V práci by sme mali realizovať svoje Ja, svoj potenciál a možnosti a napĺňať tak svoj život zmyslom. Aký vplyv však na pracujúcich majú zamestnania, v ktorých sa stráca zmysluplnosť? Viac v prvej časti eseje Mariany Sedliakovej.
Prácou človek v živote strávi množstvo času. V tejto eseji sa na prácu pozerám ako na celkovú aktivitu zárobkovú alebo nezárobkovú, ktorú človek v svojom živote vykonáva či už na svoju obživu, starostlivosť o spoločnosť a členov rodiny alebo na rozvoj seba samého vzdelávaním, učením sa novým zručnostiam a podobne. Čas, ktorý človek strávi v platenej práci pokladáme za zamestnanie. Ako uvádza Eurostat[1] predpokladaná doba, ktorú obyvateľ Európskej únie strávi v zamestnaní, neustále narastá. Očakávané trvanie zamestnaneckého života bolo podľa Eurostatu v roku 2019 – 35,9 rokov, „čo je o 0,2 roka dlhšie ako v roku 2018 a o 3,6 roka dlhšie ako v roku 2000“. Priemerný počet odpracovaných hodín v EU je podľa tohto portálu 40,3 hodiny za týždeň.[2] Znamená to, že zamestnaniu je vyčlenená pomerne veľká časť nášho života. Dá sa oprávnene predpokladať, že táto doba má vplyv na život jednotlivca. Množstvo času, ktorý strávime v zamestnaní narastá aj napriek technologickému pokroku a zvyšovaniu ekonomickej produktivity. Ekonóm J. M. Keynes napísal ešte v roku 1930 esej – Ekonomické možnosti našich vnukov a vnučiek, v ktorej na základe pozorovaného ekonomického rastu predpokladal, že do sto rokov bude nutné pracovať len 15 hodín týždenne.[3]
Ak predpokladáme, že zamestnanie je významný činiteľom podieľajúcim sa na tvorbe ľudskej identity, jedným z indikátorov kvality života a miestom, kde máme možnosť realizovať svoj vnútorný potenciál a aktualizovať seba samého v súlade s meniacimi sa podmienkami, je dôležité sa touto oblasťou zaoberať. Doba, ktorú v zamestnaní za svoj život človek strávi nie je zanedbateľná a zamestnanie za mzdu sa pokladá za centrálnu oblasť, okolo ktorej je v našej spoločnosti vybudovaný život človeka. „Dogmatický status práce je uchopiteľný, ak si uvedomíme rozsah, do akého sme nevedomky udomácnili eskaláciu pracovnej dominancie v našom živote. Práca čoraz viac preniká svojimi požiadavkami do našich domovov, čerpá z našich emócií a osobností ako nikdy predtým“.[4] Obzvlášť dôležitý význam nadobúda zamýšľanie sa nad kvalitatívnou dimenziou práce v súvislosti s faktom predlžovania času v živote jednotlivca. Kvalitatívny aspekt tu koreluje s etickým pohľadom. Negatívne aspekty pracovnej činnosti je potrebné rozpoznať a zaoberať sa nimi ako s reálnym utrpením odohrávajúcim sa v rovine individuálneho a psychologického prežívania jednotlivca. Marie Lindmanová upozorňuje na nebezpečenstvo stotožňovania sebarealizácie v práci s ideálom produktivity a definovaním špecifických oblastí zamestnania, ktoré sa spájajú s obdivom a prestížou, „zatiaľ čo iní zamestnanci sa musia uspokojiť s tým, že sú ocenení za plnenie svojich povinností“.[5] Myslí si, že ideál zamestnania spočívajúci v obraze efektivity, sebarealizácie a v neustálom nutkaní realizovať svoj potenciál môže vytvárať v jednotlivcovi tenziu neustálej normalizácie seba samého. „Avšak, ak mám na mysli ideu normatívnosti, význam toho, čo je poňaté ako hodnotná činnosť sa čudne posúva, takže je zdôrazňované to, o čo by sa mali všetci usilovať. Namiesto toho aby sa rozvoj spájal s tým, čo sa považuje za dôležité, spája sa s konceptami ako príležitosť alebo kariéra – do ideálu sa vnáša koncepcia úspechu.“[6]
