How Will Capitalism End: Reflections on a Failing System – A Lecture by Wolfgang Streeck. Tuesday, April 4, 2017.
V rámci spolupráce s východeurópskymi médiami prinášame rozhovor Lehoczki Noémi so svetoznámym nemeckým sociológom Wolfgangom Streeckom, ktorý vyšiel na stránkach maďarského portálu Mérce. Text preložil Peter Takáč.
–
Vo svojej poslednej knihe Critical Encounters opisujete Angelu Merkelovú ako „postmodernú političku s machiavellistickým pohŕdaním kauzami a ľuďmi.“ Mohli by ste to rozviesť?
Označujem tak jej štýl politiky, ktorý je výhradne oportunistický a založený na udalostiach, zbavený akejkoľvek podstaty: ide o politiku prispôsobenú danej chvíli, navrhnutú propagandistami (tzv. spin doctors) a umožnenú vysokým hospodárskym výkonom krajiny – čo je zase výsledok jej ekonomicky privilegovaného postavenia v organizovanej „Európe“. Dôvod, prečo je v tom Merkelová tak dobrá súvisí s tým, že vyrastala v NDR, v apolitickom prostredí, úplne odtrhnutá ako od sociálnej demokracie, tak kresťanskej demokracie, ideologických pilierov západonemeckej politiky. (Keď bola dieťaťom jej rodina sa presťahovala z Hamburgu do NDR; jej otec bol protestantský kňaz, ktorý podľa všetkého sympatizoval s režimom NDR.) Zdá sa, že jej životopis, a skutočnosť, že nepatrila k žiadnej – západonemeckej – frakcii jej strany, jej poskytli jedinečnú výbavu pre postmodernú politiku, kde je dôležitý manažment dojmov a nálad. Jej najbližšími poradcami sú z väčšej časti odborníci na vzťahy s verejnosťou bez akéhokoľvek politického pozadia. Takže Merkelová mohla prejsť od tvrdého neoliberalizmu, keď bola opozičnou líderkou, k politike sociálnej demokracie v jej strane po roku 2003, keď bola kancelárkou veľkej koalície, či od Atomkanzlerin („kancelárky jadrovej energie“), ktorá ľuďom tvrdila, že ako fyzička vie, že jadrová energia je bezpečná, k tomu, že sa za niekoľko týždňov po Fukušime v roku 2011 stala kancelárkou anti-nukleárneho „energetického obratu“ atď. atď.
Keď hovoríme o Merkelovej, Maďarom sa hneď vybaví utečenecká kríza roku 2015. Liberáli ju chválili za politiku otvorených hraníc, konzervatívci ju nenávideli za Willkommenskultur (Vítaciu politiku, pozn. prekl.). No je nejaký z týchto postojov skutočne opodstatnený?
To je ďalší príklad bravúrnosti post-demokratickej političky. Na jar 2015 sa jej nepodarilo primäť svoju stranu k súhlasu s režimom imigrácie, ktorý by nemeckú ekonomiku zásobil veľmi potrebnou pracovnou silou, vyplývajúcou z veľmi nízkych čísiel nemeckej pôrodnosti. Jej popularitu postihla aj nešťastná komunikácia, keď mladej sýrskej utečenkyni v živom vysielaní povedala, že sa možno bude musieť vrátiť do Sýrie, pretože „nanešťastie nemôžeme vziať každého“, na čo sa dievča rozplakalo. Následné pobúrenie na Twitteri prisúdilo Merkelovej prezývku „Ľadová kráľovná“. Nato prišla budapeštianska železničná stanica, a Obamova žiadosť, aby sa Nemecko, ktoré sa za Schrödera odmietlo podieľať na irackej vojne (napriek hlasnému nesúhlasu Merkelovej), postaralo o tamojších, prevažne sýrskych utečencov (aby pomohla zvládnuť chaos, ktorý Američania spôsobili na Blízkom východe). Vyšetrovanie odhalilo, že príkaz pohraničnej polícii, aby budapeštianskych utečencov nechali prejsť do Nemecka pôvodne platil len jeden víkend. No keď videla nadšenie určitej časti nemeckého obyvateľstva z toho, že sú vo svete oslavovaní ako príklady cnosti a solidarity, rozhodla sa nechať hranice otvorené, a dala tak najavo, že v modernej dobe sa hranice nedajú kontrolovať, a tak či tak má každý ľudské právo prísť do Nemecka a požiadať o „azyl“. Len o niekoľko dní nato začala vyjednávania s Erdoganom o dohode, podľa ktorej malo Turecko dostať miliardy eur od EÚ za to, že zabráni utečencom prechádzať Stredozemným morom do Grécka. Keď sa vyjednávania predlžovali – počas ktorých sa AfD takmer zdvojnásobil počet hlasov v regionálnych voľbách -, Merkelová na zjazde svojej strany začiatkom roka 2016 povedala, že „udalosť z 4. septembra 2015 sa nesmie nikdy opakovať“ a že prijatie utečencov bolo v skutočnosti európskou a nie iba nemeckou povinnosťou. Takýmto spôsobom sa dokázala prezentovať ako strážny anjel utečencov a zároveň chytrá štátnička, ktorá primäla Turecko ochrániť Európu od prevalcovania migráciou.
