„We are the crowd, we’re c-coming out,
got my flash on, it’s true, need that picture of you,
it’s so magical, we’d be so fantastical.“
(Lady Gaga)
Juraj Šeliga odstúpil z funkcie podpredsedu Národnej rady po tom, čo ho paparazzi vyfotili pred barom mimo otváracích hodín, a to v čase ešte stále platných vyhlášok hlavného hygienika. Jedna z nich zakazovala popíjať v interiéri, pričom Šeliga si to vybavil: bar patrí Štefanovi Hríbovi, známemu žurnalistovi a sympatizantovi strany Za ľudí, ktorý s otvorením súhlasil. Rovnako platil zákaz vychádzania (Šeligu odfotili pred barom, kde fajčil).
Za toto gesto by si azda zaslúžil funkciu naspäť. Získal ju aspoň symbolicky v očiach sympatizantov a podporovateľov: „Urobil to, čo má slušný politik urobiť automaticky, keď zlyhá.“ (Korda) Šeliga zostáva s úradom naďalej „duchovne“ spojený presne tak, ako keď si nerozluční priatelia rozdelia nejaký suvenír čoby znak potvrdzujúci ich priateľstvo. Toto oddelenie, viera v druhého v neprítomnosti druhého, označuje práve grécke symbolon, t. j. fyzický objekt či materiálny údaj o identifikácii alebo zhode (súkromná prax ako pripomienka rituálneho priateľstva). V politickej rovine však symbolon rovnako upravoval právny vzťah medzi jednotlivcom a (iným) štátom; mal povahu kontraktu a zahŕňal určité podmienky konania.
V čom táto viera spočíva? Šeliga obetoval funkciu, aby zachoval ideál politika ako morálne zodpovednej autority, ktorá dokáže garantovať spravodlivosť. Porušil podmienky konania a ako verejný činiteľ symbolicky suspendoval štát osebe. Pri demisii nejde o vlastný zadok, ale o záchranu základnej právnej organizácie zvrchovanej politickej moci spoločenstva na istom území. A to je z politického hľadiska viac než akákoľvek funkcia. Takýto majstrštyk Šeliga predviedol na začiatku kariéry; a je len príznačné, že tento napoly pragmatizmus, napoly idealizmus jeho kolegovia nekomentovali.
Zachoval sa podľa mravných nárokov, pričom „viac dôležití“ politici v minulosti neodstúpili za väčšie prehrešky (dokonca v jeho strane). Ostal verný presvedčeniu o „novej“ politickej kultúre a nemohol si dovoliť vyznieť po moralizujúcich eskapádach na adresu druhých pokrytecky.
Treba však dodať, že Šeliga rozhodne nepatrí medzi puristov, ktorí by u seba striehli na každé pochybenie svedomia (vysvetlenie ďalej). Toto odstúpenie je utilitárne a potvrdzuje orientáciu strany v otázkach morálnej integrity, ktorá vzišla z protestov Za slušné Slovensko, priamo cielených proti bývalej vláde. Šeliga zrazu musel nečakane hájiť stranícke renomé pred nepriateľom zvnútra – pred sebou samým. Vzkriesil však ducha minulosti – odstúpenie je zrazu opäť možné. Nejeden volič nadobudol pocit, že s demisiami nás čaká zlepšenie riadenia štátu. Nič však nie je viac zdanlivé. Stačí si položiť otázku, či by Šeliga odstúpil z ministerskej stoličky. (S rovnakou ľahkosťou sa postu podpredsedu parlamentu vzdal Pellegrini.) Preto sotva možno hovoriť o nejakom obrodení hanby u politikov.
