V rozhovore pre New York Times Warren Buffet povedal okrídlený výrok: „Triedny boj tu určite je, ale je to moja trieda, trieda bohatých, ktorá vedie vojnu. A vyhrávame.“
Jednou z najsilnejších zbraní v tejto vojne je vlastníctvo médií. Väčšinu toho, čo počúvame, pozeráme a čítame, kontrolujú veľké komerčné spoločnosti. Hoci má RTVS problémy s verejnoprávnosťou, je jedinou inštitúciou v slovenskom mediálnom priestore s potenciálom byť objektívna. Jej podiel na sledovanosti sa však pohybuje medzi 20 a 30% pre televíziu a okolo 15% pre rozhlas.
Úzka skupina majiteľov médií rozhoduje o tom, či budú v médiách bičované vášne proti niektorému politikovi. Títo majitelia médií nie sú demokraticky volení.
Atentát na premiéra bol vyústením jeho mediálneho lynčovania. A ak sa s mediálnym priestorom ani po atentáte nič nestane, budú útoky vlastníkov médií proti nežiaducim politikom pokračovať.
Teraz je čas prijať legislatívu, ktorá moc majiteľov médií krotí. Podobne ako sa prijímajú zákony na ochranu spotrebiteľov pred agresívnymi obchodnými praktikami, či zákony na ochranu finančného systému pred finančnými špekulantmi. Za všetkou takouto legislatívou je spoločné rácio – komerčné firmy majú záujem využívať systém pre svoje vlastné ciele, no nemajú žiadnu zodpovednosť za následky, ktoré takýmto konaním spoločnosti spôsobujú.
Ak chceme zdemokratizovať mediálny priestor a skultúrniť ho, potrebujeme výraznú zmenu. Nástrojov je nato dosť. Okrem práva politikov na opravu potrebujeme účinné sankcie za porušovanie existujúcich zákonov. Výška pokút by mala byť taká, aby aj finančne silné mediálne domy boli citeľne postihnuté. Súčasné pokuty sú pre veľké spoločnosti zanedbateľné. Okrem finančných postihov by sa mali používať aj sankcie ako dočasné či trvalé odobratie licencie.
Je potrebné zabrániť komerčným médiám zasahovať do prostredia škôl. Akademická pôda by mala byť apolitická a akomerčná. Nie je v poriadku, ak periodiká ako Týždeň či Denník N posielajú do škôl svoje publikácie a ovplyvňujú tak názory študentov a učiteľov. Obsah, ktorý podsúvajú veľké médiá ako vzdelávací, neprechádza kontrolou kvality, akou musia prejsť učebnice. Médiá, ktoré majú dostatok financií na posielanie svojich výtlačkov do škôl, sú zvýhodnené pred inými, ktoré môžu mať kvalitnejší obsah, ale nemajú bohatých majiteľov.
Čo s monopolom veľkých mediálnych skupín? Oligopol jedného alebo dvoch mediálnych domov by nemal určovať celospoločenský naratív. Malo by byť povinné zverejňovať skutočných vlastníkov médií a zmluvy, ktoré ovplyvňujú mediálne trhové prostredie. Anti-komerčný mix v médiách by mal zahŕňať podporu verejnoprávnych a malých médií. Novinári by mali byť chránení pred zásahmi vlastníkov – nemali by byť do redakcie prijímaní na základe „správneho“ názoru a šéfredaktori by nemali zamietať články len preto, že by sa nepáčili majiteľovi či inzerentom.
Práve teraz, keď je spoločnosť rozhorčená následkami štvavej mediálnej kampane, je čas na urýchlené zavedenie týchto zmien do legislatívy.
Sloboda médií v súčasnom systéme je potláčaná tým, že novinári s odlišným názorom ako vlastníci, nemajú priestor na presadenie sa. Najväčšími nepriateľmi slobody médií sú ich majitelia.
