi prestíže, na druhú stranu spotrebiteľské bojkoty a štrajky v továrňach v rukách zahraničných vlastníkov boli nástrojmi ekonomického nacionalizmu (s. 138).
Premýšľanie o dekolonizácii
Jansen s Osterhammelom navrhujú kategorizovať intelektuálne myslenie o dekolonizácii do štyroch kľúčových kategórií: 1. Už bola zmienená naturalizácia deokolonizácie, teda považovanie suverenity za nezvrátiteľný historický fakt. Dekolonizácia začala byť považovaná za takpovediac prírodný jav a v prejavoch sa začali používať metafory ako „historický prúd“ alebo „vietor zmien“ (s. 160). 2. Po dekolonizácii ešte existovali rôzne možnosti suverenity – pan-africká, či pan-arabská alebo pan-magrebská solidarita, okrem národných štátov, existovala možnosť rôznych foriem neokoloniálneho zotrvania v rovnostárskejšom (post)impériu alebo federácii, federácia sa mohla stať aj z Afriky. Až v 60. rokoch sa národný štát stal všeobecnou formou suverenity. 3. Kolonializmus začal byť vnímaný ako historická situácia, ako fenomén, ktorý sa dal študovať ako mocenský vzťah. Rasizmus a násilie prestali byť individuálnym problémom, ale sa stali inherentnou súčasťou tohto vzťahu. Kritizované začali byť psychopatologické dehumanizačné praktiky na oboch stranách kolonializmu. 4. Vznikol koncept Tretieho sveta a s ním štúdie Tretieho sveta vysvetľujúce nerovnosti vo svete a problematiku rozvoja. Od viac optimistických 60. rokov prešli k pesimistickejšej teórii závislosti v 70. rokoch, politicky Tretí svet zosobňoval revolučné snahy napraviť problémy vtedajšieho sveta.
V záverečnej kapitole sa autori zamýšľajú nad dedičstvom, ktoré nám dekolonizácia zanechala. Okrem už zmieneného významu národa pre delenie štátov bolo kľúčovým dedičstvom zachovanie závislosti na zahraničnej ekonomickej a vojenskej podpore a zahraničných investíciách. Najviditeľnejšia bola táto závislosť vo francúzskej Afrike, v Iraku v roku 1932 a na Filipínach v roku 1946. Ďalším dedičstvom dekolonizácie bol imperatív rozvoja. V roku 1970 bolo v Afrike viac francúzskych úradníkov ako kedykoľvek predtým. Z opačného hľadiska však treba poznamenať, že kým v roku 1948 britský parlament prijal Zákon o prijímaní migrantov, od roku 1962 bola migrácia do Británie sériou zákonov zásadne obmedzená.
Jansenovi s Osterhammelom sa darí na malom priestore ukázať nekoherentnosť procesu dekoloniázice. Hlavným problémom knihy, ktorý ale autorom ťažko možno vyčítať je niekedy chýbajúce hlbšie vysvetlenie konkrétnych detailov. Termín „stručný“ v názve ukazuje, že to ani nebolo cieľom. Celkovo publikácia poslúži ako odrazový mostík pre tých, ktorí sa budú snažiť o dekolonizácii zistiť viac.
Jan C. Jansen a Jürgen Osterhammel: Decolonization: A Short History. Princeton, Princeton University Press, 252 strán, 2017.
Recenzia pôvodne vyšla v časopise Studia Politica Slovaca, X, 2017/2, s. 104-111.
Foto: ilustračné. Zdroj: flickr. Autor: David Stanley. Socha Kwame Unkrumaha, prvého ghanského prezidenta.