Niekto by možno namietal, že už pred Šeligom odstúpila celá rada ministrov, kedy prezidentka prijala aj dve demisie denne, čo je nesporný znak politickej zodpovednosti. Tu je na mieste malé etymologické okienko. Pojem „demisia“ pochádza z latinského demittere, čo znamená „prepustiť“, „zhodiť“, „vyháňať“. Ťažko hovoriť o politickej zodpovednosti, pokiaľ sa ministerská funkcia považuje za bremeno, ktoré nechceme niesť, alebo pokiaľ slúži na vyjednávanie s koaličným „partnerom“ („odstúpim, keď odstúpiš ty“). Demisie ako dôsledok koaličnej krízy mali ofenzívnu funkciu, mali Matoviča „vyhnať“ z premiérskeho postu, pričom sa dobre vedelo, že exministri sa následne vrátia, pretože ich nemá kto nahradiť (na Slovensku jednoducho nemáme talentovaných politikov). Len Krajniak sa staval na zadné, aby ho prezidentka presviedčala – aby sa napokon aj ekonómovia vyjadrili, že Sme rodina nemá lepšieho kandidáta. (Je vtipné, ako sa nad tým rozpakovali stúpenci a stúpenkyne prezidentky, pričom v tom bola zaangažovaná. Krajniak: „Po kľúčovom rozhovore s pani prezidentkou som sa rozhodol opäť viesť rezort práce, sociálnych vecí a rodiny.“)
Pokiaľ malo toto inscenovanie demisií vzbudiť dôveru občanov v štát, tak sa vláda prerátala. V tomto prípade sa protokol ukázal ako škodlivý: vláda stratila čas, ktorý mohla venovať pandemickej kríze – najmä s vedomím, že ministerské stoličky obsadia odvolaní ministri. Koaličná kríza naplno ukázala dvojznačnosť pravidiel; tie neslúžia riadnemu spravovaniu štátu v prospech občanov, ale politikom pri pozičných vojnách. Na to by sme mali pamätať pri všetkých moralistických rozmaroch na adresu verejných činiteľov, ktorí s našim moralizovaním počítajú.
Šeligov postoj pripomína Kafkovo tvrdenie, podľa ktorého nám v časoch neprítomnosti boha môže kontakt s duchovným svetom sprostredkovať štátna byrokracia. Tento výrok by bol nepatričný, keby sa postu podpredsedu parlamentu Šeliga nevzdal v priebehu mesiaca už druhýkrát. Zdá sa, že „Božia“ ruka štátu je nepochopiteľná: dáva a berie, s nevyspytateľným zmyslom pre humor. Iba pre ilustráciu – ako by to vyzeralo v životopise? Bol som v r. 2021 dvakrát podpredsedom Národnej rady SR?
Súčasná forma štátneho usporiadania nie je sekulárna, avšak nie pre snahu cirkvi ovplyvňovať občianske inštitúcie, ako opakovane argumentujú politickí progresivisti či ateistickí humanisti – dokola odvolávajúc sa na prvý článok Ústavy. Kafkov intuitívny poznatok o religióznej (židovsko-kresťanskej) forme štátu presvedčivo potvrdzujú Schmittove, Foucaultove a Agambenove analýzy: náboženské nie sú obvinenia verejných činiteľov z morálneho úpadku, ale samotné formy praktík, v ktorých a skrze ktoré sa štátny aparát realizuje – od tzv. „starostlivosti“ o občana pomocou verejného (policajného) dohľadu (pastierska moc), cez verejné hiringy (konfesionálna prax), až po súdne procesy (liturgia, ktorá požaduje obeť) a následné tresty (očista požaduje morálnu nápravu odsúdeného). Dolar dodáva, že Foucaultovo panoptikum zastupuje a udržiava pohľad Božieho oka (dnes kamerový systém).
To všetko je nielen „viera“, ale najmä inscenácia, ktorá k politike patrí – bez ohľadu na motiváciu verejného činiteľa. A preto si zaslúži odstup. Šeliga dodržal krízový manuál. Nie žeby chcel svojím vystúpením na tlačovej konferencii hrať divadlo. No vždy treba skúmať, aké postranné efekty verejné vyhlásenia produkujú.
Skutočne sa možno domnievať, že ide iba o divadlo, pretože toto gesto kladie pochybné pokušiteľské otázky: odstúpil Šeliga kvôli fotografii, pretože nemal inú možnosť, alebo z vlastného presvedčenia, pod vplyvom svedomia? Odstúpil by, keby sa fotka nezverejnila?
Predstavme si situáciu, že sa Šeliga postaví pred médiá a skonštatuje, že zhruba pred týždňom pil po záverečnej v bare, a preto musí vyvodiť politickú zodpovednosť a zložiť funkciu. Morálni pokrytci by to schvaľovali, my chybujúci by sme uvažovali, či je Šeliga v poriadku, resp. čo je za tým (ako sme uvažovali pri neopodstatnenej demisii Krajniaka, aby sa napokon stal opäť ministrom). Nášmu paranoidnému poňatiu by neušlo ani jedno verejné vyhlásenie. Najlepším spôsobom vylúčenia pochybného skutku politika je dobrovoľné priznanie; najlepším spôsobom diskvalifikácie verejného činiteľa taktiež.