Pre mnohých Maďarov je Nemecko socioekonomickým a politickým modelom, ktorý by sa chceli podobať. No mohol by byť nemecký model v súčasnom rozložení Európskej únie prenesený do prostredia európskej periférie?
Vo všeobecnosti by sme mali byť podozrievaví voči myšlienke, že by sa národné zriadenia dali preniesť do iných krajín. Každá krajina má svoju vlastnú cestu k mieru a prosperite. To platí obzvlášť dnes. Nemecko, ako vysoko industrializovaná a na exporte závislá krajina, dokáže byť a je rastúcim a prosperujúcim pilierom EÚ, pretože jeho mena, euro, je silne podhodnotená, keďže nie je len nemeckou menou, ale tiež menou celej eurozóny. Zatiaľ čo má Nemecko vysoký exportný prebytok, eurozóna ako celok má vyrovnanú obchodnú bilanciu. To je ideálna situácia pre národnú ekonomiku, ktorej prosperita závisí na exportoch a teda na výhodnom výmennom kurze. Zoberte si, že európska monetárna únia robí z trhov iných členských krajín prakticky zajatcov nemeckej ekonomiky: akokoľvek vysoký môže byť exportný prebytok Nemecka, povedzme, s Talianskom, Taliansko nemôže devalvovať voči nemeckej mene, keďže je to tiež talianská mena, čo vylučuje zlepšenie konkurencieschopnosti talianskej ekonomiky a jej firiem.
Naviac, v Európskej únii v súčasnosti narastá rozdiel medzi centrom – Nemeckom a, do určitej miery, Francúzskom – a perifériou zahŕňajúcou stredozemné krajiny a východnú a strednú Európu, taktiež východný Balkán a, čoskoro, aj západný Balkán. Je to vzťah ako ekonomickej, tak geostrategickej závislosti. Periféria nejakého impéria nemôže nikdy ašpirovať na to, aby sa stala takou ako je centrum; na to, aby bolo centrum centrom, potrebuje perifériu, takže chce, aby ňou ostala. Naviac, ekonomické približovanie sa v podmienkach voľného medzinárodného trhu je takmer neuskutočniteľné; v hre sú mocné sily závislosti a nasledovania predchodcov. Vo všeobecnosti, stabilita impéria závisí na úspešnom riadení periférie elitami z centra, vrátane zabezpečenia, že si pro-imperiálne elity z periférnych krajín ponechajú moc. O tomto je a bude veľká časť politiky európskeho impéria aj budúce roky, nielen na juhu, ale aj na východe (kde sa je, napríklad, Maďarsko schopné zahrávať s možnosťou zbližovania s Ruskom, čo je hriech, voči ktorému je Poľsko imúnne).
