Jedným z problémov multikulturalizmu, ako ho poznáme na Slovensku a vo veľkej časti Európy vo vzťahu k moslimom, je nízka miera ich zapájania do riešenia otázok, ktoré sa ich týkajú. Z veľkej časti je to debata bielej nemoslimskej väčšiny “o nich bez nich”. Je to symptóm širšieho problému vyčleňovania a nízkej miery medzikultúrnych kontaktov, komunikácie a spolupráce. Dôsledkom je narastajúce nepochopenie, nedôvera, strach až nenávisť medzi rôznymi komunitami. Sociálne napätie vyplývajúce z takto fragmentovanej spoločnosti mnohí politici a komentátori pripisujú “zlyhaniu multikulturalizmu”. Jedným z navrhovaných spôsobov ako napraviť tieto zlyhania a posilniť súdržnosť spoločnosti je medzikultúrny dialóg. Niektorí kritici multikulturalizmu navrhujú nahradiť starý statický model uzavretých komunít novým konceptom interkulturalizmu.
Ako spolu hovoriť?
Podľa Bhikhua Parekha, profesora politickej filozofie z University of Westminster, interkultúrny dialóg by mal začať tzv. „operatívnymi verejnými hodnotami“ spoločnosti. Hodnotami, na základe ktorých fungujú hlavné spoločenské, ekonomické, politické a iné inštitúcie a ktorými sa ľudia riadia vo verejných priestoroch a v medziľudských vzťahoch. Na základe nich môže väčšinová spoločnosť začať hodnotiť zvyky, praktiky a požiadavky menšín. Obe strany v dialógu zdôvodňujú svoje stanoviská. Väčšinová spoločnosť musí vysvetliť, prečo sú jej hodnoty dôležité a ako ich ten-ktorý menšinový zvyk či požiadavka porušuje, menšina musí vysvetliť, prečo je daný zvyk pre ňu dôležitý a má byť zachovaný. Obe strany musia zvažovať stanoviská a argumenty partnerov a buď ponúknuť silnejšie odôvodnenie, alebo uznať stanovisko partnera.
Takto vedený dialóg má podľa Parekha potenciál naštartovať proces premeny nielen vzájomných vzťahov väčšiny a menšiny, ale aj transformácie oboch kultúr. Môže sa tak stať nielen vplyvom lepších argumentov druhej strany, ale aj vplyvom vnútornej opozície, súperiacej interpretácie, či subkultúry. Tie sa nastoleným dialógom môžu cítiť posmelené tlačiť na zmenu vlastnej spoločnosti. V kritických hlasoch z druhej skupiny môžu nájsť spojenca.
Dialóg teda prebieha na viacerých úrovniach, inter- i intrakultúrne. To znamená, že tak menšinové praktiky, ako aj operatívne verejné hodnoty väčšinovej spoločnosti, nie sú nemennými konštantami, ktoré treba stoj čo stoj ubrániť. Obe strany musia byť ochotné nielen žiadať zmenu od druhej strany, ale aj pripustiť zmenu vlastných hodnôt a spôsobu života.
Pestrosť inšpiruje
Interkultúrny dialóg zároveň rozširuje intelektuálne a morálne horizonty zúčastnených strán. Žiadna kultúra nie je dokonalá a dokáže obsiahnuť iba časť ľudskej skúsenosti. Dialóg každú z nich vystavuje iným koncepciám chápania sveta a toto kreatívne vzájomné pôsobenie ich obohacuje a dáva ucelenejší obraz o svete. V niektorých prípadoch z pôvodne odlišných pohľadov môže dokonca vzísť nová syntéza.
Ako argumentujú mnohí multikulturalisti, napriek tomu, že niektorí predstavitelia komunít vyhlasujú svoju kultúru za objektívne najdokonalejšiu alebo univerzálnu, ich pohľad je nutne ich vlastnou kultúrou ovplyvnený. Žiaden človek neexistuje v kultúrnom vákuu a nemôže vystúpiť do bezkultúrneho neutrálneho priestoru. Interkultúrny dialóg predstavuje maximum v snahe oslobodiť sa od obmedzení vlastnej kultúry a dosiahnuť tak objektívnejší, alebo nestrannejší pohľad na skutočnosť: „Hoci nemá k dispozícii (politický teoretik, pozn.) archimedovský bod alebo pohľad božieho oka, má niekoľko uhľov pohľadu v podobe iných kultúr. Môže uskutočniť dialóg medzi nimi, využiť každú, aby osvetlil poznanie a odhalil obmedzenia ostatných a vytvoriť pre seba veľmi dôležitý a živý medzipriestor, istý druh imanentného transcendentalizmu, z ktorého môže prísť k menej kultúrne ovplyvnenej vízii ľudského života a radikálne kritickej perspektíve o jeho spoločnosti“.