Taká otázka na tlačovej konferencii skutočne padla a Šeliga ju zodpovedal veľmi otvorene, no len preto, lebo sama o sebe chcela pokúšať. Svoju demisiu nezdôvodnil tým, že bol odhalený, a tak musí odstúpiť – až vtedy by vyzeral ako diletant. Keby však upozornil na zákernosť otázky, diskvalifikoval by sa rovnako. Namiesto toho využil náboženský žargón: „Ani mi nenapadlo, že tým môžem vyvolať pohoršenie.“ (V skutočnosti odstúpil iba preto, lebo bol odhalený.)
Táto náboženská rétorika nemusí nutne iba zastierať nestabilnosť reálneho politického systému. Práve naopak: nezmyselnosť nariadení, ustanovení a rozhodnutí verejných činiteľov je plne zlučiteľná s božským pôsobením, pretože najvyššia bytosť s nadprirodzenými schopnosťami ako pôvodca všetkého stojí nad zákonom. Absurdita politických aktov takto reprezentuje nevyjadriteľného, presahujúceho boha, ktorého sa súčasne dovoláva. Takto sa ho dovolával aj Šeliga, keď hovoril o pohoršení, zlom príklade a politickej zodpovednosti. Jej vyvodzovanie však treba chápať ako pokračovanie politického boja inými prostriedkami.
Tradičná námietka by spočívala v rozlíšení verejného a súkromného konania: Šeliga porušil verejnú vyhlášku a ako verejný činiteľ má byť prvý, kto ju bude svojím správaním uvádzať do praxe. Nestalo sa. Obe premenné právom vrhajú kritický pohľad na „súkromnú“ návštevu baru. No Šeliga prerokovával verejné otázky, napr. ohľadom očkovania proti Covid-19. Mali by sme toto porušenie posudzovať rovnako ako ktorékoľvek iné?
Aby sme neboli obvinení z metodického prehrešku, musíme Šeligu podozrievať v krylovskom duchu: „Politikom sa neverí, verí sa v boha, prírodu, krásu a ideu, kto verí politikom, je idiot.“ Rozhodne platí, že kto verí politikom, je idiot (teda doslova apolitický človek, ktorý len potvrdzuje, že politike nerozumie). Treba však jedným dychom dodať, že svojím spôsobom je mylná aj Krylova viera v kontrolu. Aj on doceňuje súkromné užívanie rozumu pri kritike veci verejných, no toto chápanie končí v rozpore. Keby nebolo pôvodnej „idiotskej“ viery, nikto by nevolil, a nikto by nebol zvolený. Vždy to vďaka vybičovaným emóciám v predvolebnej kampani skončí nejakou volebnou účasťou, a teda naivitou, že „on a ona to predsa len myslia dobre, pretože ich výkony boli autentické, mali argumenty a boli zapálení pre vec“. Zabúdame, že po voľbách je všetko predmetom rokovaní a máločo môže prejsť v pôvodnom rozsahu. Alebo volíme z nenávisti či lásky voči konkrétnym verejným činiteľom; niežeby sme niekoho mali radi, iba vyvažujeme sympatie, antipatie a apatie. Alebo kvôli radosti z čistej zmeny. Na neplatné voľby je „apolitických“ cynikov stále málo – navzdory kauzám a pochybnostiam.
Existencia politiky je priamo podmienená nutnosťou uložiť sa na dogmatický spánok. A funguje presne preto, lebo sa naďalej verí v božské idey (zahrnuté v praktikách štátneho aparátu, ale najmä v rétorike). Rovnako je podmienená dialektikou naivnej dôvery v predvolebnej kampani a paranoidného podozrenia počas výkonu poslaneckého mandátu. Inak by sa nemohlo stať, že kým Šeliga odstupoval, Kollár nadsluhoval; akoby naše vnímanie verejných činiteľov bolo odkázané iba na premenu inovátorov a zlepšovateľov na sprisahancov.