Ideál práce prevládajúci v spoločnosti sa stáva štruktúrou identity. Realizácia tohto ideálu znamená tlak, ktorý jednotlivec vyvíja sám na seba, ktorým sám seba vykorisťuje.[7] Ciele, ktoré dlhé hodiny plní v zamestnaní sú potom často inštrumentálne, odosobnené – neautentické. Prílišná zameranie zamestnania za mzdu, „znehodnocuje tie pracovné aktivity, ktoré sú plnohodnotné a zmysluplné, aj keď neznamenajú nárast zamestnanosti alebo príspevok k ekonomike“.[8] K prehliadanej práci takto patrí starostlivosť o domácnosť, výchova detí, vzdelávanie sa, práca pre komunitu. Potrebné je potom poukázať na skutočnosť, že v našej spoločnosti existujú zamestnania, ktoré David Graeber nazval „bullshit jobs“.[9] Definuje ich ako formu zamestnania, ktorá je úplne nezmyselná, zbytočná alebo zhubná, že ani zamestnanec sám nevie odôvodniť ich existenciu. V svojej knihe opisuje prieskum, ktorý bol realizovaný v roku 2015 agentúrou YouGov v Londýne.[10] Na otázku Je vaša práca zmysluplným prispením svetu?, odpovedalo 37%, že verí, že nie je (50% odpovedalo, že prispieva a 13% bolo neistých). V podobnom prieskume v Holandsku, odpovedalo 40% zamestnancov, že ich zamestnanie nemá žiaden dobrý dôvod, aby existovalo. V svojej knihe sa Graeber pýta: „Ako je možné, že veľký podiel pracovnej sily pokladá svoje pracovné úlohy za nezmyselné, ale tiež prečo toľko ľudí verí, že tento stav je normálny nevyhnutný, dokonca žiadúci?“[11]
Richard Senett sa zaoberá prácou z pohľadu morálnych a emocionálnych záťaží, ktoré môže vytvárať. „Deficity každodennej práce vidí v jej individualizačnej a socializačnej kapacite. Vo svete práce vidí kľúč k porozumeniu súvislosti medzi individuálnou slobodou a sociálnou dezintegráciou“.[12] V knihe Skryté zranenia triedy Senett analyzoval rozhovory s ľuďmi pochádzajúcich z robotníckej triedy v Bostone. Chce poukázať na ambivalentnosť moderného pojatia práce. Morálne bremená v spojitosti s pracovnou činnosťou spočívajú v ťažkostiach ľudí, „pri udržiavaní základu ich sebaúcty a teda bezpečného pocitu ich dôstojnosti. Táto neistota sa prejavuje pocitmi úzkosti, sebapochybnosťami a „tajným“ pocitom hanby: emocionálnymi ťažkosťami ktoré plynú z internalizácie zodpovednosti za ich sociálne podmienky. Sťažnosti, ktoré sa odrážali v kvalite ich pocitov, neboli ani tak zamerané na systém ako na seba“.[13] Aj keď sa so svojou prácou neidentifikovali, boli s ňou nespojení. Napriek tomu, že objektívne vedeli pomenovať dôvod svojej nespokojnosti, emocionálne ho prežívali ako druh nespokojnosti so sebou samým. Charakter trhu práce, ktorý preferuje iba špecifický typ zamestnancov, imperatív osobnej úspešnosti a produktivity ako aj exklúzia nezamestnaných ľudí zo spoločenského života, môže znamenať nedostatočnú mieru sebarešpektu. Ako uvádza Senett, tento pocit môžu vyústiť do viery v neschopnosť nájsť si zmysluplné zamestnanie, zamestnanie v ktorom môžu aktualizovať svoje schopnosti a potenciál a nedôveru voči svojim schopnostiam. Senett upozorňuje aj na flexibilný a nekontinuálny charakter práce, ktorý nevytvára koherentný pracovný naratív. Striedanie zamestnania s nezamestnanosťou alebo rozličných druhov zamestnania sa spája s „problémom udržania zmyslu pre časovú orientáciu toho „odkiaľ človek prišiel“ a kam, v priebehu pracovného života, smeruje“.[14] Naratívne vytvorená identita reflektuje život a životné udalosti ako celok, Antonovsky poukazuje na schopnosť pochopiť a integrovať životné udalosti do zmysluplného celku (SOC). Ak toho jednotlivec nie je schopný, nevie sa vyrovnať so záťažovými situáciami a prežíva veľkú mieru stresu. Neschopnosť vytvorenia SOC môže znamenať deštrukciu zmysluplnosti. Ako hovorí Frankl: frustrácia vyplývajúca z neschopnosti nájsť zmysel ústi do všeobecného pocitu nezmyselnosti, noogénnej psychózy.[15]