V Európskej únii prebiehajú vyjednávania o pôžičke, ktorá by financovala ekonomickú pomoc pri čelení kríze COVID-19. Väčšina správ sa zameriava na to, ako Poľsko a Maďarsko tieto vyjednávania blokujú, zatiaľ čo rola Nemecka sa v tomto procese často prehliada. Nemecko sa predtým postavilo proti celoeurópskej anualizácii dlhov. Prečo bolo pôvodne proti dlhovej anualizácii a čo sa odvtedy zmenilo?
Medzi fiškálne suverénnymi štátmi je dlhová anualizácia nemožná, a to každý vie. Žiaden štát nemôže dovoliť iným štátom zadĺžiť sa, ak bude mať napokon možnosť dlh zrušiť. Dlhová anualizácia by si prinajmenšom vyžadovala určitý rozhodujúci centrálny mechanizmus, ktorý by participujúcim štátom pripisoval rozdielne práva na prevzatie dlhu a kontrolu toho, ako bude použitý. Reálne toto žiaden štát nechce. Nemecká politika je však flexibilná, obzvlášť za Merkelovej. V roku 2020 tu bola reálna možnosť, že bez určitej finančnej transakcie by Taliansko opustilo EMU a tým v konečnom dôsledku skoncovalo s eurom. Euro je však nemeckou zlatou baňou, a jeho obrana sa stala najvyšším národným záujmom Nemecka, ako to definovala Merkelová a vládnuci sociálny blok, ktorý vytvorila, zahŕňajúci sociálnych demokratov a odbory. Takže bolo potrebné nájsť cestu ako sa prispôsobiť talianským (a francúzskym) tlakom cez určitý druh medzinárodnej redistribúcie – „transferovej únie“, ako sa to niekedy nazýva. Fond obnovy po korone (Corona Recovery Fund) slúži na to, aby sa v Taliansku, Španielsku a, v dlhodobejšom ohľade, Francúzsku, udržali „pro-európske“ vlády – cena, ktorú sa z pohľadu Nemecka oplatí zaplatiť. Všimnite si, že nebol použitý vôbec žiaden cash, všetko je to dlh, a ešte nebolo rozhodnuté, ako ho o sedem rokov od dnes obhospodária – podľa mňa, veľmi pravdepodobne ďalším dlhom. Všimnite si, že každá krajina niečo dostane, korona či nie, dokonca i Nemecko a Francúzsko. Ďalej si všimnite, že štáty zodpovedajú iba do výšky svojho podielu na riadnom rozpočte EÚ, nie za celý fond, a musí ho (a národný podiel v ňom) schváliť národný parlament každej krajiny. To má ďaleko od toho, čím mali byť takzvané eurobondy.
Merkelová budúci rok odchádza z politiky. Myslíte si, že Nemecko ostane relatívne stabilnou krajinou aj po jej odchode, alebo politický zmätok prevládajúci na kontinente napokon dostihne aj Nemecko?
Otázkou je, čo si predstavujete pod stabilitou. Ostane CDU najväčšou stranou? To je pravdepodobné. Viete, že som hovoril o Nemecku ako piliere prosperity EÚ. Pokiaľ bude euro posiľňovať ekonomiku Nemecka, CDU bude vládnuť od budúceho roku veľmi pravdepodobne so Zelenými. Zatiaľ čo by odvrhnutie SPD mohlo vytvoriť dojem zmeny, politiky by ostali zväčša rovnaké, možno o trochu viac ochrany klímy, trochu viac kvót pre ženy vo firemných predstavenstvách a podobne. Ak dáme rétoriku bokom, Zelení nebudú požadovať zmeny v európskej a zahraničnej politike; na počesť Joea Bidena budú mlčky podporovať zvýšené výdaje na zbrojenie; a budú trvať na tom, aby sa s utečencami zaobchádzalo ako s „európskou“ záležitosťou, nie nemeckou, čo pravdepodobne udrží AfD marginálnou. Štáty ako Maďarsko a Poľsko sa môžu dostať pod väčší tlak pod akým sú dnes kvôli ich rodinnej a imigračnej politike, no CDU/CSU zabezpečí, že to nepodkope vplyv Nemecka vo východnej Európe alebo nepoženie východoeurópske krajiny do náručia Putina. Všetko toto by sa mohlo zmeniť v prípade veľkej ekonomickej krízy, možno spôsobenej úpadkom Ameriky alebo ďalším vírusom, ktorý by sa objavil na scéne. A, samozrejme, netreba podceňovať tlak vo vnútri EÚ. Mohol by sa vrátiť Salvini, Macrona by mohla nahradiť Le Penová atď. V istej chvíli by mohli byť kompenzácie, ktoré bude musieť Nemecko zaplatiť iným krajinám, tak vysoké, že by získavanie peňazí mohlo spôsobiť veľké domáce spory. Všetky plány by potom mohli skončiť taktiež preto, lebo by sa mohla vrátiť AfD v politicky sofistikovanejšej verzii. Nemecká hegemónia v Európskej únii do veľkej miery bola a je postavená na sľuboch, ktoré Nemecko alebo EÚ, prevažne riadená Nemeckom, nebude schopná splniť, ako napríklad európske rozmiestňovanie migrantov fixnými národnými kvótami, alebo permanentnými presunmi platieb krajinám Stredozemia.