Skúsme si predstaviť hypotetickú situáciu, ako paparazzi natočia Šeligu v čase telefonátu a on pod vplyvom silných emócii zahreší, pričom pôjde o súkromnú záležitosť. Záznam sprístupnia verejnosti a začne sa mediálny hon. A novinárom bude jedno, že v čase vulgárneho prejavu nekonal vo verejnom záujme. Začne sa vyšetrovať, prečo hrešil, s kým telefonoval, prečo sa neovládol, či si uvedomuje, že je verejný činiteľ a nemôže dávať občanom zlý príklad, a tak ďalej, a tak podobne.
Úplne odlišné situácie, no s rovnakým dôsledkom: Šeliga by predstúpil pred médiá a reagoval na kazateľské požiadavky novinárov. Našu obhajobu si rozhodne nezaslúži, no treba sa zamyslieť, nakoľko je vpád verejného do privátneho zmysluplný, najmä keď súkromie umožňuje primeranú funkčnosť verejného. Už Aristoteles – v opozícii voči Platónovi – vedel, že pre dobrú správu obce musí medzi oikos a polis existovať vyvážený pomer. Dnešný mediálny diskurz nám servíruje oikos verejných činiteľov ako politickú tému, ktorá je akože vhodným prostriedkom pre občiansku participáciu, kvázi kľúčom k vysvetleniu spoločenskej zodpovednosti. V skutočnosti sa jedná o otvorenú depolitizáciu a popieranie polis. Verejní činitelia nemajú oikos, občania polis, a to nám umožňuje tento pomer permanentne (obojsmerne) spochybňovať.
Politici túto mediálnu hru nielen kritizujú, ale aj pokrytecky využívajú. Na tlačových konferenciách sa stretneme s kritikou médií, pretože sliedia po súkromí politika; no rovnako plnia úlohu sliedičov a poukazujú na intímny život politických oponentov. Ide o identický druh moralizovania, ktorý je iba pohonnou energiou pre traktovanie apolitických tém. Mali by sme sa konečne poučiť z Nietzscheho tvrdenia, že každé čisto morálne hodnotenie končí nihilizmom. V opačnom prípade nebude mať kto politiku robiť, pretože jediným politickým režimom bude systém vymenovaní a demisií – opakujúc sa v krátkych intervaloch. Naše vnímanie si pod ťarchou korupčných škandálov na túto skreslenosť zvyklo: domnievame sa, že riadny chod štátu zabezpečia iba mravne bezúhonné osoby. Domnieva sa aj terajšia vláda, ktorá sa síce pasovala do roly morálnych čističov, no prispieva k demoralizácii, pretože absolútne nezvláda riadenie štátu. Šeliga neznamená korekciu tohto stavu; skôr iba predznamenáva, ktorý typ demisie bude nabudúce možný.
V kontexte sekulárnych základov štátu možno povedať, že sa tu jedná o perverznú liturgiu, kedy sa politická obeť stáva predmetom záujmu verejnosti, ktorá ponúka toľko ortieľov, koľko má vášní. Naposledy sme sa s médiami zaoberali Ficovým bytom, kde vie pristáť vrtuľník, a dvoma lukratívnymi bytmi Šeligu – práve na Ficov popud. Nedostatočný záujem o veci verejné podčiarkujú nezmyselné a skresľujúce otázky novinárov na tlačovkách. Na jednej z nich predviedol Fico zaujímavú syntézu súkromného a verejného. Keď mu novinári vyčítali luxusné bývanie (oikos), povedal, že potrebuje reprezentatívny príbytok (polis), napr. pre zahraničné diplomatické návštevy. Škoda, že sa ho nespýtali, nakoľko je bežné, aby diplomatické návštevy prebiehali v súkromných priestoroch verejných činiteľov. Zdá sa, že si Fico pomýlil reprezentáciu občanov s reprezentáciou premiérskeho úradu (ktorý má od občanov).
Priznajme si to: v skutočnosti je nám ukradnuté, či by Šeliga hovoril pravdu. Pretože sa politici nepriznávajú, eo ipso klamú pri dobrovoľnom priznaní. A keď sa práve preto radšej nepriznajú, sú po prejavení konzekvencií nemorálni oportunisti.
