Keď sa vo Francúzsku volilo medzi pravicovým Chiracom a ultrapravicovým Le Penom, ľavičiari išli voliť Chiraca so zapchatým nosom. Podobná situácia bude u nás v sobotu. Pellegrini je centrista a ľudia sa oprávnene pýtajú, či je medzi tými dvoma kandidátmi nejaký veľký rozdiel a či vie dať Pellegrini nejaké záruky, že po zvolení nezmení svoje správanie. No asi jedinou zárukou môže byť to, že ak nedodrží to, čo pred voľbami deklaroval, nikto ho už viac za prezidenta nezvolí.
Na druhej strane sa u Korčoka o nejaké záruky nemusíme vôbec obávať. Jeho prepojenie s Matovičom a Sulíkom, jeho autoritárske a militaristické tendencie z neho robia jasného ultra-pravicového kandidáta. Dokonca si svoje portfôlio stihol ešte doplniť homofôbnymi útokmi na svojho protikandidáta – či už prostredníctvom Matoviča, Bezáka alebo Denníka N.
Úplne rozumieme ľuďom, ktorých už tieto volebné hry nebavia. A keď bude v sobotu pekne, bude to mnohých ťahať viac inde ako do sterilných volebných miestností. Ale naša výzva predsa len znie – poďme voliť, aj keď so zapchatým nosom. Aby tu znova nebol polarizujúci a arogantný prezident, aby sme sa päť rokov nemuseli dívať na zbytočné hádky medzi vládou a prezidentom. Aby nás tu znova niekto nepoučoval o tom, aký máme nesprávny názor. Za tú malú sobotnú prechádzku to stojí.
