Vojna ako nová nádej pre demokraciu? O nebezpečnosti nového naratívu píše Anatol Lieven. Celý článok si môžete prečítať tu.
Myšlienka, že vojna môže byť zdrojom národnej jednoty a národného obrodenia, je jednou z najnebezpečnejších v modernej histórii. V roku 1914 zlákala generáciu európskych liberálnych intelektuálov, z ktorých mnohí mladší doplatili na svoje ilúzie životom. V medzivojnových rokoch tvorila jadro fašistickej a nacistickej ideológie.
Režimy s vnútornými problémami využívajú vojny práve na to, aby posilnili represívne inštitúcie a získali ľudovú podporu s cieľom kooptovať alebo rozdrviť oponentov a zablokovať potrebné zmeny v spoločnosti. Čiastočne v dôsledku toho vojny len nakrátko prekrývajú národné rozdiely, pričom posilňujú ideológie nenávisti a extrémizmu.
Príčiny úpadku demokracie v Amerike (a v rôznych, ale príbuzných formách aj v Európe) sú hlboko zakorenené v domácich otázkach politiky identity, rasizmu, migrácie, sociálno-ekonomickej nerovnosti a politickej polarizácie, ktoré siahajú do minulosti desaťročia (alebo dokonca storočia) predtým, ako sa Putin dostal k moci. Žiadna z týchto otázok nemôže byť vyriešená porážkou Ruska a nič nenasvedčuje tomu, že vojna na Ukrajine prináša zníženie domáceho napätia potrebného na ich vyriešenie.
Vojna na Ukrajine a konfrontácia s Ruskom majú ďaleko od posilnenia demokracie, ale slúžia ako pohodlné, kolosálne rozptýlenie od základných, ale strašne zložitých domácich problémov. O koľko jednoduchšie a pohodlnejšie je pre elity Švédska napríklad vstúpiť do NATO v mene údajnej existenčnej hrozby zo strany Ruska, ako by pre nich bolo riešiť mučivo zložité otázky imigrácie, nárastu kriminality a iných sociálnych problémov, rast pravicového extrémizmu a vlastný podiel zodpovednosti elít za tento vývoj?