Aby túto kazateľskú rétoriku Šeliga zatrhol, bez okolkov priznal, že si neuvedomil, že môže vyvolať pohoršenie (bolo po záverečnej, boli sme sami, majiteľ súhlasil, nikto sa nemohol nakaziť atď.). Šeliga predviedol to, čomu sa v kantovskej filozofii hovorí neúcta k zákonu, t. j. keď konám morálne iba vzhľadom na dôsledky konania. Keby sa zachoval morálne kvôli samotnej morálke, nemusel by svoje rozhodnutie prehodnocovať vzhľadom na fotografa.
Vzápätí svoj majstrštyk zbabral: „Rozhodol som sa odstúpiť, pretože som ako politik a verejný reprezentant občanov Slovenskej republiky zlyhal a dal zlý príklad, od ktorého chcem teraz dôrazne vystríhať.“ Také vysvetlenie pôsobí nanajvýš falošne. Nepoznám nikoho, kto by si reálne vzal príklad z politika vo veciach morálnej cti, resp. by aspoň zvažoval túto možnosť. V súčasných podmienkach je to nemysliteľné. Ak dnes seriózne hovoríme o vysokom kredite verejného činiteľa, vždy je to niekto z oných čias. Hádam si Šeliga nemyslí, že verejnosť k súčasným „štátnikom“ vzhliada ako k váženým autoritám. Táto výpoveď je trápna, pretože prebieha výlučne v rovine jednorazových emócií, mediálnych sympatií a ohlasuje návrat uctievačov kultu (až sa zdá nemožné odlíšiť politika od totemu). Krajne idealistická rétorika, ktorá má prekryť celospoločenské pokrytectvo, je dnes už iba spomienkou na zašlé časy. Šeliga je totem, ktorý sa pohol z miesta.
Tento totemický bod vedomia tzv. politickej „zodpovednosti“ nám môže ukázať falošné smerovky, ktoré pri jej myslení často preferujeme.
Z čisto formálneho hľadiska sa Šeliga zachoval adekvátne. Čo však táto skutočnosť prezrádza o nás? Celý problém politickej zodpovednosti vzniká vďaka diferencii súkromné – verejné a Šeliga nie inak zdôvodňoval dôvod odstúpenia: „Politik je reprezentantom občanov, zastupuje ľudí, a preto musí byť morálne bezúhonný, v opačnom prípade musí vyvodiť politickú zodpovednosť.“ Skrátka Za ľudí. No je úbohé, ak puritánsky žiadame hlavu politika, a zároveň sme zarytí cynici a predpokladáme, že politici sú zdegenerované kreatúry, a preto sa politikou nezaoberáme, veď ide len o dámsko-pánske huncútstvo. A napriek tomu požadujeme, aby sa správali morálne.
Môžeme len s Kafkom doložiť, že pokiaľ dnes štát reprezentuje mŕtveho boha, politik symbolizuje absenciu verejného záujmu v podobe panoptického objektu; a to, že si Šeliga dostatočne nezvnútornil sledovanie fotografov, je aj naše pokrytectvo, pretože si verejný záujem zamieňame so Šeligovým telom, jeho viditeľnosťou v politickom priestore, ktorý má stelesniť reprezentáciu v čistom stave, t. j. synchronizovanie telesného, myšlienkového a rečového prejavu (Foucault by hovoril o disciplinárnych praktikách, ktoré majú ukázňovať za účelom maximalizácie výkonu). My radšej hovoríme o transparentnosti, t. j. privatizujeme súkromie verejných činiteľov, aby sme mohli moralizovať.
Poslanci Národnej rady sú volení v slobodných voľbách, sú formálnym vyjadrením vôle ľudu. Staromódny pojem „vôľa ľudu“ patrí k dávnym metafyzickým delikátnostiam politických teórií, rovnako reprezentácia, a v obsahových záležitostiach tu nepanuje žiadny konsenzus; tento pojmový pár skôr generuje množstvo dielčích otázok: kto alebo čo je ľud? Čo presne znamená, že ľud má vôľu? Prečo predpokladať, že sa naň viaže jedna vôľa? Ako je možné, že ktosi z ľudu – jeden človek alebo skupina – bude môcť konať v mene všetkých a za všetkých tak, aby uskutočňoval vôľu celku? A aké je postavenie tohto garanta a vykonávateľa zjednocovacej vôle? Je rovnako výsledkom vôle ľudu, alebo má ľud zjednocovať k zjednocovacej vôli? Prečo sa potom politici uchyľujú k tvrdeniu, že sa zodpovedajú iba vlastným voličom, keď majú reprezentovať všetkých občanov? Alebo nemajú? Čo potom s voličmi, ktorých strany sa do Národnej rady nedostali? Kto ich má reprezentovať?