Tak ako žiadna kultúra nemôže vyhlásiť samu seba za všeobsahujúcu, dokonalú a nadradenú ostatným, tak si ani jedna interpretácia konkrétnej kultúry nemôže nárokovať monopolné postavenie v jej rámci. Anne Phillips, profesorka politickej a rodovej teórie na LSE, varuje práve pred využívaním interkultúrneho dialógu dominantnými elitami na posilnenie svojho poňatia kultúry a svojej pozície v komunite. Volá po inkluzívnejšom modeli dialógu a vyzýva k začleneniu menšinových a disidentských hlasov z jednotlivých etnických, či náboženských komunít.
Parekh v podobnom zmysle argumentuje proti monopolizácii liberálnej doktríny v západných spoločnostiach, pretože tak ako ostatné doktríny (napríklad konzervativizmus, socializmus alebo nacionalizmus), aj ona reprezentuje iba jednu z možných vízií dobrého života a jej pohľad na svet je nutne čiastočný a obmedzený: „Liberalizmus, napríklad, je inšpirujúcou politickou doktrínou, ktorá zdôrazňuje také veľké hodnoty, akými sú ľudská dôstojnosť, autonómia, sloboda, kritické myslenie a rovnosť, avšak nemá na ne monopol, môžu byť definované viacerými rôznymi spôsobmi. Ich liberálna definícia je iba jednou z možných a nie vždy tou najkoherentnejšou. Tiež ignoruje, alebo marginalizuje také iné veľké hodnoty, akými sú ľudská solidarita, rovné životné šance, nesebectvo, nezištná ľudskosť, vnútorný pokoj a dávka skepticizmu k pôžitkom a výsledkom ľudského snaženia. Tiež nedáva koherentné vysvetlenie dôležitosti kultúry, tradície, komunity, pocitu zakorenenia a patrenia niekam a podobne“. Predstavitelia západných kultúr by preto mali pripustiť legitimitu aj iných koncepcii, než je tá liberálna.
Nepodávame panaceu
Hoci interkultúrny dialogický prístup má potenciál napomôcť vyriešeniu mnohých sporov, neexistuje záruka, že sa mu podarí vyriešiť všetky. Naopak, je pravdepodobné, že sa vyskytnú témy, ktoré budú (aspoň z krátkodobého hľadiska) neriešiteľné, pretože ani jedna strana nebude schopná prezentovať dostatočne presvedčivé dôvody pre svoje stanoviská. Parekh v takom prípade navrhuje odložiť konečné rozhodnutie na neskoršie obdobie. Ak si prípad vyžaduje urgentné riešenie, operatívne verejné hodnoty spoločnosti by mali podľa neho dostať prednosť.
Interkultúrny prístup môže posilniť súdržnosť spoločnosti, to však neznamená, že nastolí bezkonfliktnú harmóniu. Parekh hovorí, že na takýto vysoký cieľ ani nie je nutné ašpirovať. Stačí, ak zúčastnené komunity prejavia toľko spolupatričnosti k spoločnej politickej komunite, aby im záležalo na jej dobre a chceli pokračovať v dialógu s ostatnými komunitami, ktoré ju tvoria. Takýto záväzok voči politickej komunite „je vecou miery a môže nabrať také rôzne podoby, akými sú tichá starosť o jej dobro, hlboké priľnutie k nej, náklonnosť, a dokonca intenzívna láska. Kým rôzni občania si pravdepodobne vyvinú odlišné emócie ku komunite, všetko čo je potrebné k jej udržaniu a je legitímne od nich všetkých očakávať je základná starosť o jej integritu a dobro; to čo by sme mohli nazvať patriotizmom alebo politickou lojalitou. Môžu kritizovať prevládajúcu formu vlády, inštitúcie, politiku, hodnoty, étos a dominantné seba-porozumenie tými najsilnejšími spôsobmi, ale to nesmie vyvolať nepokoj alebo vyprovokovať obvinenia z nelojálnosti, pokiaľ nenastanú pochybnosti o ich záväzku k dialógu“.
Interkultúrny dialóg negarantuje vyriešenie všetkých sporov a problémov v spolužití, je to však maximum, čo môžeme urobiť pre nachádzanie riešení, ktoré budú prijateľné pre všetky zúčastnené skupiny a pre budovanie súdržnej spoločnosti a otvorenej národnej identity.
Táto koncepcia napokon nie je nová, je od začiatku súčasťou politiky multikulturalizmu ako ju poznáme z Kanady a tak ju aj vnímajú vyššie citovaní autori. Nejde ani tak o nahradenie multikulturalizmu interkulturalizmom, ako o kladenie väčšieho dôrazu na interkultúrny dialogický aspekt, ktorý je (alebo by mal byť) multikulturalizmu vlastný.
Je na zváženie či nie je z taktických dôvodov rozumnejšie opustiť pojem, ktorý sa pre mnohých stal synonymom zlyhania, a nahradiť ho novým, ktorý nie je ovešaný negatívnymi konotáciami. Podstatnejšie však je, aby sa koncepcia interkultúrneho dialogu začala viac a dôslednejšie uplatňovať v praxi.
Ak máme problém v spolužití s moslimskou komunitou, treba ho riešiť v dialógu s moslimami.