Identifikácia so sebou samým a svojimi emóciami, autentickosť v ich vyjadrovaní a súčasná kongruentnosť v správaní sú dôležitými faktormi v súvislosti so zdravým fungovaním jedinca. Nezhodu – ikongruenciu – medzi charakteristikami Self a charakteristikami organizmu popísal Rogers. „Inkongruencia má dôležité implikácie pre sebaktualizačné a aktualizačné tendencie, poukazuje na to, že tieto tendencie sú vo vzájomnom konflikte: sebaaktualizačná tendencia sa snaží udržať a realizovať vlastnú štruktúru, ktorá nie je synchronizovaná s organizmom, ktorý sa súčasne snaží udržiavať a realizovať svoje vlastnosti“.[16] Rogers inkongruenciu spája s úzkosťou, napätím a vnútorným zmätkom. Viaceré štúdie poukazujú na to, že prežívaná inkogruencia v práci alebo v osobnom živote, či už v súvislosti s hodnotami, motiváciou alebo potenciálom jednotlivca pôsobí stres, úzkosť, znižuje psychologickú pohodu človeka.[17] [18]
Arlie Hochschildová[19] v monografii The Managed Heart, poukazuje na skutočnosť, že zameranie zamestnania sa presúva od práce s vecami k práci s ľuďmi. Ubúda výrobných liniek a pribúda služieb a servisov všetkého druhu. Súčasťou takýchto zamestnaní je, podľa nej, manažment svojich pocitov. „Emocionálnou prácou mám na mysli riadenie pocitu so zámerom vytvoriť verejne pozorovateľný výraz tváre a tela; emocionálna práca je predávaná za mzdu a preto má výmennú hodnotu“.[20] Autorka poukazuje na to, že so svojimi emóciami rovnako pracujeme aj v súkromnej sfére, kde to má hodnotu úžitkovú. Podstatný rozdiel medzi riadením svojich emócií v zamestnaní a súkromnom živote spočíva v odcudzení sa, mentálnom odlúčení od svojich vlastných pocitov a emocionálnej práce. Ako uvádza Hochschildová: „Nie je to len jednotlivec, ktorý riadi svoje pocity za účelom výkonu zamestnania – do hry vstupujú celé organizácie“.[21] Tlak na človeka je inštitucionálny, zabudovaný do štruktúry spoločnosti. Riziká, ktoré so sebou, pre psychiku človeka, jeho identitu a tvorbu pozitívneho sebaobrazu, zamestnanie prináša sú často marginalizované. Samotné neautentické „predvádzanie emócií“, môže podľa Hochschield viesť k vyhoreniu, obviňovaniu seba samého za vykonávanie niečoho, čo je mi úplne cudzie alebo za rozvinutie pocitu odcudzenia sa a cynizmu.
1 EUROSTAT. Duration of working life – statistics – Statistics Explained.
2 EUROSTAT. How many hours do Europeans work per week?
3 KEYNES. Economic Possibilities for our Grandchildren.
4 FRAYNE. The Refusal of Work. 2015, s. 6.
5 LINDMANi. Work and non-work: on work and meaning, 2015, s. 191.
6 Ibid., s. 188.
7 HAN. Vyhořelá společnost. 2016.
8 FRAYNE. The Refusal of Work, s. 6.
9 GRAEBER. Bullshit Jobs. 2018
10 Ibid., s. 11.
11 Ibid., s. 13.
12 SMITH. The Hermeneutics of Work, s. 189.
13 Ibid., s. 190.
14 Ibid., s. 195.
15 FRANKL. Utrpenie z nezmyselného života.
16 FORD. Rogerian Self-Actualization, s. 104.
17 BRANDSTÄTTER. Motivational Incongruence and Well-Being at the Workplace: Person-Job Fit, Job Burnout, and Physical Symptoms.
18 COBURN. Job-worker incongruence: Consequences for health. Journal of Health and Social Behavior. 1975.
19 HOCHSCHILD. The managed heart: commercialization of human feeling. 2012.
20 Ibid., s. 7.
21 Ibid., s. 185.
Zdroj foto: Wikimedia.