Iné príklady: Pellegrini v jednej z predvolebných diskusií v r. 2020 upozornil Kisku, aby si neprivatizoval Čaputovú, pretože ona je aj jeho prezidentkou; resp. keď sa po jej zvolení šírili sociálnymi sieťami vyhlásenia „Čaputová nie je moja prezidentka.“, ktoré reagovali na nemenej patetický Čaputovej rámček „Moja prezidentka.“.
Vôľa ľudu je problematická nielen v teórii, ale častokrát si ani politici neuvedomujú svoj pomer k občanom, keď si voličov privatizujú, resp. ich okiadzajú. Systém politických strán nutne predpokladá, že vôlí je navonok prinajmenšom toľko, koľko je politických subjektov; vzájomný zápas tak rezignuje na reprezentáciu celku (politici hovoria o akejsi „viere“, že sa im občanov podarí presvedčiť).
Tento problém negenerujú politické strany, práve naopak: vôľa ľudu tu funguje ako nepretržitý aktualizačný prvok nových politických subjektov; žiadna strana nedokáže programovo pokryť „vôľu celku“, pričom si túto neschopnosť vzájomne vyčítajú. Neodmysliteľná ingrediencia politického marketingu, ktorá generuje „nové“ programy, aktérov či politické subjekty. „Vôľa celku“ tak v politickom boji nezohráva zjednocovaciu funkciu, ale akúsi tichú (resp. umlčanú) rolu zvyškového modulátora: nové politické strany chcú reprezentovať zabudnuté pozostatky celku – väčšinou na báze nevkusného resentimentu (chudobní ľudia, nefunkčné inštitúcie, zabudnuté problémy občanov, zanedbaná infraštruktúra, rozvrátené verejné financie atď.). Dôstojná reprezentácia celku by eo ipso spochybnila zmysluplnosť politických strán.
V tomto prípade reprezentovať vôľu občanov znamená vedome ju neobsiahnuť; akt politickej reprezentácie je možný iba vďaka nedostupnému univerzu, ktorý ako neviditeľná čepeľ rozsekáva samotný akt reprezentácie (problém viac metafyzický než politický).
Nebolo by v danom kontexte vhodné byť viac presný a voľby premenovať na túžby? Prezidentské túžby, parlamentné túžby, túžby primátorov a starostov, túžby do európskeho parlamentu atď. (Treba doplniť, že médiá fungujú na rovnakej báze, keď pomáhajú formovať politické strany ako objekty týchto túžob, pričom sa na „vôľu ľudu“ odvolávajú v mene všeobecného práva na informácie; toto právo sa však automaticky ukázalo ako právo médií na latentný politický program a jeho pozitívne zmocnenie.)
