Pražský magistrát uskutočnil začiatkom júna malý byrokratický zázrak. Ohlásený pochod za práva LGBTI menšiny Prague Pride, ktorý sa má konať 13. augusta 2016, totiž kolidoval s protestom zorganizovaným pravicovým extrémistom Pavlom Matějným. Magistrát po skúsenosti z minulého roka, kedy sa proti Pride pochodu v centre Prahy zhromaždilo približne tristo ľudí, vyzval Matějného, aby stanovil nový dátum pochodu. Matějný, ktorý podľa svojich slov protest minulý rok organizoval s cieľom „obrániť vlasť“, však na výzvu Magistrátu neodpovedal a mesto tak rozhodlo, že tento pochod nepovolí.
Nejedná sa však o prvé zhromaždenie, ktoré Matějnému úrady nepovolili. V Českej republike je tento muž známy aj organizáciou protirómskych pochodov. Byrokratickým zázrakom sa však v tejto situácii stalo jednoduché prehlásenie pražského Magistrátu. Na svojej úradnej tabuli totiž oznámil, že s ohľadom na verejné vystupovanie a názory, ktoré predstavuje Pavel Matějný, nie je pre účastníkov a účastníčky Prague Pride bezpečné, aby sa oba pochody konali naraz.
O jedno časové pásmo ďalej
Úplne opačný príbeh sa odohral o jedno časové pásmo na východ – v Turecku. Guvernér mesta Istanbul totiž začiatkom júna rozhodol nepovoliť Pride pochod, ktorý bol pôvodne naplánovaný na 26. júna. Ako hlavný dôvod udal obavy o bezpečnosť účastníkov a účastníčok pochodu, ako aj strach o verejný poriadok v meste. Už v deň, kedy mesto oficiálne ohlásilo svoje stanovisko, zneli hlasy LGBTI aktivistov a aktivistiek, ktoré volali po demonštrácii proti tomuto zákazu. Dva dni po zákaze prišla studená sprcha so správami o tom, ako polícia aktivistov a aktivistky v centre mesta rozohnala slzotvorným plynom a gumovými projektilmi. Obavy o bezpečnosť občanov hájacich LGBTI práva sa tak naplnili, nie však úplne podľa očakávaného scenáru.
Načo riešiť? Radšej zrušiť
Bezpečnosť účastníkov a účastníčok Pride pochodov v strednej a východnej Európe nie je samozrejmosť. Existenciu skupín, ktoré voči týmto pochodom nie vždy pokojným spôsobom protestujú, nemožno popierať. Mnoho magistrátov hlavných miest tak pre istotu volí cestu úplného zrušenia podujatia alebo premiestnenia Pride pochodu na okraj mesta. V roku 2013 musel byť napríklad Pride Sofia preložený o niekoľko mesiacov zo spomínaných bezpečnostných dôvodov. V roku 2012 magistrát chorvátskeho mesta Split rozhodol o úplnej zmene trasy pochodu a v rokoch 2011 a 2012 vedenie mesta Budapešť zakázalo uskutočniť pochody s odôvodnením, že pochod naruší dopravu. Súdny spor s políciou mesta Budapešť, ktorý nasledoval, však i na základe niekoľkých výpovedí o jasnom zneužití kompetencií, uznalo konanie mestských autorít za diskriminačné. Príbeh sa skončil nariadením o verejnom ospravedlnení organizačnému tímu Pride pochodu.
Propagovať homosexualitu je drahé
Úradný zákaz uskutočniť pochod za práva LGBTI komunity nie je vždy jediným riešením. Organizačný tím bulharského Sofia Pride pochodu bol napríklad v rokoch 2010 a 2011 nútený zaplatiť 4,158 BGN (2,126 €) ako poplatok mestu za udržanie bezpečnosti počas pochodu. V hlavných mestách Litvy a Lotyšska sa však v tej dobe písal trochu drsnejší príbeh. V roku 2013 litovský parlament takmer prijal zákon, ktorého cieľom bolo zabezpečiť verejný poriadok. Jedným z navrhovaných opatrení zákona bolo prijať administratívne pokuty pre pochody, ktoré sú proti dobrým mravom, ako sú napríklad pochody homosexuálov. Rok predtým mesto Riga takmer prijalo rozhodnutie, ktoré malo zakazovať „verejnú propagandu“ homosexuality. Ani jeden zo zákonov však nebol schválený. I preto sa tento rok vo Vilniuse uskutočnil Baltic Pride s heslom: Sme ľudia, nie propaganda.
Nálepky a verejný priestor
Zdalo by sa, že účasť polície na Pride pochodoch v strednej Európe patrí už jednoducho k podujatiu ako dúhová vlajka. Vždy by sme sa však mali pýtať, koho (či skôr čo) policajt či policajtka stojaca na kraji kovovej bariéry skutočne chráni. Zákaz homofóbneho proti-pochodu Pavla Matějného by bol v mnohých krajinách považovaný za pieseň ďalekej budúcnosti, faktom v týchto krajinách zostáva, že sloboda zhromažďovania je sloboda, ktorú si treba zakaždým vyžiadať a niekde je to i sloboda drahá. Je pritom ironické, že je história Pride pochodov na Slovensku tak málo známa, dokonca i medzi ľuďmi, ktorí samých seba identifikujú ako súčasť LGBTI menšiny. Koľko ľudí dokáže zreprodukovať príbeh newyorskej LGBTI komunity, ktorá sa jednej letnej noci (28.júna 1969) vzoprela policajnej brutalite v distrikte plnom gay barov? Hlavným dôvodom stonewallských protestov bola v júni 1969 snaha neustúpiť newyorskej mestskej polícii, ktorá prekračovala svoje kompetencie, napádala, vydierala a zastrašovala obyvateľov a obyvateľky tohto „LGBT distriktu“.
Každý rok (a i v tejto chvíli) zaplňujú facebookovú stránku Dúhového PRIDEu Bratislava okrem mraziacich „hejtov“ aj komentáre s otázkou, prečo „hrdosť“ a prečo ísť vôbec do ulíc. Príbeh baru Stonewall a protestov, ktoré sa v ten inkriminovaný letný večer v New Yorku začali, nám však pripomína, že si výsadu bezpečne existovať vo verejnom priestore spolu s viditeľnou nálepkou gay, lesba či transrodový človek, stále treba zaslúžiť. Ide však takmer o nemožnú misiu – ako má LGBTI človek vstúpiť do tohto priestoru, ak všetko, čo od neho mesto chce je, aby bol neviditeľný?
Autorka je doktorandkou na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK.
Autorka čerpala informácie o právnej situácii v spomínaných štátoch z publikácie Agentúry pre základné práva EÚ, 2015: Protection against discrimination on grounds of sexual orientation, gender identity and sex characteristics in the EU – Comparative legal analysis – Update 2015.
Foto: Ilustračné. Zdroj: filckr.com.