Ste tvrdým kritikom Európskej únie, čo neplatí pre celú ľavicu. Prečo by z vášho pohľadu mala byť suverenita dôležitou hodnotou pre ľavicu v 21. storočí, a dokáže princíp suverenity koexistovať s tradičnou ľavicovou hodnotou medzinárodnej solidarity?
Ako hovorí Chantal Mouffe, „Suverenita ľudu je najväčším nepriateľom neoliberalizmu.“ Dnešný globalizmus, ktorý označuje národnú suverenitu za zastaranú, dokonca nebezpečnú a nemorálnu, nie je ničím iným ako pokusom vylúčiť demokratickú politiku z rozhodovania o ekonomike, čím robí z ekonomiky „voľný trh“ v globálnom meradle. To, že trh v skutočnosti nie je slobodný, ale je to zvrchovaná moc veľkých firiem fungujúcich globálne, no vyskytujúcich sa lokálne, prevažne v Spojených štátoch. Naviac, tejto imperiálnej moci nechýba národná suverenita, je to suverenita hegemonických štátov, predovšetkým Spojených štátov, ktorý ňou vládnu nad ne-hegemonickými, periférnymi štátmi. Rétorika stavania sa proti suverenite je rétorikou mocných, obávajúcich sa tých menej mocných, ktorí trvajú na svojej nezávislosti a demokratickej vôli svojich občanov. To, čo chcú eliminovať silní je suverenita slabých, nie ich vlastná suverenita. Spojené štáty nemali nikdy v úmysle, aby ich „nepostrádateľný národ“ (Obama) splynul s globálne odštátnenou svetovou ekonomikou a spoločnosťou. „Nový svetový poriadok“ vyhlásený G.H.W. Bushom po roku 1990 mal byť poriadkom nie bez suverénnych národných štátov, ale len s jedným suverénnym národným štátom, Spojenými štátmi. Tento štát, vystupujúci ako čakajúci sveto-štát, mal prebrať miesto takzvaného Liberálneho medzinárodného poriadku, ktorý bol zjavne multilaterálny, no v skutočnosti sa stával stále viac unilaterálny a imperiálny.
