Vážení čitatelia,
prinášame vám rubriku „Ekonomika a spoločnosť“, v ktorej vám každý piatok ponúkneme články, zaoberajúce sa našou ekonomickou realitou a jej dopadom na spoločnosť. Vyžiadali sme si tieto články od slovenských ekonómov a odborárov, aby sme ponúkli analýzy súčasného stavu ekonomiky a spoločnosti ako aj možné ekonomické riešenia – so zreteľom na potreby ľudí, nie korporácií. Je to hlas, ktorý v médiách často nezaznieva, a preto sme veľmi radi, že mu dáme priestor práve na Poli. Táto rubrika vychádza aj vďaka podpore Rosa Luxemburg Stiftung.
Redakcia
———-
V diskusii Slovenského rozhlasu o tom, či by mala byť na dlhy nemocníc uvalená dlhová brzda, analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Dušan Zachar ako hlavný argument v jej prospech uviedol: „Dlh je nemorálny“. Za nemorálny pokladá dlh za úrok islamské právo šaría a Starý zákon po každých 7 rokoch prikazoval dlh odpustiť a po 50 rokov vrátiť dlžníkom pôdu, ktoré veriteľ prípadne zrekviroval ako zálohu.
Zachar navrhoval, aby zadlžené nemocnice zoškrtali výdavky. Povedzme, že by sa podarilo obmedziť neefektívne výdavky a korupciu. I tak by nemocnice nemohli fungovať so ziskom, pokiaľ by neznížili výkony a nepoprepúšťali lekárov a sestry. Hlavným dôvodom ich zadlženosti sú totiž nedostatočné príjmy. Nemocnice preto permanentne vytvárajú straty a zdravotné poisťovne – zisky. A ako mu protirečil predseda Lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský, cieľom nemocníc (a dodajme ani zdravotných poisťovní) nemá byť vytvárať zisk.
Škoda, že INEKO podobne nezmýšľa o zadlžovaní domácností ako o zadlženosti nemocníc a štátu. O to skôr, že zadlženosť domácností má dvojaké dôsledky: ekonomické a sociálne. Čerpanie dlhu domácnosťami vytvára dodatočný dopyt a stimuluje hospodárstvo. Dočasne. Keď sa dlhy musia začať splácať, domácnosti to núti znižovať iné výdavky a výsledkom je spomalenie, stagnácia alebo pokles hospodárstva.
Sociálne dôsledky nemusia byť natoľko drastické, pokiaľ dlhová povinnosť ponecháva domácnostiam prostriedky na aké-také živobytie. Každá mimoriadnejšia udalosť to však môže zmeniť. Aktuálne a kto vie dokedy je ňou koronakríza. Pokles HDP väčší ako počas finančnej a hospodárskej krízy v r. 2008, najrýchlejší rast nezamestnanosti a pokles príjmov domácností nesignalizujú nič dobré. Podľa údajov zo Zisťovania o finančnej situácii a spotrebe domácností až 10 % domácností nemalo pred vypuknutím pandémie vytvorené žiadne finančné rezervy na horšie časy. NBS odhaduje, že napriek zmierňujúcim opatreniam zo strany štátu sa v dôsledku pandémie 160 až 180 tisíc zadlžených domácností môže dostať do situácie, že nebude môcť úplne alebo čiastočne hradiť svoje základné výdavky na život.
Odklad splátok úverov na istý čas pomôže, ale moratórium raz skončí. Zatiaľ narastá podiel tzv. zlyhaných spotrebiteľských úverov, no riziko, že narastie počet tých, ktorí nebudú môcť hradiť hypotéky na bývanie, rastie tiež. Reči o tom, že sa formujú mafie na skupovanie nehnuteľností, ktoré si banky poistili ako zábezpeku, nemusia byť nepravdivé. Prečo aj napriek prebiehajúcej kríze, poklesu zamestnanosti, a po prvýkrát i poklesu priemernej mzdy dopyt po hypotékach rastie a v minulom štvrťroku nastal najvyšší medziročný nárast cien bývania – až o 11,2 %? Developerom to prirodzene ide k duhu, a preto zostáva nedostatok bytov na trhu. Nízke úroky k vysokému dopytu po hypotékach prispievajú. To ale nie sú základné príčiny. Najhlbšie príčiny väzia inde.
Trend zadlžovania domácností sa traduje od konca 70. rokov v USA a začal s presadzovaním neoliberálnej ideológie. V 90. rokoch expandovala i do EÚ. V ekonomickej sfére sa zakladá na troch heslách: deregulácii, liberalizácii a privatizácii. Magickým slovkom sa stal vyrovnaný rozpočet a nezadlžený štát a kategorickou požiadavkou – nízke dane. Za takých okolností štát začal dávať čoraz menej prostriedkov do verejného sektora, ktorý pred tým umožnil, aby aj ľudia s nižšími príjmami žili ako ľudia. Sociálny štát začal kolabovať.
Čo ďalej? Krátkodobé opatrenia vlády na zmiernenie dôsledkov krízy ako odklad splátok úverov, čiastočná náhrada poklesu príjmov živnostníkov, či rodičov na nútenej OČR-ke, zmiernenia nárokov na získanie podpory v nezamestnanosti a pod. musia pokračovať a byť promptnejšie, ako doteraz vždy.
Sme-rodina si kúpila volebné body za sľub stavať 25 tisíc nájomných bytov ročne. Koľko ich asi postaví do konca roka 2020 alebo na budúci rok? Zrejme nič. Minister tej istej strany zodpovedný za prácu a sociálne otázky za chrbtom odborárov a v rozpore so zatiaľ platným zákonom navrhol a vláda schválila nižší rast minimálnej mzdy a chystá sa okresať i zatiaľ zákonné zvýšenie minimálneho dôchodku a pod. Že to nemá nič spoločné s ekonomickou logikou v čase hospodárskeho poklesu, zrejme vláda nechápe. O sociálnych dôsledkoch nehovoriac.
A iné možnosti? Okrem veľkorysejších prostriedkov ako obvykle z EÚ môže si vláda, ak treba, požičať na desiatky rokov za dočasne mimoriadne výhodných podmienok – výhodnejších ako sú hypotekárne úvery – nehovoriac o spotrebiteľských úveroch, rozumne prostriedky použiť a postupne úvery splácať. Nehrozí jej ako dlžníkom, že predlžovaním splatnosti hypotekárnych úverov sa dostanú až za dôchodkový vek. Krízu v r. 2008 nenaštartovala zadlženosť štátov ale hypotekárna kríza úverov s nízkou bonitou. Dnes takáto globálna kríza nehrozí, ale recesia, ktorá po nej nasledovala, je tu.
Brigita Schmögnerová, 10. septembra 2020.
Autor ilustrácie: Julián Bosák ml.
