Po dlhšom čase sa vo Francúzsku obnovuje dialóg medzi predstaviteľmi islamskej viery a verejnej moci, ktorí si po sérii teroristických útokov uvedomujú nutnosť zmeny vnútornej organizácie islamu vo Francúzsku.
Zákon z roku 1905 o odluke cirkví od štátu predstavuje stále nedotknuteľné tabu a je zakázané, aby štát financoval akékoľvek náboženské spoločenstvo. Existuje niekoľko výnimiek, najznámejší ako konkordát Alsace-Moselle. Tri departementy tejto oblasti boli v čase odluky štátu od cirkví prevažne nemecké a dokázali si podržať štatút z roku 1802, ktorý im umožňuje, aby verejné orgány platili ich kňazov, pastorov a rabínov. Ďalšia výnimka hovorí o tom, že je možné prideliť výdavky na kaplánske služby, ktoré umožnia slobodné praktizovanie viery vo verejných ustanovizniach ako školy, hospice, väzenia či v armáde.
No nie je možné z verejných financií postaviť mešitu alebo platiť imáma. Deje sa tak prostredníctvom spoločných zbierok, inokedy výdavky pokrýva záštita zo zahraničia. S výnimkou dvadsiatich mešít financovaných zahraničnými štátmi alebo organizáciami je drvivá väčšina financovaná z prostriedkov moslimskej komunity. Z tohto pohľadu má islam smolu ako stále „nové“, vo Francúzsku sa rozvíjajúce náboženstvo a nachádza sa v nerovnovážnom postavení voči počtom veriacich upadajúcemu kresťanstvu, ktorého kostoly a gotické katedrály v období zákona o odluke už dávno stáli.
Imámovia vo Francúzsku sú väčšinou cudzinci (iba 20-30 % imámov má francúzske občianstvo), zvyčajne rovnakého pôvodu ako komunita, v ktorej slúžia. Väčšina imámov sú často dobrovoľníci, iba tretina z nich (700-800) je platená na čiastočný alebo plný úväzok a často im chýba vyššie teologické vzdelanie. V tomto roku z Maroka prišlo 6 miliónov eur na stavbu mešít a platy imámov, z Alžírska 2 milióny pre veľkú parížsku mešitu a zo Saudskej Arábie prišlo na podporu islamu 3,8 milióna eur od roku 2011. Vo Francúzsku je pritom okolo 2 500 mešít a modlitební, z ktorých sa asi v 120 odovzdáva fundamentalistická podoba saláfizmu. Od decembra bolo uzatvorených dvadsať mešít a za posledné štyri roky muselo opustiť územie Francúzska okolo osemdesiat imámov.
Imám mesta Bordeaux Tareq Oubrou sa pýta, prečo zastaviť prísun finančných prostriedkov zo zahraničia práve mešitám, kým iné náboženstvá, napríklad pravoslávna cirkev, dostáva priamu finančnú podporu z Ruska? V skutočnosti sú veľké mešity financované zo zahraničia radené medzi umiernené. Nepostačuje postaviť mešitu z peňazí domácich veriacich, aby sa stala umiernenou. Rovnako ako mnoho zahraničných imámov je umiernenejších viac než niektorí francúzski imámovia druhej generácie vyškolení vo Francúzsku.
Vláda chce napomôcť riešeniu v podobe oživenia dlhodobo neaktívnej islamskej nadácie vo Francúzsku, ktorá vznikla ešte v roku 2005. Mala by sprehľadniť a garantovať transparentnosť financovania moslimskej viery za súčasného rešpektovania princípov sekularizmu. Bude môcť prijímať dary od fyzických a právnických osôb či zahraničných štátov, ktoré následne bude redistribuovať smerom k imámom, miestam uctievania a vzdelávacím inštitúciám, no podporovať by mala aj rozširovanie povedomia o islame, kultúrne podujatia, vedecký výskum či prideľovať štipendiá pre imámov. Úskalím tejto nadácie však môže byť jej rozpočet (5-6 miliónov eur), s ktorým nedokáže pokryť všetky potreby moslimskej komunity.
Bolo by sebaklamom uspokojiť sa s výlučne inštitucionálnou reformou islamu. Radikalizácia postihuje mladých jedincov zle situovaných v spoločnosti, proti ktorej cítia potrebu bojovať. Navyše, mnohí z nich nie sú praktizujúci moslimovia navštevujúci modlitebne a mešity, ako sa to ukázalo v prípade posledných útokov v Európe. Zväčša ide o delikventov, ktorí si osobné problémy najskôr ventilovali pitím alkoholu, drogami a neviazaným životným štýlom. Preto by predstaviteľom islamu a duchovným mala na srdci ležať tiež potreba formácie rodín a apelovanie na tvorbu progresívnej politiky sociálnej inklúzie, nediskriminácie na pracovnom trhu a znižovanie nerovností v procese vzdelávania.
Článok bol pôvodne publikovaný v denníku Pravda a na webe Pravda.sk.
Foto: Ilustračná snímka. Autor: Ahmet Baris ISITAN, zdroj: commons.wikimedia.org