Pokiaľ ide o Európsku úniu, áno, som jej „kritikom“, ako vravíte, no nie preto, že som proti mieru a spolupráci medzi európskymi štátmi, naopak. Ako oddaný „Európan“ trvám na tom, že Európa nie je to isté ako Európska únia, tak ako sa nám to snažia nahovoriť funkcionári EÚ a tí, čo z toho majú prospech. Som „nacionalistom“ iba v tom zmysle, že som proti imperialistickému anti-nacionalizmu, ktorý spájam s hierarchickou, ne-demokratickou, techno-byrokratickou centralizovanou vládou nad národmi s rozličnou mocou a odlišným historickým usporiadaním ich spôsobov života a kapitalistickej modernizácie. Som plne za Európsku úniu, no malo by to byť spoločenstvo demokratických národných štátov, a na to, aby boli demokratické musia byť suverénne, keďže bez suverenity beží demokracia naprázdno. Chcem Genossenschaft (nem. spoločenstvo, pozn. prekl.) založené na dobrovoľnej spolupráci, nie impérium. Ak by sa EÚ naďalej rozvíjala takým spôsobom, ako do finančnej krízy, nutne by zničila schopnosť malých krajín vládnuť si, zatiaľ čo by posilnila veľké štáty a bruselskú byrokraciu v riadení tých malých, a to za absencie demokracie a podľa ich záujmov, ideológií, zámerov atď. Súčasné snahy eliminovať požiadavky jednohlasnosti pri dôležitých otázkach európskej politiky by zničili posledné zvyšky národnej suverenity pod zámienkou, že všetky európske štáty sú rovnaké a môžu byť riadené ako celok zhora. No nemôžu.
Jedným z dôvodov, prečo som tak vášnivo proti tomu druhu Európskej únie, ktorá sa tu formovala posledné dve desaťročia, je ten, že by sa Nemecko nutne stalo jej hegemónom, viac-menej skrytým za hlboko asymetrickým spojenectvom s Francúzskom. Nemeckému európskemu impériu chýba historická legitimita aj zdroje potrebné na kompenzáciu závislých štátov periférie za prijatie nemeckého vedenia, alebo lepšie: kontrola; viedlo by to k trvalému napätiu medzi Nemeckom a zvyškom Európy, ako aj vo vnútri Nemecka. Chcel by som, aby Nemecko žilo v mieri so svojimi susedmi podľa vzoru škandinávskeho spojenectva demokracií, ktoré už dlho spolupracujú v Škandinávskej rade, bez toho, aby na ich disciplínu potrebovali hegemonický štát.
Pokiaľ ide o „tradičnú ľavicovú medzinárodnú solidaritu“, ako to nazývate vy, bola tým myslená predovšetkým medzinárodná solidaritu medzi triedami, nie beztriednu solidaritu medzi štátmi. Organizovaní pracovníci v jednej krajine mali pomáhať organizovaným pracovníkom v iných krajinách v ich boji proti kapitalistickému vykorisťovaniu, napríklad prostredníctvom solidárnych štrajkov alebo odmietnutím zapojiť sa do mzdovej konkurencie s pracovníkmi iných krajín. Prečo by to malo vyžadovať zrušenie národnej suverenity na štátnej úrovni, mi uniká. Krajinám by sa malo pomáhať v zdaňovaní ich miliardárov – veľa miliardárov je práve v takzvaných „chudobných“ krajinách – napríklad ľavicou v bohatých krajinách bojujúcou proti neobmedzenej mobilite kapitálu; avšak pri svojom pokroku by sa nemali musieť spoliehať na paternalistické dary z iných krajín alebo nejakú medzinárodnú organizáciu. Medzinárodná solidarita nemôže obísť národné boje za práva pracujúcich a demokraciu, ani „globálna správa vecí verejných“ nemôže priniesť hospodárske a demokratické zbližovanie medzi bohatými a chudobnými národmi alebo regiónmi zadarmo. Rovnako demokracia a rovnosť nemôže byť ustanovená zhora benevolentnou medzinárodnou byrokraciou, či už v Bruseli alebo v New Yorku; musí sa o ňu bojovať zdola a na pôde, ktorá môže byť iba národnou pôdou. „Pracujúci všetkých krajín, spojte sa“ znamená bojovať za demokraciu vo vašej krajine a zároveň pomáhať, ako aj si nechať pomôcť, druhým robiť to isté v ich krajine ako najlepšie to ide. Solidarita a internacionalizmus sú dôležité, ale ak sú súčasťou medzinárodných trhov a organizácií, dostanete iba neoliberalizmus a imperiálne riadenie; musia byť zakorenené v národnej politike a odtiaľ je za ne potrebné bojovať, inak nestoja za nič.
Text vyšiel v Mérce, našom partnerskom médiu v Maďarsku.
Zdroj foto: Wikimedia.