Moderné chápanie politickej reprezentácie vzniklo na pozadí Veľkej francúzskej revolúcie. Jej hybné sily tvorili ľudové masy, ktoré požadovali vlastné politické práva; zvolili si zástupcov, ktorí tieto práva reprezentovali, pričom boli priamo viazané na ekonomické jadro: „Každá interpretácia politického významu slova ľud musí vyjsť zo zvláštnej skutočnosti, že v európskych moderných jazykoch toto slovo označuje vždy tiež chudobných, vydedencov, vylúčených. Jeden a ten istý termín pomenúva teda ako ustavujúci subjekt, tak triedu, ktorá je aspoň fakticky, ak nie priamo právne, vylúčená z politiky.“ (Agamben)
Keď sa chudoba stala natoľko neprístojnou, že takpovediac materializovala verejné a vyplnila jeho viditeľnosť, ľudové sily si ekonomizmus podmanili ako politickú kategóriu a ľud sa stal zvrchovaným suverénom politických práv. Dnešní reprezentanti vnímajú predovšetkým jeho ekonomizačný potenciál. Kým zrušenie ancien régime generovalo politické právo prvýkrát ako univerzálnu kategóriu prístupnú všetkým, v súčasnom neoliberalizme sa stalo predmetom ekonomického záujmu; problém prístupnosti politických práv sa podriadil otázke dostupnosti ekonomických prostriedkov, a to sa týka aj tzv. „volených reprezentantov“. Ich problém nepredstavujú univerzálne politické práva, ale dostupnosť ľudu ako univerzálnej kategórie bez ekonomickej dostupnosti, a teda politickej prístupnosti. Ľud ako prostriedok zisku mandátu predstavuje trhlinu v poňatí politickej reprezentácie, pretože sa nezhoduje s vôľou reprezentanta reprezentovať ľud ako celok. Je to presne naopak – politik ako reprezentant vôle ľudu odovzdáva mandát do služieb iného signifikátora: vnútrostranícky boj, boj o funkcie, nárast preferencií, koaličná roztržka, počítanie oddaných poslancov v parlamente, ich „kúpa“, interpelácie, vyvracanie názorov oponentov, novinárov, borba s nekompetentnosťou, dobrá povesť, obnovovanie politického marketingu, záväzky voči oligarchom atď. S Marxom a Althusserom môžeme povedať, že nato, aby politik prežil, musí systematicky reprodukovať podmienky vlastnej produkcie. Keď však reprezentáciu občanov nahradí seba-prezentáciou, stráca akúkoľvek legitimitu.
Politika sa tak uskutočňuje na rozhraní dvoch nepriechodných rámcov: vôľa vylúčeného ľudu a šedá zóna zodpovedná za jej opakované vylúčenie; preto tá falošná snaha maximalizovať transparentnosť.
Jednou z úloh politiky je zlepšovať podmienky súkromnej oblasti, aby občan získal dostatok prostriedkov pre záujem o veci verejné: napr. primeraná mzda, voľný čas, vzdelanie, funkčné inštitúcie, vymožiteľnosť práva, prístup k informáciám atď. V našich podmienkach sa počíta predovšetkým zlepšenie finančnej situácie. Ťažko tu však hovoriť o politickej reprezentácii, keď poslanci súhlasia s nárastom vlastnej mzdy o takmer päťdesiat percent. V roku 2019 sa poslanecký plat zvýšil z pôvodných 3576 eur na 5090 eur (nárast o 1514 eur). Do toho spomeňme, že niektorí za celé volebné obdobie ani len nepredložia návrh zákona, nevystúpia v rozprave, nedajú faktickú (keď sa vôbec – mimo zvolané výbory – nachádzajú v pléne). Dnes majú zhruba 5570 eur mesačne. Dodajme, že súčasná prezidentka poberá mesačne zhruba až 14 431 eur. A po pokorení trojpercentnej hranice v parlamentných voľbách dostávajú politické strany ďalšie nemalé peniaze. Napr. Matovičova „strana“ získala vo voľbách 2020 až 20 700 000 eur, druhý Smer 15 300 000 eur. Netreba hovoriť, že tieto sumy nekorešpondujú s predstavami o funkčnom štáte, predovšetkým v kontexte daňových odvodov.
Šeliga sa posťažoval, že aj on je človek. Vzhľadom na spomenuté to znamená, že nezvládol surové vylúčenie ľudskosti, ktoré verejná funkcia požaduje. Politika kladie umelo vzniknuté nároky; byť človekom by ale v danom vulgárnom kontexte znamenalo zarábať tak desaťkrát menej. Mimochodom, odstúpením Šeliga prišiel zhruba „iba“ o 330 eur, teda približne o spomenutú vyčísliteľnú „ľudskosť“. Možno ju však objavil v bare, kam sa chodieva súkromne nadávať na rozhodnutia verejných činiteľov. Teda tam, kam azda aj politici chodievajú nadávať na ľudské omyly svojich kolegov. Šeliga sa už po roku svojej politickej kariéry nechal v rozhovore pre aktuality.sk počuť, že si nedokáže brať príklad zo žiadneho slovenského politika. Fakticky nenájdeme lepšiu kategorickú výpoveď o stave politickej reprezentácie na Slovensku. A čoskoro to budeme môcť dokázať v našich baroch. Tým viac ďakujme Šeligovi za reprezentatívny príklad!
Zdroj foto: Wikimedia.
.jpg){kind=link}